Združenie športových rybárov Zubáč

Kulpín, Viničky, kanál

Kulpín sa nachádza vo Vojvodine (severná časť Srbska), v Južno-báčskom obvode, v obci Báčsky Petrovec. Rozprestiera sa na rozlohe 36,4 km². Najstarší písaný dokument o Kulpíne datuje z 28. februára 1345. Obyvatelia tohto Kulpína žili v zemľankách a zaoberali sa dobytkárstvom, lovom a rybolovom. Lokalita mesta sa viackrát menila:„Klisa" , „Viničky", „Peskara" – a to vždy pri novom osídľovaní. Kulpín bol viac ráz spustošený Turkami a raz aj tatárskymi hordami. Štefan Kvas (13. augusta 1870 v Aszód v Maďarsku – 7. marca 1929 Vojlovica) bol významným kultúrnym a osvetovým pracovníkom. V Kulpíne pôsobil ako učiteľ v rokoch 1891 – 1925. Spísal kratšie dejiny Kulpína pod názvom Dejiny Kulpína. Dľa svojich zápisiek: Štefan Kvas, učiteľ, kde uvádza:

 

Dnešné zábery kanálu a Viničiek pri Kulpíne

 

Dnešné zábery kanálu a Viničiek pri Kulpíne

 

Dnešné zábery kanálu a Viničiek pri Kulpíne

 

Dnešné zábery kanálu a Viničiek pri Kulpíne

 

„Úhľadná dedina Kulpín leží na južnej strane takzvaných malých rimanských šiancov a na sever od Kráľa Alexandrovho prieplavu, ktorý pod samou dedinou tečie. Polohu má krásnu, lebo leží na dosť hodnej výšine na širokom kopci. V bezprostrednom susedstve Kulpína nachodí sa 89. metrová zvýšenina, jedon to z najvyšších bodov Dolnej Báčky. Tak o tej zvýšenine, na ktorej dedina leží, ako i hore spomenutej 89. metrovej nad hladinou morskou, ďalej i od dediny na juh ku Petrovcu ležiacej a Viničkami zvanej zvýšenine medzi ľudom koluje tá povesť, že ony, totižto spomenuté zvýšeniny, boly za starodávnych čias sihoťou a pristavišťom putujúcich do Kuly. Dejepis, ako je to známe, o našej rovine tvrdí, že ona bola v dávnej dobe dnom jednoho dosť veľkého sladkého mora. A z tohoto mora vyčnievaly tu i tam sa nachodiace zvýšeniny, ako aj spomenuté kulpínske. Keď ale sladké more podmylo Poludňajšie Karpáty a pri Železnej Bráne na dolnom toku Dunaja urobilo si prielaz, jej voda odtiekla cez Rumunsko do Čierneho mora, a po niekoľkých desaťročiach, po náležitom vysušení sa, zem stala sa prihodnou k obydliu ľudskému. Istá vec je, že III. století pred nar. Kr. Pána, tedy dobre pred Rimanmi, vlastne ich príchodu sem, už bola celá zem obydlená. Stálych obyvateľov nemala, lebo sa nachodí práve na tej ceste, po ktorej sa počas sťahovania národov najviac ľudstva premlelo. Medzi jej dočasnými pánmi najviac sa spomínajú Gepidovia, Hunovia, Obri. Rimania tuná len niektoré strážne miesta mali, aby sa proti kočovným národom brániť mohli. Po narodení Kr. Pána príchod a výbojnosť Hunov zapríčinily, že sa aj Slaviani, bydliaci nad Karpatmi, počali seliť. Keď mocná ríša Hunov prepadla, Slaviani zo svojej starej vlasti v celých húfoch prekročili Karpáty a osadili sa aj na rovinách Báčky. Smelo môžeme tvrdiť, že praobyvatelia našich dolných krajov, čo sa týče stálosti bydlenia, boli Slaviani. A že Slaviani nebojovali na koňoch, ale peši, tvrdiť môžeme i to, že rimanskými šiancami menované ochranné, umelé dielo, nenie dielo Rimanov, ale Slavianov, ktorí sa takto hľadeli obrániť proti nápadom kočujúcich a od Dolného Dunaja sa valiacich a na koňoch bojujúcich národov. Kulpín je veľmi starodávna dedina a čo je najhlavnejšie, bola ona slavianským živlom založená a tou je i dnes. Dejepis a dejepisné podatky nám tvrdia, že ju istý Kolpán, velikáš, založil, ktorý z Bodrice doviedol sem svoj ľud a na terajších viničkách založil (svoju) dedinu, ktorú od jeho mena pomenoval Kolpán, alebo Colpan. Stalo sa to medzi rokami 1100 – 1200, lebo už roku 1211 je Kulpín spomínaný ako dedina. Že na terajších viničkách ležal prvý Kulpin – terajší je už na treťom mieste – dokazujú i tamže vyorané a vykopané staré základy niekdy mocných stavísk, kosti, staré peniaze, svedkovia to, že tam dedina musela byť. V zakladateľoch prvého Kulpina musel byť hodne vyvinutý smyseľ pre krásu, lebo Viničky sú jedným z najutešenejších vyšších bodov Dolnej Báčky, odkiaľ máš krásny výhľad na zeleňou ovenčenú Frušku – Goru, a pred tvojimi nohami rozprestiera sa krásna ku Dunaju ležiaca široká-ďaleká rovina."

Územie pokrajiny (provincie) Vojvodiny je rozdelené riekami Dunaj a Tisou na oblasti Báčka, Banát a Sriem. Dnešná Vojvodina, a zvlášť jej časť Báčka, v minulosti boli výrazne močaristé s pravidelným výskytom (na jar a v jeseň) podzemných vôd. Iba v novšej dobe vykopaním kanálov Báčka nadobudla terajší výzor. Na území Báčky a Banátu, prvé významné hydro-melioračné práce začali koncom sedemdesiatych rokov XVIII. storočia realizáciou plánu výstavby Veľkého báčskeho kanálu od Báčskeho Monoštora na Dunaji, po Bačko Gradište na Tise. Výstavba tohto kanálu začala v júni 1793 a bola zakončená v júni 1801. Veľký projekt bratov Kišovcov (Kiss) – výstavba Veľkého báčskeho kanálu prináša úplný prevrat v živote na týchto priestoroch. Vojvodinu dovtedy kryla trstina, roje hmyzu, voda bola nezdravá a nákazy veľmi časté. Historici uvádzajú súvislosť výstavby kanálu s vlnou kolonizácie v 18. storočí a charakterom viacnárodnej štruktúry obyvateľstva Vojvodiny. Vtedy sa oblasť Vojvodiny začala systematicky osídľovať.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články