KUS Zvolen

Žalm 23. Paľa Bohuša

Bard našej poézie Paľo Sabo Bohuš, občianskym menom MUDr. Pavel Sabo, sa narodil pred sto rokmi 24. apríla 1921 v Báčskom Petrovci v poľnohospodárskej rodine. Do základnej školy chodil v rodisku a v Buľkesi, dnešný Maglić, zatiaľ čo gymnázium vychodil v rodisku. Medicínu študoval v Segedíne (1941 - 1944) a v Bratislave (1945 – 1950). Vo februári 1950 sa zamestnal v Liečebnom ústave pre tuberkulózu vo Vyšných Hágoch v ČSSR, kde ho v júli zatkli a po vykonštruovanom procese v októbri 1950 v Bratislave ako usvedčeného člena „sprisahaneckej skupiny" projuhoslovanských „revizionistov" odsúdili na osem rokov väzenia, z čoho si odpykal plných päť. Vo väzení (Leopoldov, Ilava) ťažko ochorel na pľúcnu tuberkulózu.

 

Pre zbierku významných osobností Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov portrét Paľa Bohuša namaľoval Pavel Pop (Foto Martin Pucovský)

 

Pre zbierku významných osobností Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov portrét Paľa Bohuša namaľoval Pavel Pop (Foto Martin Pucovský)

 

Po prepustení z väzenia v júli v roku 1955 Pavel Sabo sa vrátil do Juhoslávie. Tu ako lekár pre všeobecné lekárstvo, neskôr ako špecialista pre tuberkulózu, pracovala v Surdulici, v Sokobanji a v Novej Varoši v Sandžaku. Po vojne v slovenských periodikách v Juhoslávii uverejnil rukoväť' básnických svedectiev o tragických vojnových udalostiach. Po väzením vynútenom odmlčaní sa k poézii vrátil v druhej polovici 50. rokov. Naplno sa však básnicky rozvravel od 70. rokov. Do dôchodku odchádza roku 1973, kedy sa presťahoval do rodiska. Uvádza Víťazoslav Hronec: http://www.slovackizavod.org.rs/licnosti/5879

Žalm 23.

Viem, že si vesmír
nestvoril kvôli mne,
no keď ma z neho odvoláš,
nebudem sa
báť.

Chodil som po okraji života
ako po ostrí mäsiarskeho noža.
Palica Tvoja a Tvoj prút,
nimi si ma tešil
a nedával mi
odpadnúť.

Už neuveď ma do pokušenia,
aby som žil dlhšie
ako sa na ustatého človeka patrí.
Podo mňa polož mäkkú zem,

pád môj nech bude tichý,
keď Ti raz z ruky
vypadnem.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články