O nás

V malom Kulpíne sa stávali veci nevídané

Veľmi milujem kraj, kde sa môj otec Michal Harminc narodil ešte v roku 1894 a kde som ako dieťa prežila veľa pekných chvíľ a spoznala veľa dobrých ľudí. Pretože sa mi veľmi páčilo, ako sa tam kedysi žilo, veľmi rada používam výrazy z tamojšieho nárečia a keďže ich považujem za organickú súčasť jazyka Slovákov v Báčke, nedávam ich do úvodzoviek. Takže, hajde, nak už začnem!

 

V malom Kulpíne sa stávali veci nevídané

 

Veľmi ľahko by som vedela načrtnúť plán dávneho Kulpína. Začnem hát od tej strany do Petrovca a v mysli kráčam po pravej strane hlavnej ulice. Hneď vpravo je cintorín, kde dodnes stojí pomník pána farára Kolényiho, ktorého podpis je na rodnom liste môjho otca a ktorého vnuk bol po rokoch mojim profesorom na gymnáziu v Modre na Slovensku.V strede dediny vpravo mali dom šľachtici Stratimírovići. Pamätám si urasteného, tmavovlasého pána, čo v snehobielej košeli a s cigaretou v ruke tam stával celé hodiny. Ej, keby som bola vtedy vedela, to čo teraz, že sa v tej kúrii skoro pred sto rokmi zdržiaval sám Janko Kráľ, bola by som ju podrobila dôkladnejšej prehliadke, lebo i keď som chodila do maďarských škôl, môj otec ma zasväcoval aj do slovenských dejín a literatúry. Na druhej strane doliny stál aj stojí kaštieľ rodiny Dundjerski. My, deti, sme tam často pomedzi mreže nakúkali, lebo na terase, ktorá aj dnes jestvuje, sa schádzala veselá spoločnosť.

Dámy v kvetovaných šatách z látky „emprimé", so širokými slamenými klobúkmi, s pohárom v ruke, s hlasitým smiechom koketovali s pozvanými hosťami, medzi ktorými vždy boli aj maďarskí dôstojníci z kasární v Novom Sade. Vychádzková uniforma, biele rukavice, lesklé gombíky, blyšťavé šable – páčili sa nielen dámam, ale aj nám, deťom. Zaujímavé, že nás nikdy neprišli odohnať. Asi nás, učupené pri múrikoch, ani nezbadali.

Medzi návštevníkmi boli aj letci a jeden z nich sa tuho zahľadel do očí domácej slečny, alebo pani matky a svoj obdiv prejavoval tak, že na malom prieskumnom lietadle krúžil nad kaštieľom a zhadzoval, priam sypal, červené ruže, čomu sme sa my možno ešte viac tešili, než spomenuté dámy. Keď sme počuli zvuky lietadla – už aj v nohy! – ku kaštieľu!

Teda aj v našom niekdajšom, malom Kulpíne sa stávali veci nevídané, neslýchané, priam vzrušujúce.

 

Natália Maliariková rodená Harmincová

 

Natália Maliariková rodená Harmincová z Prievidze zo Slovenska je praneterou svetoznámeho architekta Michala Milana Harminca, pôvodom Kulpínčana. Narodila sa roku 1933 v Michalovciach. Základnú školu zakončila v Budapešti a malú matúru v Petrovci, kde žila v rokoch 1944 – 48. Roku 1948 emigrovala na Slovensko, tam zakončila učiteľskú školu a do dôchodku pôsobila na základnej škole v Prievidzi. Ako penzistka robila tlmočníčku a sprievodkyňu maďarským turistom na Bojnickom zámku. V spomienkach sa často vracia do obdobia stráveného v chudobnej Báčke.

 

(kp)

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

urad

Letmo

ANDREJ SLÁDKOVIČ
(1820 – 1872)
200 rokov od narodenia

Marína

Marína moja! teda tak sme my
ako tie božie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsa svietili,
a pekný život tie kvety žili,
a diamant v hrude nezhnije!

 

Posledné články