Klub Kulpínčanov

Slovenskje národňje novini z roku 1845 a 1846 aj o nás

Dvojtýždenník Slovenskje národňje novini (Slovenské národné noviny) boli prvé slovenské politické noviny. Vychádzali v štúrovskej slovenčine v rokoch 1845 až 1848 v Bratislave v náklade 400 – 800 výtlačkov. Ich iniciátorom, vydavateľom a hlavným redaktorom bol Ľudovít Štúr. Dolnozemskými dopisovateľmi boli učiteľ Benjamin Reisz, gemerský rodák Štefan Homola, zakladateľ a predseda Nedeľnej školy v Petrovci, ba aj veľký štúrovský básnik Janko Kráľ, ktorý prišiel do Kulpína v lete 1846, kde v kaštieli srbskej statkárskej rodiny Stratimirovićovcov učil ich dcéry. Medzi tunajšími Slovákmi Janko Kráľ pobudol do apríla roku 1847.

Články zo Slovenských národných novín v štúrovskej slovenčine prepísal a spracoval Ján Sabo z Prievidze.

 

Slovenskje národňje novini z roku 1845 a 1846 aj o nás

 

Slovenskje národňje novini. č. 15, pjatok 19. Mal. Rujna 1845

Z Petrovca, v Báčke, 30. klasňa. I mi sa híbame, i mi už od predku kráčame, lebo naši braťja Slováci okolo nás s upreníma očima na nás hlaďja jako na najvetší počet jednej cirkvi zhromažďeních Slovákou, abi sme ím cestu ukazuvali, ktorou cestou za vzďelanejšími národmi kráčať majú, že bi si ich práce v lepšom porjadku vjesť mohli, a na kolko možná vec usnadňili a pohodlňejší život vjedli.

Pominuljeho roku naši predňejší majstri (poznámka - jakjeho remesla?) milosťivuo povoleňje společnisťi cechovej od Jeho Jasnosťi c. k. dostali. Od toho času i remeselňíci do lepšjeho stavu prichádzajú i k lepším i prísňejším porjadkom pod spravou cechovjeho komissára, sl. stolice Báčskej prísažnjeho, p. Lukáša Eremića, horlivjeho prjaťela porjadku i ludu nášho, a k dobrím mravom napomínaní a veďení bívajú. Povstali u nás už aj trhi a síce každí pjatok, kďe predtím hospodárili s remeselňíkmi v ňesvornosťi jakejsi žili, teraz si už spolu ruki podávajú, že doma svoje vírobki a plodi vzájomňe si predávať muožu. Presvedčili sa hospodári že majstri s ich cechom ňje na škodu ale k velikjemu osohu a ku pohodlnosťi všetkích slúžia. Medzi majstrami nachádzajú sa i vzďelaňejší, ktorí ďalej trochu od svojho hňjezda boli, o potrebe a úžitku ňeďelnej školi snadno presvedčiť sa dali, áno i hňeď ňjektorí predňejší menoviťe cechmajster, pán Martin Slavka, nášho tunajšjeho p. kaplána Šťefana Homolu poprosili, abi ňeďelnú školu založiu, tak že bi ich tovarišja, učňja a sinovja od blúďeňja a ňeúžitočňjeho času tráveňja ňeďelnjeho odťjahnuťí a k dobrjemu veďeňí boli. Tento, osvetu svojho národa na srdci a svedomí majúc, tím vďačňejšje prijau toto pozvaňje, že vec tú samú aj tunajší pán farár a senior s radosťou dovoliu a snažňe podporuvau. Tak teda ňedávno otvorila sa škola táto ňeďělná a síce s takim prospechom, že ňje len majstri a ich tovarišja, ale aj hospodári a ženi úhrnkom do prjestornej a velikej školi o druhej hoďiňe po poludňí idú, a tam s radosťou, čo aj na samích tvárach im poznať, užitočnje veci milími slovmi pána kaplána prednášanje počúvajú. Prednášanje toto tak je usporjadanuo, že sa na stav remeselňícki tak, jako aj na hospodárski rovnakí ohlad berje; ba i ženám k ich domácemu obchodu pripomínajú sa potrebnje a užitočnje veci. Po tomto viučuvaňí všecci na ňešpornje službi božie do kostola idú. Teraz aj kňihoveň zakladať začíname, a tak ostatňích našich spolubratou Slovákou i k pomoci vizívame i k nesleduvaňú povzbudzujeme.

 

Benjamin Reisz

 

Slovenskje národňje novini, č. 124, utorok 6. Veľ. Rujna, 1846

Z Báčki. Dolu podpísaní odchádzajúc na konci mal. rujna z Petrovca, ako mjesta svojho doterajšjeho sa zdržjavaňja a úradovaňja, slovenskje kňihi v tomto okolí už vjac naskrze rozširuvať a rozpredávať ňemuože: abi sa teda všetkím ňedorozumeňjam vihnulo, za povinnosť si pokladá túto premenu ako pp. spisovaťelom a vidavaťelom, tak aj pp. odoberaťelom oznámiť a prosiť, abi sa budúcňe vo všetkom k p. Michalovi Liptaymu, Novosadskjemu kňihárovi – s ktorím sa v tejto veci porjadki urobili – obráťiť ňesťažovali.

 

V Petrovci, dňa 25. mal. rujna 1846, Štefan Homola

 

Slovenskje národňje novini, č. 128, utorok 20. Veľ. Rujna, 1846

Z Báčki. Dňa 24. septembra držau spolok učiťelskí Báčsko-Sriemski na Hložanoch u dv. p. Rohoňiho, mjestneho kňaza, svoje rjadno zasednuťja. Zasednuťja toto v Hložjanskom kostole držanuo otvoriu p. Rohoňi, tohoto spolku prednosta, krátkou laťinskou rečou, po ktorej sa hňeď k práci prikročilo a zápisňica od lanskjeho roku, ústrojnosť tohoto spolku obsahujúca, sa čítala. Dve najme veci sa v tomto zasednuťí pretrjasali a síce: v akom jaziku sa má budúcňe zápisňica vjesť a jakje knižki a kolko v jednom jaziku bi sa kupovať mali? Z ohladu zápisňice najme dvaja a síce p. Rohoňi, učiťel Petroveckí, a p. Homola žjadali, abi sa vjedla v jazikoch slovenskom a ňemeckom z tej príčini, že neviďja potrebu maďarčini v takom spoločenstve, ktoruo do pospolitosťi krajinskej ňesjaha a ktorjeho cjel je učiťelou slovenskích a ňemeckích podla petrjeb času známosťami paedagogickími zaopatriť. Druhí žiadali abi sa vjedla v jazikoch maďarskom, slovenskom a ňemeckom, bez toho abi boli určili: či všetkje texti budú authentičnje a či len maďarskí? Na prvších žjadosť predstala a zapisovaťel sa oborili menujúc ich spravodlivú žjadosť predpjatosťou, ktorej vraj kebi sa povolilo, iba ňenávisťi Maďarou tento spolok bi sa vistaviu, doňesúc hňeď sa dokaz jeden dopis z cirkevních ev. novín ako vístrahu, kďe sa tento spolok ušťipačňe Slovenskím dekanátskim spolkom menuje, považujúc to za velkuo obrazeňja a urážku že ich dáki maďarskí dopisovaťel verejňe v novinách ako Slovákou vihlásiu, k tomu dovedúc jednu velmi slabú vípoveď za dúvod svojho isťeňja: „Čo je lepšje keď v cudzej reči chvála, ako vo vlastnej keď haňja?" akobi človek tímito pletkárskimi pohnútkami určovať sa mau, mohou a jeďiňe museu! Vedla tíchto slabích pohnútok hlasovaňím sa uzavrelo: že zápisňica buďe sa vjesť maďarski s prekladom ňemeckím a slovenskím, komu bi sa tjeto prekladi prečítať páčilo. Ďalej o kňižkách bola reč: v akích jazikoch a kolko v každom bi sa kupovať malo? K tomuto cjelu sa prečítalo ustanoveňja zo zápisňice sem zmerujúce, kďe asi takto stojí: „Pokorujúc sa mišljenke maďarizácie, knižki sa budú kupovať v jazyku maďarskom, pri tom sa ale buďe ohlad brať i na slovenskú i na ňemeckú literatúru (poznámka dopisovaľa – Pred rokom sa bolo ustanovilo, ako naše národňje novini z lanského i tohoto roku svedčja, že sa kňihi v rečach maďarskej, slovenskej a ňemeckej rovnako kupovať budú, čo ale zapisovaťel zpotvoriu).

Po tomto dlhuo rokovaňja nastalo, kďe i jedna i druhá stránka svoje domňeňja a túžbi bráňila, i ustanovilo sa abi sa na budúce kňižki ako maďarskje, tak aj slovenskje a ňemeckje rovnako kupovali a keď dosjal na slovenskje knihi malí ohlad sa brau, abi sa tá mezera kúpeňím kňižjek slovenskích čím najskorej viplňila. Na to stau dopisovaťel a dokazovau, že na ňemeckje kňihi iba 1 zl. v. č. vjacej sa dalo ako na slovenskje, čo je ale ňepravda, lebo ňeskoršij prehljadnuc zápiňicu sme sa dozveďeli, že na nemeckje kňihi ňje 1, ale 24 zl. vjacej sa vinaložilo. Ešťe z ohladu toho vírazu v tom ustanoveňí kúpeňja kňíh sa tíkajúcom „pokorujúc sa mišljenke maďarizácie" stala sa hádka: či ten víraz má v zápisňici bratstva slovensko-učiťelskjeho stáť? – Ale takmer jednohlasňe bou tento víraz prijatí, pre ňevedomosť jedňich, ktorí víraz „maďarizácia" a „reč maďarská" za jeden pochop považovali, a pre zlosť i podvod zapisovaťela, ktorí ích v tomto blúďe i pred mojima očima utvrdzovau, keď som mu tento víraz ako víraz bratstva celjeho námeru vistavujúci, zohavujúci a ňivočiaci na oči vihadzuvau. Na koňjec sa v úradoch dáke premeni porobili, vel. p. Stehlo, senior, tomuto spolku daktorje peknje obeťe položiu, daktorí za prísedňíkou boli menuvaní a s tím sa zasednuťja dokončilo.

 

Janko Král

 

K tomuto príspevku Janka Kráľa, no hlavne k udalosti, ktorú v príspevku podáva, je nasledujúca reakcia autora uvedeného pod skratkou Š. H. Príspevok je rozsiahly, uvedený vo dvoch číslach SNN, č. 128 a 129 z roku 1846, preto z neho vyberáme podstatné časti, ktoré nám mnohé vysvetlia.

Autor hneď v úvode priznáva – „Dňa 24. septembra som bou prítomní na Hložanoch pri treťej schuodzke spolku Báčanskích ev. učiťelov, v ktorej že ňeslíchaná a ňeočakávaná chladnosť naproti našej národnosti zo strani tích, ktorí bi ju najlepšie podporuvať mali, sa ukázala, s bolestním srdcom odchádzau som do Novjeho Sadu, ako mesta muojho na čas sa zdržjavanje, a hladau som si zahojiť medzi bratmi Srbmi tú ranu, ktorú ňenárodnosť naších Báčanskích Slovákou muojmu citu bola zadala."

Ako sa mu podarilo vyliečiť ranené srdce? Podľa autora veľmi jednoducho – „Dňa 5. oktobra zavolali ma braťia Srbi ako rjadneho úda do ročňjeho zasednuťja tunajšej odo mňa už i v našich slovenskích novinách chválňe zpomenutej čitárňe, kďe sa moje urazenuo srdce musím viznať celkom uspokojilo, ale abi sme sa rozumeli musím dodať, že iba ako slovanskuo, ale nje ako slovenskuo. Lebo ako Slovan som sa ťešiu, ako Slovák majúc pred očima tamto Hložijnsko shromežďeňia som sa iba zase zarmúťil.

Autor sa zrejme nemohol zmieriť s rozhodnutím o jazyku zápisníc zo zasadnutí a nákupu kníh, aj keď to priamo neuvádza, z jeho ďalších slov to nepriamo vyplýva – „Ale ako že aj nje, drahí rodáci, keď človek viďí, že kím naši učiťelja po cudzotách mrú, Srbskí páňi za svoju reč horlja, kím naši kňazja o svoju reč v mnohích okoljach ňič ňedbajú, jej všetok život odopjerajú, za ňu v každom trochu vetšom spoločenstve sa hanbja, vtedy Srbskí vládkovja, archimandrili, protopresbiteri a druhí visokopostavení kňazja na pozdvihnuťja Srbskej reči velkje obeťe prinášajú, keď sa človek presvedčí, že kďe naši starší a seniori v podobních shromažďeňjach nás jich ňemčinou udusujú a plašja a ešťe inakšje odnárodňujú...

Po poznaní reálií srbského života v nosadskej knižnici a ich postoju k jazyku, píše akúsi výzvu na adresu tamojších dolnozemských Slovákov – Slováci moji! či počujete čo Srbi za svoju reč a národnosť začínajú obetovať, či bi vám to ku pochvale ňeslúžilo, kebi ste ich aspoň nasledovať, keď nje previšovať sa usilovali?

Ak by sa situácia nebola zmenila, určite by sa slovenčina na Dolnej zemi nebola udržala. Takže, čo sa stalo, že sa jazyk najmä medzi pospolitým ľudom udržal až do súčasnosti?

Okrem národného a jazykového uvedomenie autor pridáva i ďalšie poznatky z Nového Sadu. Prvým je založenie sporiteľne, druhým vydanie knižky. Tak teda – „čo je v Novom Sade novuo je sporiťelňica medzi cirkevňíkmi evanj. najvjacej horlivosťou p. farára Karola Jesenského sa zakladajúca. Spolok tento má biť založení na 6 rokou, do ktorjeho každí na jednu čjastku pri záklaďe 5 zl. strjebra a na každí mesjac 1 dvacjatňik plaťiť povinovatí buďe. Za cjel má najviac evanjelikov od neslíchanjeho židovského drancjerstva ochráňiť a peňjaze im na zákonnje úroki požičiavať. Slováci moji! ešťe vás raz oslovujem, čibi sa vám toto ňepáčilo?!

A na záver uvádza už spomenutú knižku, aj s krátkym popisom jej obsahu – „O krátki čas vinďe v tunajšej Novo-Sadskej tlačiarni pre naše slovenské obce a mestá velmi užitočná kňižočka pod názvom „Lipovec", v ktorej ukáže skúsení učiťel p. Ďurko Rohoňi, akobi sa naše obce v krátkom čase vzďelať, majetními stať a z pod urbára oslobodiť mohli?

Ešte krátky dodatok. Slovenskje národňje novini vydával Ľudovít Štúr, v ktorých pomenúva mesiace inak, ako sme zvyknutí. Vieme, ktoré sú to mesiace malý a velký rujen? Tu podávame krátke vysvetlenie, lebo nás teraz zaujímajú len tzv. štúrovské mesiace. Ich názvy sú párované s terajšími mesiacmi, takže: január – veľkí sečeň; február – malí sečeň; marec – brezen; apríl – duben; máj – kveten; jún – lipen; júl – červenec; august – klasen; september – malí rujen; október – velkí rujen; november – listopad; december – prosinec. Mnohé sú obdobou súčasných českých názvov.

 

Prepísal a spracoval Ján Sabo

 

učiteľ

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť
SEM VNESTE TEXT Z OBRÁZKU (AK NEMÔŽETE PREČÍTAŤ TEXT STLAČTE OBNOVIŤ)

Letmo

Ján Myjavec (1909 – 1985)

Pôjdeme

Nad riekou širokou
brezy sa klonia
v hladinu neskalenú.
A ktosi v diaľke
piesňou divokou
objíma žírne polia.
...
Vzduchom už vibrujú
záchvevy leta,
v rozpuku krás
ktosi nás volá.
Pôjdeme, priateľu,
veď je už čas.

 

Posledné komentáre

Posledné články