KUS Zvolen

„Na čaru" - zo spomienok Paľa Bohuša

Zo spomienok nášho nebohého básnika a lekára Paľa Saba-Bohuša zostala malá noticka, v ktorej básnik spomína na svoje detstvo a pripomína, že ako žiak gymnázia, aby sa rýchle naučil po nemecky, lebo cudzí jazyk sa mu v živote môže veľmi „zísť", na radu svojho otca odchádza do susedného Buľkesu (Maglić), k rodičom svojho spolužiaka Nemca Johana a tento zasa na oplátku prichádza do Sabov, k básnikovým rodičom, na tzv. čaru – výmenu. Chlapci zostali u nových rodičov celé roky, Paľo Bohuš v rozhovore neraz spomenul aj veľkého básnika Sládkoviča, ktorý mal dve dcéry a tieto poslal do výchovy k známej maďarskej rodine, kde sa mali priučiť nielen maďarčine ale i spoločenskému správaniu, úprave domu, stolovaniu a vôbec aby takto získali dobré mravné správanie v spoločnosti a medzi ľuďmi.

 

Paľo Sabo (druhý zľava) v roku 1945

 

Paľo Sabo (druhý zľava) v roku 1945

 

Praktická výmena, „čarovanie" detí medzi priateľmi alebo rodinami malo kedysi veľké výhody. Neplatila sa "výslužka" veď časy aj vtedy boli neisté a málo sa toho mohlo deťom zabezpečiť, či posielať ich na školenie, alebo chlapcov priúčať sa remeslu u majstrov a súčasne získavať aj dobrú spoločenskú a domácu výchovu. Deti takto v priamom kontakte s iným prostredím a teda i s iným jazykom, sa rýchle v priamej reči naučili cudzí jazyk. "Do Petrovca, v medzivojnovom období a najmä po I. svetovej vojne až do okupácie, chodilo hodne nemeckých žiakov – evanjelikov do slovenského gymnázia , ktorí sa rýchle adaptovali už aj preto, že povaha tzv. „švábskych" rodín bola už panónska – našská – medzi tunajšími Nemcami boli zriedkavé manželstvá so Srbmi, Chorvátmi, skôr medzi Slovákmi evanjelikmi a s Maďarmi kalvinistami," spomínal neraz v rozhovore básnik Bohuš, keď sa navracal v spomienkach do minulosti a zdôrazňoval, že niektorí petrovskí nemeckí žiaci ako vysokoškoláci po zakončení školy napr. v cudzine, keď sa vrátili domov priženili sa mnohí k nám do Petrovca a stali sa významnými našimi spoluobčanmi, vyhľadávanými majstrami, obchodníkmi, chmeliarmi, kupcami so žitom, murármi. Nemecké rodiny veľmi vplývali aj na našu spoločnosť a na nás Slovákov. Od nich sa mnohé praktické veci odkukávali, priúčalo sa rôznym remeslám, ale aj nakupovali nové, na tie časy súčasnejšie, prístroje a náčinie do domácnosti a do poľa. Nuž nie div, že koncom predminulého storočia v Petrovci bolo na desiatky a desiatky nemeckých rodín, ktoré sa medzi nami dobre cítili a s nami tu žili v mieri a pokoji. Pri výstavbe honosného petrovského kostola v roku 1822 hlavní stavitelia a majstri boli práve nemeckí majstri z vtedajšieho Buľkesu ...

Význam slovka „na čaru" je veľmi staré a dávne. Čaroval sa nožík napríklad za britvu, zrkadielko za hrebienok a podobne. Nuž nie div, že veľký Sládkovič vo svojich spomienkach neraz zdôrazňoval že si svoje dve dcéry „čaroval" do inej rodiny. Básnik a farár Andrej Sládkovič mal s manželkou Tonkou dve dcéry a syna, teda keď tieto dospeli rozhodol sa svoje dcéry dať „na čaru" do susednej blízkej dediny na juhu Slovenska, do Ďarmôt. Tam sa rýchle naučili nielen maďarčine ako blízkemu jazyku vtedajšej doby, ale aj peknému správaniu, spoločenským hrám, vyšívaniu, stolovaniu, spevu a i hrám na klavíri a pod. Básnik Paľo Sabo-Bohuš v rozhovore často spomínal, že na toto „čarovanie" v Buľkesi, teda v dnešnom Maglići nikdy nezabudne. Čeľadník, akým vtedy bol a bol vychovávaný v prísnej sedliackej luteránskej rodine – zrazu sa dostal do cudzej rodiny, v ktorej chod mali iné obyčaje a iné zákony. Rýchle sa však privykol, za rok-dva od nich všeličo odkukal, v nemeckej škole sa naučil nemčine a do života bol takto pripravenejší. Pritom spomínal, že nikdy nezabudne na nemeckú racionálnu výchovu, kde sentimentalita bola zahnaná a práca vyzdvihovaná so získavaním sebavedomia, že sa človek musí v spoločnosti sám presadiť a práve tieto vlastnosti chybovali našim predkom; chybovala im priebojnosť, čo však dnešná slovenská mládež v sebe už má vďaka miešaným manželstvám... Nemecká rodina, ktorá žiaka Slováka Paľka Sabu prijala na výmenu, nepovažovala ho za menejcenného len preto, že nehovoril nemecky a nebol veľmi majetný, mnohému sa musel naučiť sám. Snažili sa ho spolu s inými deťmi vychovávať ako svojho. Ako ľudia nemeckého rodu, ale už adaptovaní tu na rovine, všetko hodnotili rozumom a prácou. Pravda, nielen rovnoprávnych členov svojej domácnosti ale i sluhov a všetkých spolu, vedeli, že ak sluhovi uznajú jeho prácu a posadia ho k stolovaniu rovnoprávne s inými členmi rodiny, dajú mu na vedomie, že si jeho práca získala právo rovnoprávnosti s inými a takto od sluhov dostávali vlastne aj omnoho lepšiu prácu ako iní, ktorí sluhov nepovažovali za rovnoprávnych členov jednej domácnosti. A keď ide o remeslá, vedelo sa, že najlepší majstri boli zrovna Švábi – Nemci a preto sa o ich priazeň uchádzali aj slovenskí chlapci – učni; hoci olejkárske a vôbec podomové zamestnania, sklárske, plátenkárske, šafranícke, čiže vandrovné, konali skôr Slováci zo Slovenska, menej už naši dolnozemci, ktorí sa adaptovali na tejto žírnej chlebodarnej rovine a stali sa vynikajúcimi roľníkmi – oddaní tejto zemi, raz ako zbožňovanej žene a raz ako nemilosrdnej vykorisťovateľke! ...

Čo to o našej minulosti nájdeme teda zaujímavé a nové nielen v tlači, ale najmä v spomienkach starších našich ľudí. A keď ide o „čary" a čarovanie, zakončíme túto úvahu ľudovým výrokom o skúsenostiach s bylinami a čarovaním:

„Dobrá myseľ, aby mi milý prišiel!
Talija, dobrá zelina – kto si ňou
čaruje, veru neobanuje.!.."

 

Viera Benková

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články