Pamätníček

Kulpínska mozaika XI

Kulpínska mozaika XI
 
...Veľmi milujem kraj, kde sa môj otec, Michal Harminc narodil ešte v roku 1894 a kde som ako dieťa prežila veľa pekných chvíľ a spoznala veľa dobrých ľudí...
 
Veľmi som sa tešila možnosti osloviť Kulpínčanov, ľudí, ktorí žijú v rodisku môjho otca a som pyšná, že Kulpín je dnes významnou a krásnou obcou, v ktorej žijú Slováci nielen roduverní, ale aj v mnohých smeroch aktívni, o čom veľa viem z novín Naša reč, Rovina i Petrovské noviny, ako aj z kalendárov u vás vydávaných. V skutočnosti všetci vojvodinskí Slováci sú trvale predmetom môjho obdivu, dokonca mám vo zvyku označovať ich za môj „ôsmy div sveta“.
 
foto
 
Zdôvodnenie nájdete v mojej básni, ktorá nemá umeleckú hodnotu, ale výpovednú určite. Prajem Kulpínu - rodisku môjho otca a môjmu útočišťu v detstve - a jeho obyvateľom veľa zdaru v každej činnosti.
 
Natália Maliariková, rod. Harmincová
 
Spomienka na Báčku
 
Vzdialená Báčka, spomienka krásna,
So žírnou zemou a slnkom jasná.
Cítim rosu v tráve cestou pri Kanáli,
vietor si pohráva v agátovom háji.
Vahadlová studňa dáva osvieženie,
Stromy na kraj poľa spočinok rodine,
Čo nedbá páľavu, dážď, či vietor -
Aby všetko bolo a nepoznali slovo „ninto“.
Vždy bolo a bude krásnej bielej múky,
vysokého chleba z pracovitej ruky.
Leňošenie nezná tamten ľud slovenský,
Používa ruky i rozum svoj bystrý.
Hmotné statky i ducha rozvíja,
v šírom svete smelo sa prebíja.
Nech sa všetkým darí dobre, lepšie!
Zaslúžia si!
Stáročiami zachovali to najdrahšie -
Svoje krásne kroje, ducha i slovenské nárečie.
 
Natália Maliariková Predchádzajúce texty autorky Natálie Maliarikovej rodenej Harmincovej si možno prečítať v Pamätníčku (v hornom pravom rohu).

Kulpínska mozaika X

Kulpínska mozaika X
 
- pre kulpin.net píše Natália Maliariková rodená Harmincová ...
 
Veľmi milujem kraj, kde sa môj otec, Michal Harminc narodil ešte v roku 1894 a kde som ako dieťa prežila veľa pekných chvíľ a spoznala veľa dobrých ľudí...
 
1945 - 1948
 
Skončila sa vojna, k rodinám sa vrátili bojovníci z partizánskych oddielov, vrátili sa aj munkáši a vrátili sa do svojich dedín aj ubolení rodičia, ktorí na koňmi ťahanom voze, v narýchlo zhlobenej truhle priviezli svojich synov z oblasti posledných tuhých bojov, z Barane, aby mohli spočinúť v rodnej hrude.
 
foto
 
V rodinách sa striedala radosť z návratov s neutíchajúcim smútkom nad stratou blízkych. Ani mňa to neobišlo, lebo som v cudzom svete, u cudzích ľudí ostala sama a len vďaka ich súcitu som sa dostala k príbuzným, teda do Kulpína.
 
A už som zase bola v prostredí mojich detských hier, lenže v inej polohe. Zapísali ma do 2. triedy gymnázia. Kde mi tiež podali pomocnú ruku, lebo ma prijali bez vysvedčení z predošlých škôl, dokonca aj bez osobných dokladov.
 
Z Kulpína do Petrovca sme denne chodili pešo a napriek námahe, horúcemu slnku, či dažďu, snehu sme boli veselá parta. Boli sme radi, keď nás nejaký báťa zobral na koč a aspoň na kúsku odviezol. Dokonca nám stačilo aj to, že nám pobral tašky a na začiatku obce zložil na kôpku, kde nás pekne počkali. Ale čo to vravím o taškách! Veď vtedy nič také nebolo. Mali sme doma ušité kapsele zo šeního plátna, ja som si zošity nosila jeden čas aj v škatuli od topánok. V lete sme išli bosí, obuv v ruke, lebo topánky sa kúpiť nedali a doma uštrikuvané zepe, či ušité panťuške by sa nám na kaldrme raz-dva zodrali. Obúvali sme si ich až na okraji Petrovca.
 
foto
 
Foto: archív Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci
 
V časoch tohto veľkého nedostatku textilu a kožených výrobkov som začala intenzívne rásť, takže šaty boli stále kratšie a topánky stále menšie. Lenže kde vziať nové? Nuž zase vypomohli príbuzní, prešili, čo sa dalo a v škole som bola zaradená medzi tých, čo dostali oblečenie zo zásielky UNRA. Našťastie sme mali v rodine aj krajčírku, takže z tých ohromných šiat po neznámej Američanke mi vedela niečo vyčariť. S týmito problémami vtedy zápasili všetci, nie iba ja, sirota. Ale čože to bolo v porovnaní s vojnou!?
 
Moji príbuzní stále mali pred očami moje dobro a dohovárali sa, ako mi uľahčiť život. Tak báči Vlado vyhlásil, že kde sa uživia tri, môže byť aj štvrtá. Po čase sa ohlásila teta moja v Petrovci - nak toto diovča nemisí každý deň putuvať, bude u nás. V roku 1948 zase teta Terka navrhla - nak toto diovča ide s nami na Slovensko. A tak som po vychodení piatej triedy gymnázia pokračovala na Slovensku, kde sa mi po čase splnil detský sen - byť učiteľkou. Ale na svoj Kulpín, Petrovec a rodákov mojich, profesorov, spolužiakov som nikdy nezabudla. Moje pocity som vyjadrila v neumelej básničke -
 
Letný slnovrat
 
Hrozno nám obrástlo terasu,
Keď vietor zaveje, listy šuchocú.
Bohaté strapce skrývajú, čo farbou, vôňou lákajú.
V lete z nich bobuľky oberám, bielym chlebíkom havránku dopĺňam.
Takto sme jedávali v mojom detstve v Báčke,
Takto to robím teraz, keď sa mi spomínať zachce.
Spomínam na tých, čo ma tam radi mali, s láskou vychovali,
Dobrým slovom a príkladom na cestu života vypravili
A svoj posledný strapec v života vinici už dávno otrhali.
 
Predchádzajúce texty autorky Natálie Maliarikovej rodenej Harmincovej si možno prečítať v Pamätníčku ( v hornom pravom rohu).

Kulpínska mozaika VIII

Kulpínska mozaika VIII
 
...Veľmi milujem kraj, kde sa môj otec, Michal Harminc narodil ešte v roku 1894 a kde som ako dieťa prežila veľa pekných chvíľ a spoznala veľa dobrých ľudí...
 
Anglický park
 
Nie je, ani nebol v Anglicku, ale bol v Budapešti a na jeho rozľahlej ploche boli postavené mnohé zábavné atrakcie – kolotoče, vznášadlá, vlak smrti vo výške i v podzemí, lietadlá, strelnice, a všetko to korunoval strašidelný zámok.
 
Toto spomínam preto, lebo v rokoch 1941-44 prichádzali k nám do Pešti mnohí naši rodáci a moji rodičia ich radi zoznamovali s týmto veľkomestom.
 
foto
 
(Mladomanželia - Foto archív Michala Hasika )
 
Ak niekto z nich mal vážnejšie záujmy, prezeral si mesto, kráľovský hrad, korunovačný chrám a rôzne historické a stavebné pamiatky, pri stavbe ktorých koncom 19.storočia pracovalo aj veľa Slovákov, čo im otec nikdy nezabudol pripomenúť. Rád ich vodieval na Námestie hrdinov, pretože tamojšie paláce stavala firma Schickedanz, u ktorej pracoval aj jeho strýko, kulpínsky rodák, architekt Michal Milan Harminc. Takisto navštívili aj jeho samostatnú stavbu pravoslávny chrám vo štvrti Taban, kde žila srbská komunita, ktorej pradedovia sem utiekli „z oblasti Báčky“ ešte za čias tureckých vojen. Takto sa našlo spojivo so Slovákmi a Srbmi aj v cudzom hlavnom meste.
 
Lenže nie všetci naši návštevníci boli takéhoto zamerania a tí navštívili práve hore spomenutý Angol park, dnes Vidám park (veselý). Na tieto prehliadky som sa aj ja viac tešila, než na tie už spomínané a s našimi návštevníkmi som tam prežívala veľmi veselé a vzrušujúce chvíle. Naše príbuzné a známe ňaničky prichádzali do Pešti v parádnych fodroškách, ktoré sa im pri všelijakých záludných fúkačkách, otrasoch, prievanoch dvíhali až nad hlavy. Bolo že to „ach!“ – „joj!“ – „uff!“. V strašidelnom zámku ešte aj spomedzi kachličiek voľačo písklo, vyfúklo. Záchranu sme hľadali na blízkych červeno čalúnených sedadlách. Lenže tie, akonáhle si niekto sadol, sa zatriasli ako divé kone a hup! Už sme boli na zemi.
 
Vysoká drevená konštrukcia vlaku smrti sa triasla, hrkotala a budila dojem, že sa už-už rozpadne. Výskanie od začiatku do konca! Podzemný hororový vláčik bol plný kostlivcov a bezhlavých strašidiel, ktoré sa prudkým pohybom rozvírili vzduchom a zdalo sa, že sa nás dotýkajú. No, na tú dobu to bolo všetko veľmi zábavné a neobvyklé.
 
Môj otec, i keď dávno opustil Báčku, veľmi, preveľmi sa tešil možnosti stretnutia s rodákmi, či už to boli príbuzní, alebo známi. Tešil sa, že ich mohol privítať, pohostiť, mesto ukázať a porozprávať sa tou ľubozvučnou, nenapodobniteľnou báčskou slovenčinou.
 
Dedičstvo
 
Dedičstvo mi môžeš závidieť,
lebo je to taký poklad,
aký často nevidieť.
 
Nie je to šperk, či zlato,
rukou sa nedá siahnuť na to.
Je to láska k dobru, kráse,
je to nádej v každom čase,
je to úsmev a veselosť, z malých vecí veľká radosť.
 
Boli to vlastnosti
mojich rodičov –
pre mňa po nich
jediné dedičstvo.
 
Natália Maliariková rodená Harmincová
 
Predchádzajúce texty autorky Natálie Maliarikovej rodenej Harmincovej si možno prečítať v Pamätníčku ( v hornom pravom rohu).

Herbárium prof. Andreja Volného

250 rokov od narodenia v poradí druhého riaditeľa karloveckého gymnázia Andreja Volného
 
Herbárium prof. Andreja Volného
 
píše Viera Benková
 
V roku 1794 do Sriemskych Karloviec prichádza za profesora a potom i riaditeľa tohto gymnázia Andrej Volný (Wolný), ktorý sa narodil roku 1759 v Banskej Štiavnici, na Slovensku. Tu v Karlovciach sa oženil so Zuzanou Záborský z Irigu, kde jej otec pôsobil ako dozorca v tamojšej továrni na výrobu hodvábu. Profesor Andrej Volný prichádza do Karloviec na pozvanie metropolitu Stevana Stratimirovića, kulpínského rodáka. Keďže Stevan Stratimirović študoval na Slovensku a poznal sa osobne aj so Štúrovcami a veľkým Štúrom vedel, že sú tamojší profesori –Slováci vhodní ako výpomoc na školách a alumneách pre pravoslávnych Srbov, lebo boli väčšinou evanjelickej viery, nežiadali od srbských žiakov aby konvertovali a zanechali pravoslávnu vieru ako to robili takmer všetci katolíci. Andrej Volný ešte za mladi utratil rodičov/najprv otca a potom i matku/ - túžbou mu bolo dostať sa na vysoké školy a študovať čo sa mu aj podarilo, zakončil prírodné vedy a antropológiu.
 
V Karlovciach pracuje až do roku 1816, keď odchádza na iné pracovné miesto. Kým pôsobil v Karlovciach chodil často do prírody o ktorú sa veľmi zaujímal a keďže gymnázium dostalo herbárium vydaný v roku 1754 v Norimbergu riaditeľ a profesor Andrej Volný si ho bral so sebou a porovnával rastlinstvo a kvetenstvo v okolí Karloviec. Príroda, minerály a vôbec rastliny Sriemu ho nadchli, takže spočiatku si robil iba zväzok minerálov z ktorých si utvoril zbierku a používal ich aj ako pomôcku na prednáškach. Práca na poli minerológie a floristiky priniesla mu aj medzinárodné uznanie, stáva sa členom nemeckého minerologického ústavu v Jene, je tiež členom botanického spolku v Regensburgu a Karlovce sa stávajú, pravda, vďaka Andrejovi Volnému, centrom prírodných vied. V roku 1805 vydal knižne v Budíne Historiae naturis elementa. V roku l797 klasifikoval a zostavil prvú zbierku-herbárium Sriemu /latinské, nemecké, maďarské a slovenské a pri niektorých aj srbské pomenovanie/ ba v osobitnej stati pri niektorých rastlinách-najmä liečivých a tradičných –uviedol aj použitie v lekárstve. Svoje zväzky pomenoval Centuriá - teda sto rastlín - a zoradil ich podľa Lineaho botanického systému. Prvú zbierku centurium - venoval roku 1797 veľkému mužovi a priateľovi - metropolitovi Stratimirovićovi s vlastnými ilustráciami - táto zbierka má pomenovanie Flora Sirmiensis... a aj dnes sa uchováva ako vzácny exemplár na gymnáziu v Karlovciach. Druhý zväzok zmizol počas vojny, tretí zväzok je z roku 1801 pod názvom Index systematicus plantarum florae Sirmiensis a je pripojený k prvému zväzku. Jednu časť z herbára odniesol Volný so sebou roku 1816 a po jeho smrti vykúpilo ho múzeum v Budapešti.
 
Po odchode Andreja Volného zo Sriemskych Karloviec ešte dlho sa uchovávala spomienka na tohto agilného, všestranného riaditeľa a profesora - prírodovedca, veď aj herbár sa časom doplňoval a na tom veľké zásluhy má aj neskorší profesor tohto gymnázia /po roku 1820/ Grigorij Lazić. Volného dcéra Karolína, po smrti otca prisľúbila, že pošle do gymnázia v Karlovciach otcov portrét, ale do toho prišla vojna s Napoleonom a prisľúbený portrét do gymnázia sa už nedostal. Volného v Karlovciach zastúpil druhý Slovák doktor filozofie Karol Rumy, ktorý bol taktiež prírodovedec a zostal v peknej spomienke v tomto sriemskom mestečku, ale riaditeľa Volného vo všetkom zastúpiť nemohol!
 
V prvých zväzkoch Volného herbára bolo vyše 400 uložených bylín. Počas vojen herbár bol ukrývaný, sťahovaný, hodne bylín časom schátralo, herbárium dlho nebolo konzervované a až po II. sv. vojne zásluhou profesora Milorada Marčetića urobila sa jeho konzervácia a spolu s doplnenými Pančićovými exemplárnymi bylinami herbárium sa zachovalo. V kartotéke je zavedených spolu 6021 bylín, z toho 200 Volného a 270 Pančićevých a ostatné sú od iných zberateľov.
 
Doba v ktorej Slovák a rodák z Banskej Štiavnice, /kde pôsobila vysoká škola baníctva/ Andrej Volný žil a najmä pracoval / čo vidno z jeho pôsobenia na gymnáziu v Karlovciach v čase veľkého srbského metropolitu Stevana Stratimirovića ! /spolupráca medzi Slovákmi a Srbmi bola veľmi plodná nielen pre vedcov, profesorov a riaditeľov škôl ale najmä v spoločných záujmoch v boji o zohľadnenie národov v Uhorsku / bola to doba francúzskych encyklopedistov, bohatá aj na vynálezy, technické vymoženosti, učebné osnovy, jedným slovom doba osvietenstva a vzdelávania...
 
Touto cestou si pripomíname 250 rokov od narodenia tohto významného Slováka a vedca, ktorý pôsobil v našich priestoroch...

Kulpínska mozaika VII

Kulpínska mozaika VII
 
...Veľmi milujem kraj, kde sa môj otec, Michal Harminc narodil ešte v roku 1894 a kde som ako dieťa prežila veľa pekných chvíľ a spoznala veľa dobrých ľudí...
 
Na Vidovej čárde
 
foto
 
V Pešti som chodila bosá len do postele a na kúpalisku, ale v Kulpíne sme veselo čatanguvali po horúcom prachu ciest, ale aj v garádoch, ak ich príval dažďa naplnil. Ledva sme čakali, kým po búrke vykukne slnko a hajde! Behali sme, fŕkali, výskali a niekedy aj poriadne zrevali, ak sa v jarku našlo aj sklíčko.
 
Kúpať sa dalo aj v Kulpíne a to nie len tak, hocikde na kanáli, ale v skutočnom kúpalisku, pri Vidovej čárde. Báči Vida, alebo ako sme to my hovorili – báči Vidov, mal čárdu pri kanálskom moste a pri nej aj skutočné kúpalisko. Bola to široko-ďaleko ojedinelá vec – bol tam rad drevených schodíkov k vode, vysunutá doska pre skokanov a latkami vydláždená plytčina pre deti. V pozadí bolo aj niekoľko kabín. My so sesternicou Olinkou sme tam mali voľný vstup, lebo báči Vidov bol bratrancom našich otcov. Ešte sme bývali aj pohostené studenou krachľou, čo nám s úsmevom podávala teta Mariška. Ona bola v našich detských očiach skutočná domáca víla – vždy pekne učesaná, s bielym golierikom a naškrobenou fodravou fertuškou. Bola veľmi šikovná, milá, prívetivá a v obsluhe hostí rýchla.
 
My, rodáčky, sme sa teda kúpavali u Vidov, ale aj druhý breh bol plný 8-15 ročných detí, ktoré si bez bázne užívali tú kanálsku vodu. Plávalo sa psačím štýlom a v rýchlosti sa pretekalo tak, že niekto hodil do vody jablko a plavci sa ho snažili pred druhými predchytiť.
 
Domov sme sa vracali až k večeri, kedy zapadajúce dolnozemské slnko ešte naposledy rozpálilo biele steny domov a múrikov.
 
Dospelí si v čárde tiež prišli na svoje, lebo báči Vidov mal dobrú, ľadom na celé leto zásobenú, chladnú ľadovňu, v ktorej uskladňoval nápoje. Jeho zeleňou obrastená terasa lákala starších pánov a biliard vo veľkej sieni zase mladých.
 
Na dôvažok – prečo je báči nie Vida, ale „Vidov“?
Nuž preto, lebo tam nebolo zvykom pýtať sa, ako sa voláš, ale čia si, čí si. Takže chlapec alebo muž bol Vidov, Harmincov, kým dievča, či žena nebola Vidová, Harmincová – ale čia? Vidova, Harmincova, Širkova a podobne.
 
Natália Maliariková rodená Harmincová
 
Predchádzajúce texty autorky Natálie Maliarikovej rodenej Harmincovej si možno prečítať v Pamätníčku ( v hornom pravom rohu).
 
P.S.
 
Na "Vidovu čárdu" si spomína aj Ján Kulík z Austrálie, pôvodom Petrovčan a kulpínsky zať.
 
- Na Vidovej čárde bola „kúglarňa", dobré víno, dobrá hudba (cigánska) a veľmi pekné pračky. Padalo sa aj do kanálu. Koľko viem, nikto tam nezahynul, ale rozbitých nosov bolo neúrekom.
 
- Bola tam aj „Peskara", hneď vedľa „šľajzu" a „Širokého". Vždy si tam chytil vynikajúceho „torpáša" a Cigáni z Peskary vždy boli aj dobrí muzikanti. Najmä Zlatoje. Zahrali aj to, čo nevedeli.
 
- Bola tam aj tzv. Pipika, ktorá dobre „vražila" a dievky chodievali k nej. „Ak si nebola vŕtaná, tak budeš, ak si bola, tak nebudeš"., Chichichi, uškŕňali sa Kulpínčanky a dúfali v osud.
 
- Bola tam aj „Backovka", veštkyňa (vražica) s dobrým menom. Tá vedela „všetky záhady temných síl" a biznis jej prosperoval. Chodievali k nej nielen Kulpínčania, ale aj Petrovčania, ba aj širšie. Jej médium bol kohút (ktorého si napokon uvarila), ale vedela dobre vystrašiť.  

Kulpínska mozaika VI

Kulpínska mozaika VI
 
...Veľmi milujem kraj, kde sa môj otec, Michal Harminc narodil ešte v roku 1894 a kde som ako dieťa prežila veľa pekných chvíľ a spoznala veľa dobrých ľudí...
 
Munkáši
 
pohladnica
 
Ktože sa v časoch vojny skrýval za týmto pomenovaním?
 
Začnem, ako sa hovorí „od Adama“, v tomto prípade vlastne od úradného jazyka počas vojny, teda od maďarčiny. V tomto jazyku „munka“ znamená práca, „munkáš“ je robotník a „munkatábor“ je pracovný tábor a práve do takého boli zadelení nemaďarskí muži v Báčke. Dokonca boli považovaní aj za akúsi nižšiu kastu, ktorá nie je hodna nosiť uniformu maďarskej – dokonca s prímením „kráľovskej“ armády. Táto si pomenovanie ponechala napriek tomu, že posledný kráľ Karol Habsburgský zomrel krátko po 1.svetovej vojne, aj to v exile.
 
Takže naši išli za munkášov, kde miesto uniformy dostali len pásku na rukáv a niekedy aj akúsi polovojenskú čiapku. Väčšina z nich bola sústredená na území Maďarska, kde pracovali na cestách, na železničných tratiach, v továrňach, v mestách odstraňovali ruiny po bombardovaní. Boli však aj takí, ktorí boli priamo na fronte, kopali zákopy, pracovali v poľných nemocniciach. Životné podmienky mali veľmi biedne a tak mnohí hynuli nielen od striel, ale aj od podchradenia, zlej stravy a chorôb, medzi ktorými prevládal zápal pľúc a týfus. Takto zahynul aj náš milý, mladý, vzdelaný a vždy veselý príbuzný z Pivnice – Ivan Činčurák.
 
Koleso dejín sa obrátilo, tí, čo doteraz postupovali, museli utekať späť, lenže až do poslednej chvíle sa fanaticky držali svojich predstáv a na ústup pred sovietmi nútili aj k nim pridelených munkášov. Boli aj takí šťastlivci, ktorým sa podarilo utiecť a z nich nie jeden sa objavil v našom byte v Pešti, zohrial sa, najedol, oddýchol a hajde domov! Ale ako?! V lete roku 1944 už naozaj mali naši munkáši namále, lebo front sa blížil zo všetkých strán – okrem západu – a hrozilo, že sa postaví medzi nich a rodnú Báčku.
 
Medzi tými, ktorí u nás trochu pookriali, bol aj pán učiteľ Kyseľa a práve on v jednom staršom kalendári opísal svoje strastiplné putovanie, spomenúc aj Miša Harminca, môjho otca.. Neskôr, keď mi ako sirote bol triednym profesorom, úspešne ma priviedol k malej matúre, neraz sa mi otcovsky prihovoril a pohladkal moju vrkočatú hlavu. Dodnes na neho s láskou spomínam.
 
Ako sa nakoniec naši munkáši dostali do Báčky, k svojim? Nie ľahko, ale predsa. Tí z Pešti v noci išli, ani nie cestou-necestou, ale iba tou „necestou“, čiže poľami, lesíkmi, kukuričnými a slnečnicovými tablami. Cez deň si našli úkryt v odľahlých húštinách, v kope slamy, ale niekedy aj v sedliackych rodinách, ktoré si predtým pozorovaním vytypovali s nádejou, že ich neudajú. Išli oni takto niekoľko dní a nocí, kým šťastne dorazili domov. Inak pochodil môj milý príbuzný, náš švagor Samuel Benda z Petrovca, neskoršie môj opatrovateľ a živiteľ, ktorého som pre dobrotu jeho srdca vždy len švagorkom volala. Nuž, jeho ustupujúci Nemci zobrali v posledných dňoch ako pohoniča a ak sa dobre pamätám, tak aj s vlastným kočom a koňom. Ťahali sa Nemci na západ, až do Talianska, kde sa vzdali Američanom a to spolu aj s munkášmi, ktorých samozrejme zadelili do iných, znesiteľnejších táborov.
 
Vojna sa skončila, ľudia sa snažili začať žiť normálnym životom, bolo treba kosiť, orať, statok opatrovať – mužské ruky veľmi chýbali. Sem tam sa aj niekto vrátil z toho amerického tábora, doniesol správu o živých a o pomeroch v lágri. Lenže Američania tiež neboli veľkými ľudomilmi, aj oni potrebovali pracovné sily a tých munkášov sa snažili zadržať čo najdlhšie. Ale aj to postupné prepúšťanie bolo dobré, lebo príchodzí odovzdávali odkazy a hlavne potvrdili, že ten očakávaný otec, syn, brat žije, čakajte! Nuž, aj Bendovci sa dočkali, prišiel švagor na jeseň. Po večeroch sa schádzali susedia a počúvali rozprávania príchodzích. Žiaľ, čo ma aj dodnes hnevá, vôbec si nepamätám, ako tí chlapi v tom vojnovom čase prekonali cestu z Talianska až do Báčky – určite som pri tom večernom rozprávaní driov hody* zaspala, ale hlavné je, že sa mnohí munkáši vrátili k svojim rodinám a ku svojej krásnej, úrodnej Báčke.
 
Natália Maliariková rodená Harmincová
 
Predchádzajúce texty autorky Natálie Maliarikovej rodenej Harmincovej si možno prečítať v Pamätníčku ( v hornom pravom rohu).
 

Kulpínska mozaika V

Kulpínska mozaika V
 
...Veľmi milujem kraj, kde sa môj otec, Michal Harminc narodil ešte v roku 1894 a kde som ako dieťa prežila veľa pekných chvíľ a spoznala veľa dobrých ľudí...

Na doline
 
foto
 
Michal Hasík
 
Veľmi ľahko by som vedela načrtnúť plán dávneho Kulpína, len si vôbec nepamätám názvy ulíc. V spomienkach sa orientujem len podľa niektorého bodu, alebo krčmy – hoci som nechodila do nich, len vedľa nich.
 
Začnem hát od tej strany do Petrovca a v mysli kráčam po pravej strane hlavnej ulice. Hneď vpravo je cintorín, kde dodnes stojí pomník pána farára Kolényiho, ktorého podpis je na rodnom liste môjho otca a ktorého vnuk bol po rokoch mojim profesorom na gymnáziu v Modre na Slovensku.
 
Ďalej kráčam po roh, kde bola krčma – vari Lačokova a už je blízo dom báči Vlada. Za ním Rumanova krčma. Ich dcéra bola mojou spolužiačkou na gymnáziu v Petrovci.
 
V ďalšej uličke by malo byť kino, ale bývali v nej príbuzní Lačokovci – kušnieri a chovatelia včiel. Nejeden medový plát sme u nich vycmúľali. Ďalšia ulička by mala byť zarovno kostola.
 
Vrátim sa na začiatok a putujem po ľavej strane. Tu bol pekný nový dom Cesnakovcov, kde teta bola rodená Širková, sestra manželky Vlada Harminca. Na rohu bol obchod s rozličným tovarom – tiež príbuzní.
 
Idem ďalej – dnešná Kanálska. Aj vtedy, aj teraz býva tam môj bratranec Janko Harminc. V tých dávnych časoch, ako chlapec, bol chovateľom priadky morušovej, ktorú po zakuklení predával do továrne. Jej húsenice mali veľmi dobrý apetít – vo dne v noci bolo počuť chrum – chrum a Janko im len nosil a nosil listy z moruše, ktorá sa v Báčke jahoda volá.
 
Žeby som už mala byť pri Obecnom dome a pri kostole? Ak áno, tak za rohom je škola a pred ňou, na mierne klesajúcej ploche stromy, kríky, vari aj studňa, či kríž, alebo udupané miesto na tancovačku v nedeľu po obede. Hovorilo sa tomu „na doline“.
 
Neďaleko vpravo mali dom šľachtici Stratimírovići. Pamätám si urasteného, tmavovlasého pána, čo v snehobielej košeli a s cigaretou v ruke tam stával celé hodiny. Ej, keby som bola vtedy vedela, to čo teraz, že sa v tej kúrii skoro pred sto rokmi zdržiaval sám Janko Kráľ, bola by som ju podrobila dôkladnejšej prehliadke, lebo i keď som chodila do maďarských škôl, môj otec ma zasväcoval aj do slovenských dejín a literatúry. Žeby ani on nebol o tom vedel?
 
Na druhej strane doliny stál aj stojí kaštieľ rodiny Djundjerski. My, deti, sme tam často pomedzi mreže nakúkali, lebo na terase, ktorá aj dnes jestvuje, sa schádzala veselá spoločnosť. Dámy v kvetovaných šatách z látky „emprimé“, so širokými slamenými klobúkmi, s pohárom v ruke, s hlasitým smiechom koketovali s pozvanými hosťami, medzi ktorými vždy boli aj maďarskí dôstojníci z kasární v Novom Sade. Vychádzková uniforma, biele rukavice, lesklé gombíky, blyšťavé šable – páčili sa nielen dámam, ale aj nám, deťom. Zaujímavé, že nás nikdy neprišli odohnať. Asi nás, učupené pri múrikoch, ani nezbadali.
 
Medzi návštevníkmi boli aj letci a jeden z nich sa tuho zahľadel do očí domácej slečny, alebo pani matky a svoj obdiv prejavoval tak, že na malom prieskumnom lietadle krúžil nad kaštieľom a zhadzoval, priam sypal, červené ruže, čomu sme sa my možno ešte viac tešili, než spomenuté dámy. Keď sme počuli zvuky lietadla – už aj v nohy! – ku kaštieľu!
 
Teda aj v našom niekdajšom, malom Kulpíne sa stávali veci nevídané, neslýchané, priam vzrušujúce.
 
Natália Maliariková rodená Harmincová
 

Michal Milan Harminc - muž nášho podnebia

Z našej minulosti
píše Viera Benková
 
Michal Milan Harminc - muž nášho podnebia
 
V tomto roku si pripomíname 140.výročie kulpínskeho rodáka a chýrečného slovenského staviteľa Michala Milana Harminca. Harmincovci už od prapredkov získali remeselnícku zručnosť a keď sa prisťahovali sem na Dolnú zem kedysi koncom l8. alebo začiatkom 19.st. ich predok sa dokázal ako zručný majster stolár a čo nevidieť Milanov starý otec Michal-tesár (mal za ženu Zuzanu Šoucovú) a otec Pavel tiež ako tesár boli známi nielen v rodisku ale aj na okolí. Konečne takmer všetky deti Harmincovcov sa školili u dobrých nemeckých majstrov čo zaručovalo nielen dobrú, spoľahlivú robotu ale aj možnosť dostať sa do sveta práve vďaka nemeckému jazyku. Otec Pavel sa dokázal aj vo Viedni a Budapešti kde istý čas pracoval ako majster tesár a staviteľ a tak isto aj ich výhonok – spomínaný Milan, ktorý zdedené remeslo povzniesol na vyšší stupienok, tiež sa vyučil za tesára. Otec Pavel bol proti synovej žiadosti odísť do sveta, ale syn sa vo svete veru dokázal. V rodine, kde bolo sedem detí, iste nebolo ľahko prebíjať sa životom, ale Milanovi nechýbala ani smelosť a veru ani chuť vzdelávať sa a podnikať. Keďže jeden rok Milan Harminc navštevoval v Novom Sade obchodnú akadémiu vedel už ako sa podniká a ako sa postaviť k staviteľskej a podnikateľskej práci. Už ako pomocník u otca, Milana otec od štrnástich rokov naučil kresliť a rysovať staviteľské plány, nuž nie div, že po čase odišiel do Budapešti, ktorú roku 1885 videl spolu s otcom, keď navštívili Krajanskú výstavu. Z nej si priniesol veľmi lákavý reklamný plagát, ktorý ho upomínal na túto výstavu, ale navádzal na plány do budúcnosti...
 
Po príchode do Budapešti Milan sa zamestnal u chýrečného majstra Karola Neušosa (Neushossa), ktorý rýchle zistil Milanove schopnosti a cesta k osamostatneniu nebola už ďaleká. Po čase sa v Budapešti rozhliadol a zistil, že tam býva veľa jeho rodákov Slovákov s ktorými po čase nadviazal kontakty a stal sa členom Slovenského spolku a nadviazal kontakty aj so slovenskou inteligenciou a študentmi, ktorí tu v tom čase študovali z Dolnej zeme ale i zo Slovenska. Každoročne sa zúčastňoval aj na Martinských slávnostiach, získaval takto rozhľad o veciach slovenských a národných, prichádzal aj k nám do Petrovca a rodiska Kulpína. Roku 1897 už mal v Budapešti vlastnú kanceláriu a stačil sa i oženiť a založiť si rodinu. V roku 1904 mal už v tomto meste i svoju tesársku majstrovskú dielňu a po čase vyprojektoval takmer 45 staviteľských plánov. Keďže často navštevoval Turiec aj tu vypracoval nejeden plán na obytnú budovu, chatky a vily.
 
Na Dolnej zemi, kde často prichádzal s kamarátom a budúcim lekárom Gučom a najmä novinárom a neskoršie už poslancom Milanom Hodžom, mal príležitosť robiť niekoľko významných staviteľských diel: rekonštrukciu kostolnej veže v Petrovci a osádzanie zvonov, v Novom Sade ikonostas Kapitulárneho pravoslávneho chrámu, vo Vršci projekt rezidencie srbského pravoslávneho patriarchu, v Kovačici vežu kostola, v Beredičeve pri Kijeve továrenské budovy - nehovoriac o veľmi významných objektoch na Slovensku, ktorých je veľmi veľa napr. Bratislavské slovenské národné múzeum, hotel Carlton, Dom slovenskej ligy, v Martine Slovenské národné múzeum, sanatórium v Novom Smokovci, internát v Trnave atď. Projektoval aj kostoly – v Aradáči, Bratislave, v Černovej, Českom Brezove, ďalej nemocnice, obytné domy, vily, chatky....Roku 1951 bol dôchodca, ktorý má za sebou impozantné dielo, tiež čestné členstvo slovenských architektov. Zomrel roku 1964 ako 95-ročný čulý a aktívny muž- staviteľ, ktorý preslávil aj naše podnebie odkiaľ pochádzal...

Kulpínska mozaika IV

Kulpínska mozaika IV
 
...Veľmi milujem kraj, kde sa môj otec, Michal Harminc narodil ešte v roku 1894 a kde som ako dieťa prežila veľa pekných chvíľ a spoznala veľa dobrých ľudí...
 
kulpinska mozaika
 
kulpinska mozaika
 
Pohľadnica Kulpína z roku 1906. Adresátom je Ľudmila Lačoková z Petrovca – Lacsok Ludmilla Petröc a fotografom Josef Singer, Ujvidek
 
(foto archív Michala Hasika)
 
„Do školy, do školy, to je mi po vôli ...“
 
Básnička je jedna vec a pocity detí, ktoré po letnom leňošení idú v septembri do školy, sú zase niečo iné. A v rokoch vojny bolo to pre deti Kulpína ešte ťažšie aj o to, že sa mali priučiť aj vtedajšej úradnej reči – maďarčine. Zhodou okolností aj moja sesternička, Olinka Harmincová, práve vtedy začala chodiť do prvej triedy a jej školská výbava, akú mali vtedy v Kulpíne všetky deti, tiež vzbudila moju pozornosť. Bola to tabuľka v drevenom rámiku, na jednej strane s linajkami. K nej bola na motúze pripevnená malá špongia a písalo sa griflíkom. Možno starší žiaci mali zošity, ale tých som nepoznala. Takže život žiačika bol veľmi jednoduchý – čo napísal a pani učiteľka už skontrolovala – mohol jednoducho zotrieť. Dnes, keď sa pred ôsmou hodinou pozriem na dvor, či blízku ulicu, vidím, že aj najmenší žiačik – prváčik – má na chrbte plecniak veľkosti vankúša, čo voľakedy zdobil preniu chyžu na vysokej posteli. Lenže k tomu niekedy patria aj rôzne bočné taštičky, hlboké vrecká na kolenách nohavíc, takže takéto dieťa mi pripomína vojakov NATO, vystupujúcich z obrých lietadiel. Tak od takejto výbavy boli tieto dávne deti uchránené, nie však od výuky maďarčiny. Kto tento jazyk pozná, vie, že ak sa ho chce človek naučiť, najlepšie je, keď sa narodí ako Maďar, alebo aspoň maďarskej matke, ako ja.
 
Neviem, kto tie deti maďarčine učil, ale pamätám si veselé riekanky, čo si vymysleli na zľahčenie svojej situácie – budem písať tak, ako sa tie slová vyslovujú.
 
- Lastovička je fečke a koza je kečke.
- Alásolgája, lekvároš a gaťája – Som váš služobník, gate máte od lekváru.
- Jónapot, le a kalapot – Dobrý deň, klobúk dole!
 
Najlepšie si naše slovenské deti zapamätali slová iškola, tábla, ceruza, néni, báči, žemle, kifli, cukor, zokni, kalap, soknya, ablak – čo nebolo ťažko. V skutočnosti – na šťastie – viac ani nepotrebovali.
 
Je zaujímavé, že po maďarsky „maďarázni“ znamená – vysvetľovať. A tak našinci, keď sa nevedeli dohodnúť s niektorou úradnou osobou – lebo v každej obci taká bola – hovorili si takto: naveky len maďarázuje a maďarázuje.
 
kulpinska mozaika
 
Pohľadnica Kulpína z hornej časti článku po odstránení písaného textu a pridaní farieb
 
Natália Maliariková rodená Harmincová

Kulpínska mozaika

Kulpínska mozaika
- pre kulpin.net píše Natália Maliariková rodená Harmincová
 
Slová na úvod
 
Veľmi som sa potešila, keď ma náhoda spojila s Kulpínčanom, bez ohľadu na to, či bývajú vo svojom rodisku, alebo inde v šírom svete. Svoje poznatky na dávny Kulpín budem zverejňovať po častiach a z toho vznikol aj názov mojich textov. Veľmi milujem kraj, kde sa môj otec, Michal Harminc, narodil ešte v roku 1894 a kde som ako dieťa prežila veľa pekných chvíľ a spoznala veľa dobrých ľudí. Pretože sa mi veľmi páčilo, ako sa tam kedysi žilo, vo svojich spomienkach, či už ústne, či písomne, veľmi rada používam výrazy z tamojšieho nárečia a keďže ich v mojich článkoch bude dosť, rozhodla som sa nedávať ich do úvodzoviek, lebo ich považujem za organickú súčasť jazyka Slovákov v Báčke.
 
Takže, hajde, nak už začnem!
 
kulpin
 
Foto archív M. Hasík

Kulpínska mozaika III.

Kulpínska mozaika III.
 
Šverceri
 
Začala sa II. svetová vojna, prišli Maďari, zaviedol sa lístkový systém. Nebolo to bohviečo - akurát na prežitie. Nuž ale ľudia boli zvyknutí na lepšie - trochu viac vajec, múky na koláče, mäsko do hrnca - lenže kde to vziať? A keďže Báčka bola vždy úrodná, bohatá, jej ľud pracovitý a podnikavý, začal sa rozvíjať nezákonný, taký obchod, čomu sa hovorilo čierny, čiže švercuvanie a tí, čo to vykonávali boli šverceri. A tak sa do miest - aj do Pešti - dostali dobrôtky z vidieka. Ňaničke s cégrami pravidelne prichádzali a tovar buď priamo predávali, alebo sa spojili s priekupníkmi. Vlaky z Báčky prichádzali na východnú železničnú stanicu - Keleti - a tam sa hneď aj trguvalo. Lenže aj polícia sa spamätala, agenti v civile veru často prekontrolovali cégre, batohy a mala ňaňa šťastie, ak ju nezavreli, nepokutovali, len zabrali tovar. Lenže vynaliezavý ľud náš sa nedal - nevystupovalo sa na konečnej v Pešti, ale jedna, dve zastávky prv na predmestí a tam sa tovar speňažil. Aj sestra môjho otca, ňanička Kuštrová takto chodila, aby uživila svojich sedem detí, ale po trguvaní vždy našla cestu aj k nám a voľačo nám doniesla. Pamätám sa na vysoký peceň bieleho chleba, aký som dovtedy nevidela, nejedla, lebo na lístky bol len tmavý. Jej darček - harasom vytkávaný vankúšik - mám doteraz.
 
Natália Maliariková rodená Harmincová

Kulpínska mozaika II.

Kulpínska mozaika II.
 
V rokoch 1941 - 44 sme často boli v Kulpíne a mňa tam nechávali aj na prázdniny u strýka - báči Vlada Harmincu. Ako dieťa z Pešti som sa dostala do úplne nového, neznámeho a veľmi zaujímavého prostredia. Mnohému som sa divila a mnoho som si zapamätala. Prekvapilo ma, že bránku ani dvere na noc nezamykali, ako aj hlboké ticho po zotmení. Prvé letá som trávila v starom dome Širkovcov, ktorý bol v uličke smerom od kostola dole. Stará mama Širková bola vlastne Vladovou svokrou - veľmi milá, dobrá, vrtká, obetavá žena. So sesternicou Olinkou sme sa najradšej hrávali u nej na chladnom paláši, kde sme obyčajne viedli súboj v hádzaní obilia, čo sa tam sušilo. Na dvore sme zase behali slalom v postavených konopných snopoch - čiže čo sa dalo, sme rozsypali alebo pováľali. Ale stará mama nás nikdy nekarhala.
Zaujímavý bol aj jej dom, čo sa líšil od iných tým, že bol ďaleko vo dvore a za došteným plotom. Pôdorasom sa tiež líšil od sedliackych domov, údajne preto, že tam kedysi bola fara.
 
Báči Vlado pracoval na obecnom dome. Neskôr si postavil pekný domček na hlavnej ulici, blízo Rumanovej krčmy. Dom nezabral pozemok v celej šírke a tak okoloidúci cez drôtený plot obdivovali krásne jahody, ktoré boli v tom čase ešte zvláštnosťou, lebo hlavná činnosť našincov bola na poliach a hlavnými plodinami bolo obilie, kukurica, repa, ďatelina, konope.
 
Elektrina v domoch bola zriedkavá, aj u Vlada sme svietili petrolejkou. Jej teplé svetlo nás sústredilo večer na malej verande, kde sme pravidelne večerali šunkových „husárov“ - dnes sa to volá jednohubky a zapíjali sme ich ešte teplým, čerstvo podojeným mliekom, čo sme nosili z dnešnej Kanálskej ulice.
 
Tu som bola svedkom, ako na druhej strane ulice za deň postavili dom. Prišli móbári, spravili šalovanie, nabíjali múry malého domčeka, čo mal pitvor, preniu aj zaniu chyžu a do večera múry stáli. Tesár zatiaľ zbíjal krov, ešte ho na dom nedali, ale oldomáš po zotmení bol veselý a ja som mohla konečne zavrieť ústa, ktoré som od údivu nad nevídanou činnosťou, mala celý deň otvorené. Darmo - v Pešti takô nebolo!
 
Natália Maliariková rodená Harmincová

Kulpínska mozaika I.

Kulpínska mozaika I.
 
1941-1944
 
Jestvuje starý vtip o babičke, ktorá žila v mnohých štátoch - v Rakúsko-Uhorsku, potom v Československu, neskôr v Maďarsku a zase v Československu a to všetko bez toho, aby opustila chotár svojej rodnej obce. Približne takto sa to stalo aj s mojím otcom. Keď sa v roku 1941 zmenili hranice, my sme žili v Budapešti, zrazu sme sa ocitli v spoločnom štáte s Báčkou a tak sme išli navštíviť početných príbuzných, ktorých otec nevidel asi dvadsať rokov a ja, osemročná, ešte nikdy.
 
Samotné cestovanie bolo pre mňa hlbokým zážitkom, rýchlikom do Nového Sadu, ďalej osobným vlakom na petrovskú stanicu a odtiaľ sedliackym vozom do Petrovca - na takom som sa viezla prvýkrát a aj som utŕžila posmech, lebo som sa veľmi bála, že vypadnem z koča a zúfalo som sa držala ľovča.
 
Môj otec pochádzal z ôsmych detí, takže bolo koho navštevovať a to ešte nerátam všetkých bratrancov a sesternice v Kulpíne. Ale prvá návšteva bola u brata v Petrovci. Báči Gusti bol vyučeným krajčírom, ale trochu aj sedliačil, no a veľmi rád trguvav. Tu sme pobudli krátko a nasledoval Kulpín, kde sme mali veľmi bohaté zážitky, lebo príbuzní sa pretekali s pozvaniami pre môjho otca, báčiho Miša z Pešti. Ubytovali sme sa - otec, matka a ja - u najmladšieho z otcových súrodencov - báči Vlada a tety Zuzky. Tu už boli dve moje sesterničky - Olinka a Jarmilka. Ďalší blízki boli báči Samo Harminc, ňanička Kuštrová a Plachtinská, ale bola tu aj celá plejáda bratrancov, sesterníc - rodiny Vida, Lačok, Širka, Chalupka - všade nás s radosťou vítali. Bolo to niečo také, čomu sa dnes hovorí turné. Pamätám si, ako gazdiné naháňali najtučnejšiu sliepku, z ktorej bola tá chýrečná žltučká polievka s dlhými rezančekmi. Za ňou išlo varené mäsko s omáčkou a na koniec rejteša.
 
Veľakrát, keď sme niekde zavítali, v pitvore sme museli opatrne klásť nohy, lebo na kamennej alebo zemnej dlážke už boli rozložené ťapše s horúcim rejtešom. Obed sa podával v prednej chyži, kde sa celá spoločnosť, aj bohatý stôl, odrážala v šikmo zavesenom zrkadle medzi oknami a gazdiná neustále merala cestu cez dvor do chyžky, kde bola letná kuchyňa.
 
V Kulpíne som bola ešte veľa krát, takže mám aj iné spomienky než gastronomické.
 
Natália Maliariková rodená Harmincová

urad

Letmo

Michal Babinka (1927 – 1974)

Priestor

...Toto je poradím nenaznačený svetadiel
zemegule leta:
tá vzletná letmosť perleťová
výkričník číchsi enigiem a sena
tá radosť rozhrabaná v znení
niečieho srdca
a rúk

To je už iba sen
a raz aj tuhé
zomieranie

 

Posledné komentáre

Posledné články