Združenie vinárov a vinohradníkov

Samuel Dubovský a Alexander Matuška

K nedožitej 90- tke prof. Dubovského

píše Viera Benková

 

Zo siete spomienok vyberám veľmi jemné, povievajúce nite, ktoré ma viažu k známym postavám nášho a slovenského verejného života, a to najmä z oblasti kultúry a literatúry... Začnem s rodinkou Dubovských - o pani doktorke Olinke Dubovskej, a o jej mužovi, mojom niekdajšom profesorovi na gymnáziu, Samuelovi Dubovskom...

 

Samuel Dubovský

 

Bolo to skutočne veľmi dávno, niekedy v päťdesiatych rokoch minulého storočia, keď sa z obávaného mesta Bileća, odpykávajúc si dlhoročný trest iba za to, že mal v láske ruskú literatúru a veľkých ruských spisovateľov, vrátil domov môj budúci profesor ruštiny Samuel Dubovský. Veľmi rýchlo sme si ho obľúbili najprv v nižších ročníkoch, keď nám prednášal ruštinu, ale najmä vo vyšších ročníkoch. Hneď po malej maturite sme pod jeho režijným vedením začali nacvičovať nezabudnuteľnú Nušićovu komédiu Dr. Hlavné úlohy dostali žiaci Janko Kišgeci a Katarína Pucovská, ktorých profesor Dubovský obdivoval nielen pre mladosť a krásu, ale aj pre ich divadelné vlohy a vynaliezavosť na scéne... Mne, a mladšej spolužiačke Lydke Boldockej pridelili nevďačnú, a veru i ťažkú úlohu dvoch namrzených starých dievok, ktoré keď sa vzrušia, rozprávajú obidve naraz, spolu pištia a soptia na ľudí. Premiéra dopadla dobre - na našom petrovskom gymnáziu sme mali často dobrých profesorov, ktorým záležalo na kultúre, umení, vzdelávaní a hudbe. Venovali sa mimotriednym aktivitám, akými boli samovzdelávajúci literárny krúžok Sládkovič, tanečný krúžok, športový, divadelný krúžok a pod.

Dnešná mladá generácia si nedokáže vôbec predstaviť búrlivé päťdesiate a i šesťdesiate roky minulého storočia, a dobu vodcu juhoslovanských komunistov a veľkého prezidenta vtedajšej veľkej Juhoslávie - maršala Tita. Ten sa po náhlom rozchode s ruskými komunistami a Sovietskym zväzom ocitol v úlohe lídra slobodnej krajiny, a zohrával neskôr úlohu hlavného predstaviteľa nezúčastnených krajín sveta, ktoré sa neprikláňali ani k Západu, ani k Východu... V tomto období naša literárno-kultúrna spolupráca s materskou krajinou predstavovala obojstrannú „hluchotu a clivotu". Aj keď sa kontakty našich dolnozemských autorov so spisovateľmi na Slovensku celkom neprerušili, predsa výmena kníh a časopisov zostala iba na osobných stykoch, lebo ani knihy, ani zásielky sa nesmeli cez hranice posielať, a ak aj, tak iba pri prísnej colnej kontrole! Tento stav trval niekoľko dlhých rokov až do smrti veľkého vodcu Stalina, ale aj potom sme si ešte museli počkať na postupné otepľovanie vzťahov medzi ZSSR a Juhosláviou... Práve v tom období (po roku 1962) som sa zamestnala v našom, vtedy dvojtýždenníku Hlas ľudu, a posilnila som ženským entuziazmom nie veľký, ale mužmi sa hmýriaci kolektív novinárov. Veľmi družne a priateľsky som s nimi nažívala až do roku 1975, keď som odišla z rodinných dôvodov na voľnú nohu, a začala som žiť už so svojou rodinkou v Belehrade... A práve v týchto šesťdesiatych rokoch minulého storočia k nám postupne začali prichádzať významné osobnosti kultúrneho a literárneho života Slovenska (vtedy Československa), medzi ktorými boli básnik Ján Smrek, literárny vedec a kritik Alexander Matuška, spisovateľka Maša Haľamová, básnik Rudolf Fábry, riaditeľka Mladých liet Lýdia Kyseľová a ich exportný redaktor Peter Čačko, ilustrátorka knižných vydaní v tomto vydavateľstve Blanka Votavová, básnik Vladimír Reisel a mnohí iní...

Novinári Hlasu ľudu mali v obľube v piatok alebo na začiatku týždňa, keď sa nešlo do terénu po články a novosti zo slovenských prostredí, sedávať u pána hostinského Báďonského, v lete v jeho hroznovej záhrade s výdatným chládkom a v zime v malej pomocnej miestnosti upravenej pre lepších hostí hore na poschodí. Počas takéhoto spoločného posedenia v hostinci u Báďonského raz medzi nás zavítal aj profesor Samuel Dubovský s hosťom Alexandrom Matuškom, ktorého pán Báďonský srdečne a priateľsky vítal, dokonca bol veľmi rád, že ho vidí. Vtedy som sa dozvedela, že sa oni už dobre poznajú, a že tento pre spisovateľov obávaný, ale veľmi zaujímavý muž v minulosti už raz Petrovec navštívil. V spomínanom období bol niekoľko dní hosťom práve u Báďonských, kde sa ubytoval a stravoval, sedával v lete v letnej záhrade, popíjal vychýrenú dolnozemskú "morušovicu", čiže jahodovaču, pričom si pochutnával i na dobrej petrovskej „klbáse". V tomto období vznikol známy „matuškovský text" o našej dolnozemskej írečitej povahe, zvláštnostiach a identite! Tento text bol neskôr zverejnený v tunajšom literárnom časopise Nový život. Posedenie v hostinci bolo búrlivé, naši novinári a ich hosť mali mnohé vtipné, ale i prikorenené repliky, búrlivý smiech sa ozýval dlho do noci, prenikal až na ulicu, a rozhovory nemali konca kraja...

Na druhý, či tretí deň ako bol Alexander Matuška medzi nami, bol trh. Práve bol piatok, kedy trh býval najväčší nielen ponukou tovaru, ale aj najhromadnejší, lebo naň prichádzali predavači a kupci z blízkeho i ďalekého okolia. Večer ma pozvali Dubovskovci do ich bytu nad apatiekou v strede Petrovca na návštevu. Profesor chcel, aby som si vypočula výsostnú mienku najuznávanejšieho slovenského literárneho kritika Alexandra Matušku na tvári miesta. Mienil, že sa vyjadrí aj o našej tunajšej tvorbe a ja som už vtedy mala za sebou dve básnické knihy. Reč sa neskôr tak i skrútla, ale týkala sa najmä vynikajúcej básnickej postavy, hovorilo sa o našskom autorovi Paľovi Bohušovi, ktorý zaujal aj Matuškovu pozornosť. Ale aj mne udelil Matuška strohý kompliment, že to čo píšem je sľubné. A vtedy sa vo dverách zjavila pani domáca dr. Oľga Dubovská, a poprosila svojho manžela Samuela o pomoc pri krájaní suchej klobásy... Avšak Alexander Matuška pohotovo zareagoval, a z tašky vybral dlhý ostrý nôž, ktorý kúpil dopoludnia na petrovskom trhu, a dal si ho pánovi Zajacovi, brusičovi, dobre naostriť. V miestnosti nastal veľký údiv a smiech, domáca pani Olinka sa iba zmohla na otázku: A načo potrebujete takýto dlhý a ostrý nôž, do kuchyne? Ale kdeže, odpovedal Matuška, mojim literárnym kritikom, nepriateľom a oponentom nech podrežem jazyky! To mi na trhu poradili vaši predavači, od kostí ohniví a nebojácni dolnozemskí chlapci!...

Profesor, redaktor, autor učebníc literárny pracovník a prekladateľ, magister Samuel Dubovský sa narodil 28. januára roku 1928 v Petrovci, kde skončil základnú školu a gymnázium. Najprv študoval ruský a srbochorvátsky jazyk na Vyššej pedagogickej akadémii v Novom Sade (1947 − 1949), a neskoršie prešiel na štúdiá slovenčiny a češtiny do Belehradu, kde aj obhájil diplomovku. V období Informbyra ho spolu so skupinou slovenských študentov odsúdili a potom, po viacročnom väzení, bol v „pracovnom tábore" v Bileći, kde bolo dokončené jeho „formovanie na Prokrustovom lôžku", keď z neho urobili , podľa miery „mravne spôsobilého občana". V rokoch 1956 − 1965, pôsobil na petrovskom gymnáziu a učiteľskej škole. V tomto období bol aktívnym v kultúrnom živote prostredia a širšie. Účinkoval i v divadelnom živote Petrovca už či ako herec alebo režisér. V roku 1965 prešiel do Nového Sadu, do novozaloženého ústavu pre vydávanie učebníc, kde bol zodpovedným redaktorom slovenských učebníc. Magisterskú prácu pod názvom Dedina v dramatickej tvorbe Vladimíra Hurbana Vladimírova obhájil r. 1979 v Belehrade.

Samuel Dubovský umrel 23. 07. 2017 a pochovaný je na petrovskom cintoríne.

Viac o prof. Samuelovi Dubovskom TU:
http://www.kulpin.net/archiv/22-aktuality/aktuality/6269-jubilant-mr-samuel-dubovsky-85-rony

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články