Rada MS

Storočnica petrovskej kníhtlačiarne a Pavel Lazár

píše Ján Kulík

Pred sebou mám brožúrku „75 rokov kníhtlačiarne v Báčskom Petrovci 1919 – 1995". Prečítal som si ju už dávno a hneď vtedy som zbadal tam jednu chybičku. Okrem Zdravka Lončara, nikto iný sa v nej nespamätal na Pavla Lazára (1902 – 1957). A on tam bol nielen prvý, ale aj jediný vyučený knihár. Možno sa mi podarí sčasti napraviť toto nedopatrenie. To sa mi aj patrí, veď Pavel Lazár bol mojim krstným otcom.

 

Storočnica petrovskej kníhtlačiarne a Pavel Lazár

 

V knihe „Petrovec 1745 – 1995" v stati „Zoznam petrovských majstrov" ho spomínajú a to, ako „knihára" a aj majiteľa kina. Za tie roky jestvovania osady, v Petrovci žilo 8 knihárov. Traja poslední na zozname sú: Juraj Lazár (1862 – 1930), Pavel Lazár (1902 – 1957) a Zdravko Lončar (1928 -). Hneď z týchto dát vidíme, že Pavel Lazár sa remeslu vyučil u Juraja Lazára, ale koľko viem, učil sa aj v Novom Sade ... Možno tam bol pomocníkom. Neviem.

Zdravko Lončar píše, že už v čase jeho príchodu do Petrovca (1951.), Pavel Lazár bol už starý a chorľavý. Pravda je však taká, že v tom 1951. roku ešte starý nebol (49 ročný), avšak chorľavý bol. A bol aj – ako sa hovorilo: „vyrobený", čiže zodratý od roboty a s naštrbeným zdravím.

Svojho času bol však spoločensky veľmi aktívny. Spieval v spevokole majstrovského spolku, v spevokole dobrovoľného hasičského spolku, kde mal aj nejakú hasičskú hodnosť a v medzivojnovom období mal aj svoje kino. Môj otec mu obsluhoval projektory, kým jedného dňa neprišlo ku požiaru. Kino horelo. Pavel, ako hasič, skákal do toho ohňa, snažil sa ho zahasiť, ale nemohol. Kino zhorelo a jeho prepravili do nemocnice. Tam nejakú dobu ležal v oleji, potom bol zase v obväzoch a za celú dobu, aby necítil bolesti, dávali mu injekcie morfeínu. Fyzicky sa vychrámal, ale duševne nie. Trpel adikciou, závislosťou na morfeín. Nie, nebol adiktom v dnešnom slova zmysle. Len občas, keď to na neho prišlo. Možno raz mesačne, ale vtedy to musel mať. Lekár a lekárnik vedeli o jeho chorobe a poskytli mu „liek".

Stojí za spomenutie, že Pavel Lazár bol u nás niečím, ako Matej Hrebenda. Na bicykli chodieval po všetkých našich osadách v Báčke a v Srieme. V tých povojnových časoch sa nedalo zohnať „kostolné knihy", nevydávali sa a tie staré sa už rozpadávali. Pavel ich nosil domov, zriaďoval, viazal a renovoval. V jeho dielni vždy mal kopu „Spevníkov", Biblií a pod. Keď to zriadil, zase na bicykel a poď do Pivnice, Palanky, Lúgu, Bingule, Erdevíka, Šídu... Renovované odniesol a ďalšie staré doniesol. Viem, že občas, na objednávku, nosil tam aj knižné vydania Kníhtlačiarne, rôzne noty atď. Aj v mojej knižnici mám niekoľko „renovovaných" hodnotných kníh z 19. st. Mne to robil zdarma.

Pavel Lazár umrel 55-ročný. Nebol starý, iba životom dobitý.

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články