Valedikcia za kmotrom Jánom Trpinským

Hojže, Bože, jak to bolí,
keď sa junač roztratí,
po tom šírom sveta poli
na chlebovej postati;
každý svojou pošiel stranou,
hnaný žitia nevoľou;
v osamelých sa havranov
zmenil kŕdeľ sokolov!

 

Valedikcia za kmotrom Jánom Trpinským

 

Začíname sa strácať, kmotor – a to nielen po tomto svete, ale aj po tom druhom. Zo šíreho sveta poľa sa kedykoľvek vrátiť môžeme, dokážeme, vieme. Ale vo chvíli keď prekročíme hranice chotára nášho života, odtiaľ sa nikto vrátiť nedokázal.

A poznal si náš kulpínsky chotár ako málokto. Polia, úvrate, sálaše, cesty – vedel si komu čo patrí a koho čo bolo. A nielen preto si ťa zvolili za predsedu kulpínskeho Klubu poľnohospodárov, ktorý si viedol od roku 2005 do roku 2013. Nielen preto, že si chotár poznal, ale - že si vedel čo je zem. Tá zem, ktorá nás živila stáročia, z ktorej sme sa zrodili, a do ktorej nás aj uložia. Vedel si čo je zem – tá zem, ktorá dýcha, ktorá sa chveje, ktorá rodí a ktorá zomiera. Vedeli všetci v tomto klube, že ty vieš, že zem je ako žena: že sa o ňu treba starať, milovať ju a brániť; že zem je ako človek: že len vtedy má hodnotu, keď jej otvoriš srdce, keď sa jej vyspovedáš, keď jej podáš ruku a ona ti tvoju ruku vyplní sebou.

Vedeli všetci o tebe, že poznáš chotár, aj keď si chodil po ňom s puškou cez plece. Bol si dvadsať rokov členom kulpínskeho združenia poľovníkov. Objavoval si, že chotár nie je len zem, ale chotár je aj život: v ktorom zver uzrie svetlo i tmu. A cez prírodu zveri chápali sme aj podstatu sveta. Tu, na tejto zemi sme našli svetlo, v tomto chotári sme veľa raz objavili aj krásu noci a v zemi tohto chotára nachádzame aj našu večnú spoločníčku – tmu.

Poznal si túto zem aj cez vinice. Bol si členom predsedníctva združenia vinárov v Kulpíne od jeho založenia roku 2003. Všetci v tomto združení vedeli, že poznáš každú vinicu v chotári a poznáš aj tajomstvo ako sa zo zeme rodí víno. To tajomstvo je zázrak prírody, hodný starobilých alchymistov – urobiť z neživého živé, zo zeme mok, z čiernej farby zlatú, z blata nektár. Vedeli sme všetci, že aj cez zem roľníka, aj cez prírodu lovca, aj cez alchymistu vinára vieš čo je život – čo je najväčší zázrak tohto sveta: život, ktorý nezačína zrodením a nekončí smrťou. Že život je večný, ale sa skladá z maličkostí, z dní, z ľudí, z lásky, z rodiny, z posedenia, z piesne.

Povedzte mojej materi,
nak ma nečaká k večeri,
ani na zajtra k obedu,
lebo ma drábi odvedú.

Nepamätám sa koľkokrát sme spievali túto tvoju najobľúbenejšiu pesničku. Ale po každom programe, po každej divadelnej premiére v spolku Zvolen prišla rad na ňu. Vo Zvolene, ktorému si bol aj predsedom, v ktorom si tancoval, hral divadlo, organizoval zájazdy – lebo si vedel, že človek je bytosťou dvoch svetov: toho, v ktorom stojí pevne na zemi, zemi, ktorá ho rodí a živí a sveta, kedy má hlavu v oblakoch, kedy lieta, sníva, kedy vytvára kultúru; sveta, v ktorom si pripomína ono biblické: nielen chlebom živý bude človek.

Povedzte mojej materi,
nak mi šije pár košelí:
v tej prvej budem sedeti,
v tej druhej budem ležati.

Sedíš, kmotor, v dvoch košeliach, tú jednu ti čoskoro vyzlečieme. Prepustíme ťa do sveta, v ktorom nájdeš tých, s ktorými zdieľaš rovnaké korene. Ktorí pred tebou pevne stáli na tejto veľkej rovine a ktorým myseľ blúdila v oblakoch tohto najväčšieho neba na svete. Z nového domova – zo zeme a z nebeských oblakov budeš nám radiť a hovoriť, to čo si spoznal vo svojom krátkom živote a čo si nám nestačil povedať.

A spolu si zaspievame, tak ako veľa raz:

     Hojže, Bože, Bože drahý,
ber len, ber, veď čo stratím?
     Na ten svet som prišiel nahý
a nahý sa aj navrátim;
     len sa potom neuchyľuj
pred ostatnou hodinou:
     Pomiluj, Bože, pomiluj,
keď ostanem sám s Tebou! -

 

Michal Babiak

 

Komentárov  

+1 #1 SpomienkaJán Sabo 2018-05-19 05:19
Ďakujem pán Babjak za spomienku na bratranca, ani som o všetkom nevedel.
Sabo
Nahlásiť administrátorovi

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články