30. apríla 2024 absolvoval veľvyslanec Srbska na Slovensku Aleksandar Nakić úspešné stretnutie s Michalom Pavúkom, slovenským veľvyslancom v Srbsku. Účastníci rozhovorov vyjadrili spokojnosť s výbornými vzťahmi medzi dvoma krajinami a zdôraznili, že s hostiteľskou krajinou majú výbornú spoluprácu. Obaja veľvyslanci vyzdvihli dôležitosť ďalšieho rozvoja spolupráce v rôznych oblastiach. Diskutovali o plánovaných návštevách na vysokej a najvyššej úrovni, ktoré sa očakávajú v nasledujúcom období, s tým, že ešte viac posilnia väzby medzi Srbskom a Slovenskom.
Ozaj, koľko len tajomstiev ukrýva naše hrdé, 105-ročné slovenské gymnázium v Petrovci? A čo všetko, okrem množstva potu a nádejí, bolo vbudovaných do základov tohto grandiózneho objektu? Koľko len našich ubiedených slovenských rodín si v tých neľahkých medzivojnových časoch od úst odtŕhalo, aby sa naše slovenské deti mohli vzdelávať v rodnej reči? Prečo výstavbu nechcela podporiť naša vláda v Belehrade a podporila ju československá vláda? Prečo nezostali ľahostajní ani americkí Slováci a po výzve Milana Rastislava Štefánika na gymnázium prispeli veľkou sumou? Tie a také otázky som si kládla neskôr, až v dospelom veku, no kým som bola dieťaťom snorila som po školskom dvore, učebniach a gymnaziálnych zákutiach a tam hľadala odpovede na mnohé detské otázniky. Napríklad aj na také, že prečo je v lete v tejto veľkej budove príjemne chladno, prečo sa v prázdnej škole hlas rozlieha ako ozvena, či sa to tá starobylá historická vznešená pani budova s nami chce rozprávať...? A prečo ma pri vstupe do budovy ovanie tajuplný pocit, ako keď vchádzam do kostola...? S pribúdaním rokov som si tie záhadné pocity vysvetlila ako rešpekt a kód vrytý do nášho DNK. Je to podvedomá úcta všetkým tým, ktorí sa obetovali, ktorí tam pracovali, tam sa školili a ďalej rozchyrovali dobré správy o hŕstke Slovákov, stáročiami odlúčených od pravlasti, ale stále hrdých na svoje korene...
Zábavy, školské hodiny v petrovskom lesíku a 1. máj v lesíku mávali v minulosti osobitné čaro.
Niekdajšie petrovské koňské hroby dnes sa pýšia s ďaleko krajším a slovenskejším menom, ako čo má hocktorá ulica v Petrovci a ako čo ho ony mali dakedy. Len porovnajte takú Pilindžu, Šimandru, Budžák a iné s hrdým a pekným menom Lesík. Ulice s menami, ktorým nikto nevie smysel ani počiatok, si už dávno so závisťou pošepkávajú, aká česť bola daná koňským hrobom.
No ale, čo bolo, prešlo. Koňské hroby patria minulosti. Prítomnosť pozná už len lesík a u mnohých a mnohých, zvlášte dievčat a chlapcov s jeho menom už splynula predstava tanečnej zábavy. Dakedy bolo trochu inak. S menom lesík išla ešte jedna predstava: kúglanie, čiže kolkanie. Správa lesíka bola vtedy správne pochopila náruživosť nášho obecenstva a v neveľkom lesíku zariadila bola aj kolkárne a to nie jednu, ale hneď – tri. Jednu aj pre ženy. O tom sa čitateľ dočíta v Národnej jednote s dátumom 6. august 1930.
Martin Jonáš (1924-1996) je jedným z najvýznamnejších a svetovo najuznávanejších insitných maliarov slovenského pôvodu zo Srbskej republiky. Jeho maliarstvo sa stalo celosvetovo uznávaným vďaka veľkému počtu samostatných a skupinových výstav po celom svete a početným medzinárodným oceneniam a uznaniam. Jeho maľby sa vyznačujú vizuálne zvláštnym spôsobom zobrazenia ľudských postáv, nadrozmerných rúk a nôh, čím vzdáva uznanie fyzickej práci, čo ho dnes robí obzvlášť aktuálnym. V máji štartujú v Kovačici veľké oslavy venované storočnici narodenia Martina Jonáša. V deň jeho narodenín 9. mája o 9:00 Galéria Babka usporiada verejnú debatu o etickom kódexe maliarov reprezentujúcich kovačické insitné umenie a plánované je aj slávnostné odovzdávanie poštových známok venovaných Martinovi Jonášovi, o 12:30 je naplánovaná návšteva hrobu Martina Jonáša a o 13:00 v Galérii insitného umenia otvoria výstavu obrazov a grafík Martina Jonáša.
Pravoslávni veriaci riadiaci sa juliánskym kalendárom dnes svätia Lazárovu sobotu. Sviatok Lazárova sobota, alebo Vzkriesenie spravodlivého Lazára (Ježiš v ten deň vzkriesil Lazára z hrobu) sa volá aj Vrbica. Je to jeden z najkrajších sviatkov, keďže je venovaný deťom. Podľa Evanjelia Ježiš Kristus odchádzajúc do Jeruzalema povedal: „nechajte dietky a nebráňte im prichádzať ku mne, lebo takýchto je kráľovstvo nebeské. (Evanjelium podľa Matúša, kapitola 19, verš 14). Na Lazárovu sobotu veriaci do kostola prinášajú zelené vŕbové prútiky, ktoré sa podľa pravoslávneho učenia posväcujú v kostole po večerných bohoslužbách a preto má aj pomenovanie Vrbica. Po Lazarovej sobote nasleduje Kvetná nedeľa, ktorá je úvodom Veľkého týždňa. V Srbsku sa v tomto roku veľkonočné sviatky spojené s prvomájovými. Na dva nepracovné dni prvomájových sviatkov, nadväzujú Veľký piatok a sobota a potom Veľká noc. Dni pracovného voľna sa teda začínajú v stredu 1. mája a trvajú do pondelka 6. mája.
Kulpín sa nachádza vo Vojvodine (severná časť Srbska), v Južno-báčskom obvode, v obci Báčsky Petrovec. Rozprestiera sa na rozlohe 36,4 km². Najstarší písaný dokument o Kulpíne datuje z 28. februára 1345. Obyvatelia tohto Kulpína žili v zemľankách a zaoberali sa dobytkárstvom, lovom a rybolovom. Lokalita mesta sa viackrát menila:„Klisa" , „Viničky", „Peskara" – a to vždy pri novom osídľovaní. Kulpín bol viac ráz spustošený Turkami a raz aj tatárskymi hordami. Štefan Kvas (13. augusta 1870 v Aszód v Maďarsku – 7. marca 1929 Vojlovica) bol významným kultúrnym a osvetovým pracovníkom. V Kulpíne pôsobil ako učiteľ v rokoch 1891 – 1925. Spísal kratšie dejiny Kulpína pod názvom Dejiny Kulpína. Dľa svojich zápisiek: Štefan Kvas, učiteľ, kde uvádza:
Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov vypisuje 14. ročník fotosúbehu, ktorého témou sú dobové fotografie znázorňujúce športový život vojvodinských Slovákov v minulosti. Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov každoročne vypisuje fotokonkurz zameraný na podporu zberateľov archívneho materiálu a starých autentických fotografií z našej minulosti, čím chce podnietiť záujem príslušníkov našej menšiny o kultúru a dejiny vojvodinských Slovákov a tým prispieť ich zachovaniu a prezentácii. Na konkurz treba zasielať dobové fotografie znázorňujúce všetko, čo súvisí so športovou tematikou: začiatky organizovaného športového života vojvodinských Slovákov, sokolské zlety, športové kluby, fotografie zápasov, súťažení, športovcov, športových areálov, nácvikov a pod.
Pred 259 rokmi 14. apríla 1765 v Hornom Jesene sa narodil v poradí druhý kysáčsky evanjelický farár František Jesenský. V Kysáči pôsobil v rokoch 1793 – 1805, do svojej smrti. Šesť rokov predtým, 24. apríla 1799, teda v dnešný deň, na Juraja, pred 225 rokmi sa mu v Kysáči narodil syn Juraj, ktorý sa neskôr stal štvrtým kysáčskym farárom. Juraj Jesenský, - syn Františka, bol kysáčskym farárom 37 rokov, tiež do svojej smrti. Školil sa v Mesebereni a v Bratislave. Dva roky pracoval ako učiteľ v Novom Vrbase. V roku 1826 bol farárom v Kucure. Odtiaľ sa r. 1827 dostal do Kysáča. Určitý čas zastával úrad zástupcu seniora. Táto funkcia v tom čase bola neoficiálna, len titul. Zomrel 3. februára 1864 v 65. roku života.
V tomto roku zaznamenávame 23. apríla okrúhle jubilujem až trom našim významným osobnostiam. Dvaja z nich sa narodili v rovnaký deň, v rovnakom roku a v rovnakom meste: 23. apríla 1944 v Báčskom Petrovci sa narodili Vladimír Dorča, známy slovenský vojvodinský novinár, humorista a reportér a tiež Ivan Križan, známy slovenský vojvodinský akademický maliar. Žiaľ, Vladimír Dorča už 19 rokov cestuje a reportáže tvorí iba ak z nejakých nebeských potuliek. Ivan Križan pred niekoľkými rokmi do večnosti vyprevadil najprv syna a potom aj manželku, čo trpko poznačilo jeho samotu. Mediálne už raz bol umrel, keď sa v roku 2017 rozchýrila správa o jeho smrti, a túto nepreverenú a nepravdivú informáciu preniesli aj niektoré naše médiá. On sa však iba niekam zatúlal. Po niekoľkoročných pozemských bezcieľnych potulkách určitú náhradu pocitu domova prednedávnom našiel v domove pre seniorov v Báčskej Palanke, kde sa vyše roka nachádza a kde mu poskytujú aj potrebnú lekársku starostlivosť. Viera Benková, naša známa poetka, prozaička, spisovateľka pre deti a novinárka, sa 23. apríla dožíva 85. narodenín, no zdravú životnú filozofiu si stále zachováva a tak, v takom duchu, seba k narodeninám častovala kúpou elektrickej trojkolky pre seniorov. K narodeninám ju častovali aj jej priatelia a ctitelia. V ústrety spisovateľkinmu jubilea včera večer sme si s ňou štrngli v Spolku petrovských žien. Petrovské ženy jej pripravili krásnu narodeninovú oslavu s príležitostným programom.
Evanjelická verejnosť SEAVC v Srbsku sa dnes, 22. apríla 2024 rozlúčila na petrovskom cintoríne s presbyterom petrovského cirkevného zboru a bývalým synodálnym právnym zástupcom a dozorcom SEAVC v Srbsku, Mr. Pavlom Lomianskym. Narodil sa 14. decembra 1941 v Hložanoch, rodičom – otcovi Ondrejovi Lomianskemu a matke Kataríne Hataľovej. Do manželstva vstúpil v roku 1966 so Zuzanou Čapeľovou. Do života cirkvi sa dostál vďaka, teraz už emeritnému dôstojnému pánovi biskupovi, vtedy petrovskému farárovi Mgr. Samuelovi Vrbovskému, ktorý ho 21. januára 1991 pokrstil a konfirmoval.
Za prítomnosti hráčov a početných hostí sa v sobotu 20. apríla uskutočnilo výročné zhromaždenie Volejbalového klubu Kulpín. Prítomní boli aj donori, priatelia klubu, zástupcovia Volejbalového zväzu Srbska a Volejbalového zväzu Vojvodiny, médiá, ako aj volejbalisti všetkých súťažných celkov: seniori, kadeti, pionieri, seniorky, kadetky, pionierky. Zhromaždenie otvoril predseda klubu Todor Radanov, ktorý najprv pozdravil všetkých prítomných a poďakoval sa im, že pozvanie prijali. Potom vysvetlil, prečo bola pre nich minulá sezóna jednou z najúspešnejších. V.K. Kulpín vyhral totiž Pohár Vojvodiny a získal trofej po siedmich víťazstvách, keď zdolali aj dva prvoligové tímy. V Pohári Srbska odohrali historický zápas proti slávnemu belehradskému klubu Červená hviezda, čo doteraz v žiadnom športe nedokázal žiaden celok z Báčskopetrovskej obce. Aj keď ten zápas prehrali, dôstojne reprezentovali obec, nevzdávali sa a počas celého zápasu kládli silný odpor. V prvej časti šampionátu dosiahli všetky víťazstvá a bolo ich jedenásť.
Divadlo je miesto, kde môžeme vypustiť svoje emócie a naplniť svoje srdce. Tak divadlo vnímal Anton Pavlovič Čechov a tak ho asi chápal aj Ján Mega. Od mladi žil s divadlom a v divadle. Predstavenia sledoval z hľadiska, javiska alebo zo zákulisia. Bol v početných divadelných tímoch profesionálneho Slovenského vojvodinského divadla a bol aj dlhoročným členom petrovského ochotníckeho VHV divadla. "Dnes nás navždy opustil náš vzácny člen divadla, na ktorého nikdy nezabudneme a budeme vždy s láskou spomínať. Ján Mega dal obrovskému počtu predstavení vizuálny život a podobu, bol neodmysliteľným členom výkonného výboru a technik, bez ktorého si nevieme predstaviť mnohé predstavenia," – na sociálnej sieti to zverejnilo Divadlo VHV z Báčskeho Petrovca.
O nositeľoch tohto ocenenia rozhodla sedemčlenná porota, vymenovaná zriaďovateľmi Ceny Pro Cultura Slovaca, ktorá sa stretla dňa 15. marca 2024 v Nadlaku a posúdila tohtoročné nominácie. Po prerokovaní nominácií porota sa rozhodla, že udelí dva pamätné listy a tohto roku výnimočne aj tri Ceny Pro Cultura Slovaca. Pamätný list Pro Cultura Slovaca 2024 za prínos v oblasti tvorby a realizácie významných kultúrnych podujatí získala Zdenka Obšustová z Padiny, knihovníčka, etnologička a kultúrna pracovníčka a ďalší pamätný list Pro Cultura Slovaca 2024, tentokrát za prínos v oblasti audiovizuálnej tvorby, dostal Jozef Maďar z Báčskeho Petrovca, kameraman vo výslužbe. Cenu Pro Cultura Slovaca 2024 za prínos v oblasti divadelného umenia a umeleckého prednesu a za prínos v oblasti tvorby a realizácie významných kultúrnych podujatí získal Staropazovčan Alexander Bako. Cenu Pro Cultura Slovaca 2024 za prínos v oblasti hudobného umenia získal Ján Nemček z Kovačice a Cenu Pro Cultura Slovaca 2024 za prínos v oblasti hudobného umenia získal aj Mládežnícky dychový orchester zo Slovenského Komlóša.
Vo veku nedožitých 63. narodenín nečakane nás 18. apríla 2024 opustil Ján Hlaváč, technický redaktor našich novín, časopisov a knižných vydaní. Ján Hlaváč sa narodil 26. apríla 1961 v Báčskom Petrovci. Roku 1980 skončil Strednú umeleckú školu Bogdana Šuputa v Novom Sade a roku 1986 absolvoval Vyššiu pedagogickú školu v Belehrade – smery učiteľ výtvarnej kultúry a grafický redaktor. V rokoch 1986-1998 pracoval v oddelení prípravy pre tlač a neskôr ako technický redaktor knižných a časopiseckých vydaní AS Kultúra v Báčskom Petrovci. Ako technický redaktor Novinovo-vydavateľskej ustanovizne Hlas ľudu v Novom Sade pôsobil v rokoch 1998-2004. Potom nastúpil do tlačiarne Kultúra a od roku 2007 a do roku 2022 bol zamestnancom Slovenského vydavateľského centra ako šéfredaktor rodinného magazínu Rovina a grafický redaktor knižných a časopiseckých vydaní.
Krajanská kategória 32. ročníka celoslovenskej literárnej súťaže s medzinárodnou účasťou Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko už má svojich víťazov. Hlavnú cenu a maximálnych 100 bodov získali Adela Miriam Petrášová zo ZŠ Jána Čajaka z Báčskeho Petrovca a Simeon Pintír zo ZŠ 15. októbra z Pivnice. Ocenenou bola aj pedagogička petrovskej základnej školy Jarmila Pantelićová. Do súťaže sa zapojili žiaci a žiačky z Anglicka, Francúzska, Chorvátska, Maďarska, Nemecka, Rumunska, Srbska, Švédska a Ukrajiny s celkovým počtom 70 literárnych prác. Okrem účasti na slávnostnom vyhodnotení súťaže a odovzdávaní vecných cien v Nových Zámkoch, ktoré sa uskutoční 6.6.2024, sa žiacki výhercovia v tejto kategórii môžu tešiť na poznávací pobyt na Slovensku, ktorý organizuje Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí.
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)