Mária Čapeľová

Scribinus Indocti Doctique Poemata Passim.
                    Zručnejší, alebo menej zruční, ale všetci čmárame básne.
                              Horatius

Podstatná časť fondu slovenskej literatúry vznikla a ešte vždy aj vzniká za hranicami pôvodnej vlasti. Vznikla a vzniká všade tam, kde Slováci žijú. Len máličko z toho sa dostane do „zlatého fondu" národnej literatúry, avšak jestvuje. Jestvuje roztratená na stránkach rozličných krajanských novín, časopisov, ba občas aj vo forme nejakej brožúrky. Aj ona predstavuje naše dedičstvo. Roztrúsené dedičstvo, na ktoré sa rýchlo zabudne. Najplodnejšou zo všetkých slovenských dolnozemských autorov – básnikov žijúcich v Austrálii určite bude Mária Čapeľová (Liptáková).

 

Mária Čapeľová

 

Mária Čapeľová

 

Byť v zahraničí, ako svieži vysťahovalec, vzmáhať sa, literárne tvoriť... vyžaduje si to až nadľudské úsilia. Všetko ti chýba. Chlieb na stole, strecha nad hlavou, priatelia, zázemie, rada, konštruktívna kritika a hlavne, že je tu ešte neustála mentálna spojitosť s rodiskom, rečou pôvodu, ale nie aj spojitosť s rozvojom reči pôvodu, jej pohybom, trendom... izolovaný človek si tú svoju materčinu zabalí, skonzervuje na stupni vytrhnutia sa od jadra. Ďalšie obohatenie si slovníka a spôsobu vyjadrovaniu, podlieha cudzím trendom. Vplyvu nového okolia. Do mysle, do spôsobu vyjadrovania sa, celkom prirodzene, vkrádajú sa cudzie elementy a tieto sú domácemu čitateľovi už nepochopiteľné. Cudzie, archaické, až nejako exotické. Tieto balvany dobre poznajú naši vo Vojvodine, v Slavónsku, v Maďarsku, v Rumunsku, kde sú ešte relatívne blízko k pôvodnej vlasti, reči, žijú si v enkláve, ale čo povedať o tých, čo sú napr. v Austrálii, Kanade, Spojených štátoch, či aj roztratení po Európe?

Áno, aj Austrália sa zapisuje, či aj zapísala do fondu slovenskej literatúry a to hlavne tvorbou Dr. Pavla Hrtúsa – Jurinu, ktorý je už vo večnosti, ale sú tu aj ďalší, verejnosti menej známi, až vôbec neznámi autori. Aj oni tvoria, píšu, čmárajú. Skorej je to len pre seba, či aj užšiu spoločnosť, verejnosť. Na papier vylievajú svoje city, zážitky, skúsenosti, nádeje a sklamania s vedomím, že sotva si to kedy niekto aj všimne. Sotva to príde do ruky nejakého odborníka. Sotva sa nad tým niekto aj zastaví a vízia knižného vydania zostáva len víziou. Vedomí sú svojej tvorivosti na periférii, ale predsa píšu. Práve sledovaním ich tvorby sa dá nazrieť do nevyhnutného procesu integrovania sa Slovače. Jasne tam vidieť bolesti späté s týmto procesom. Už s väčším, alebo menším talentom, na papier kladú otázky svedomia, otázky, na ktoré majú iba polovičatú odpoveď. Vidieť tam akumulovanie sa otázok, hľadanie nejakého kompromisu s ideálmi mladosti, princípmi výchovy, postupné vyrovnávanie sa, ba až rezignáciu pred skutočnosťou. Akceptujú tvrdú skutočnosť súčasnosti, jej pravidlá hry a márnosť plávania proti prúdu. Na druhej strane vidno aj snahu nezúfať a nenechať sa uchyteniu prúdu cudzích bystrín.

Aj v radoch Slovákov pôvodom z Vojvodiny máme zopár literárne tvorivých. Hlavne básnikov. Próze sa zatiaľ nikto nevenoval. Hlavný dôvod je strach. Strach z vedomia, že tú svoju materčinu nepoznajú vo všetkej jej kráse. Rytmika, rým vybraných slov, neraz aj v spojení s barbarizmamy, zdajú sa im byť menšou prekážkou. Veď predsa, od súčasnej slovenčiny ich delí celé štvrť milénia.

Tunajší autori pochádzajú hlavne z periférnejších osád vojvodinských Slovákov. Život ich až dvakrát vytrhol, ovplyvnil reč a spôsob myslenia, vyjadrovania sa. Dvakrát si balili svoj batôžtek chudoby a dvakrát začínali od nuly. To ich vyjadrovanie sa je archaické, ale aj súčasné. Súčasné vzhľadom na ich realitu. Je to cudzokrajné, ale aj slovenské. Z každého verša sála nostalgia za strateným domovom, vlasťou, ale snaha nájsť si seba, nájsť si teplotu v chlade cudziny, nájsť nejaký kompromis a hlavne nádej. Nádej na prežitie.

Najplodnejšou, zo všetkých našich tunajších autorov – básnikov, určite bude Mária Čapeľová (Liptáková). Písať začala ešte v základnej škole, v rodnej Selenči. Ako 18 ročná, v 1970. roku, spolu s rodičmi prichádza do Austrálie, do Melbourneu. Aj tu pokračuje. Prekážku jej nerobí zamestnanie v rozličných továrňach. Píše, sníva, dúfa, čaká....

Nezadlho, v 1972. roku sa vydáva za krajana, tiež Selenčana a prichádzajú deti. Pero sa však nezasúša.Rodina, zamestnanie, starosti každodennej borby so životom, nemohli podryť ambície. Diaľkove končí kurz žurnalistiky, zapisuje sa na Deakin univerzitu, kde študuje umenie, po čom nasleduje zápis na Victoria univerzitu a študovanie technológie informatiky. Vedľa všetkého, dala sa aj na štúdium španielčiny. Dosiaľ uverejnila rad básničiek v „Slovenskom štíte" (svojho času to bol tunajší slovenský mesačník), uverejňuje v „Hlase evanjelicko-lutheránskom", v spolkových „Oznamoch", v slovenských vysielaniach rozhlasu SBS, na pódiu slovenského spolku Ľ. Štúra, ba bola aj spoluautorkou niekoľkých brožúr.

Mimo zamestnania, rodiny, študovania... vo chvíľach oddychu sa zaoberá aj umeleckým hrnčiarstvom, alebo maľuje.

Okrem básničiek v slovenčine, napísala aj zopár v angličtine a posledne aj v španielčine. Tieto jej boli zaradené aj do zborníka básnikov Austrálie, píšucich v španielčine.

Z jej tvorby vyberáme:

     Prosba.
Len lásku mi daj Pane;
O to Ťa hľa prosím;
A vylieč srdce dolámané;
čo v hrudi nosím.

Aj vieru daj mi Pane;
Úprimnú, čistú, nehynúcu.
To všetko nech sa stane;
Pre Tvoju milosť vrúcnu.

Nádej mi Pane daj;
Ten prameň živej vody.
Odo mňa prosím odvracaj,
všetko, čo duši škodí.

     Vysoká cena.
Mali sme nádeje a túžby,
orať tú istú brázdu,
čo nám starý otec vyoral.
Po nej zbierať klasy zlatisté,
zdalo sa nám to
také jednoduché, úprimné, čisté.

Ani dnes neviem,
čo sa vlastne stalo,
keď odrazu v tej brázde
videli sme len hrudy.
A tých klasov, akoby bolo málo.

Vtedy sme videli
vystreté ruky cudziny.
Lákala nás jej vôňa
a nekonečné sľuby;
Ale srdce zavalil kameň,
keď sme zašepkali
posledné ZBOHOM
na konci dediny.

Dvere už boli otvorené,
späť sa nedalo viac.
Len slzy skryť
a v cudzej zemi siať.

Tri kroky dolu,
kliesniť cestu novú.
Život iný.
Možno pritom aj ten kameň
obkliesnime;
Alebo aspoň zub času
dokáže na ňom
vytesať pukliny.
Nie....
Potom nastal príval
čiernych dní, mesiacov, rokov.
Cudzina dodržala svoje sľuby,
ale ich vyvrátila na inú stranu.
Jej cena bola vysoká,
lebo sme žili bez záľuby,
akoby sme mali dušu oklamanú.

Teraz sa nám brázda
starého otca vidí
sviatočne krásna,
ako hodváb jemne preoraná
ako klasy, ako by boli
z rýdzeho zlata.

     Slovenčina
Išla si,
keď naši opúšťali otčinu.
Pradedo si ťa zaviazal
do batôžka;
A babička sa oddane
o teba starala.
Často i životom ťa bránila.
Hriala si ich väčšmi
od cudzieho slnka.

Nám ťa dali;
Takú sviežu, akoby ťa
len teraz rozviazali.
Mocne sme ťa chytili do dlaní;
Dokázali sme plameň
tvoj udržať.
Hrdo sme ťa nosili v srdciach
a zdobila si nás,
ako jarné orgovány.

Aj my sme išli.
Ty si išla s nami.
Nosili sme ťa v náručí,
Na predné miesto ťa ukladali.

Hľa, tu si.
Ešte stále nás napájaš
sladkým nektárom.
Pre teba, o teba
sme bohatší.
Diaľka, vietor a čas
stavajú sa ti do cesty;
Ale ty ešte vždy
stojíš pevne,
schopná všetkému odolať.

Tak, ako naši predkovia,
máme ťa rád;
A možno ešte viac;
A takú čistú,
chceme ťa odovzdať.

     Pride
You spoke of toxic pride.
Pride that swells
into toxic wall.
Pride that won't let me go
- bend my head low -.

Many times
Has pride locked my tears;
Repeatedly has my pride
imparted a forged smile.

I was not I
It was pride
that said:
" It's all right"
as I watched you go.

Now.
Now is nothing...
What is there to know.
But emptiness.
And pride.

But pride alone will not
save me from loneliness
From fear.

And I will never forgive myself
that everything we had
has been killed
by my pride.

     Para siempre.
Ayer me sentia mal
Ayer perdí mi corazón
Para siempre.

Habíamos estado juntos
muchas veces
Pero siempre la sombra de la verdad
nos separable.

Ayer me preguntaste
?Quieres que me vaya?

No dije nada.

Pero ya sabía yo eso.
Antes nos dijimos adíos.

Sea cual sea la razón
No me digas que no lo sabes
?Por qué te fuiste?

?Por qué no me diste la razón?
?Por qué me dejaste en la oscuridad?

Mi corazón es tuyo para siempre
Mi vida astá vacía sin ti.

Siempre pienso
?Qué stás haciendo?
?Eres feliz ahora?

No sé
Pero no quiero que tú pienses
mal de mí.

Y no quiero insistir
que me des amor.
Pero sin palabras,
Voy a esperar, y esperar
para siempre.

Tieto ukážky možno niekoho pošteklia a uvedomí si, že hľa, sú Slováci aj ďaleko, ďaleko od vlasti. Tvoria v rámci svojich možností. Umeleckú výšku ich slohu vari by sme ani nemali merať bežným meradlom, ale skorej snažiť sa nazrieť do ich citov. Tam odhalíme ich doráňanú dušu. Tam odhalíme doráňané duše slovenských vysťahovalcov. Pochopíme ich. Nebudú sa nám ich konania pri návšteve rodisku zdať toľko divné. Veď, keď prídu do rodiska, tá duša sa ešte väčšmi rozcíti, plače a preto to ich konanie je nám toľko neblízke. V rozhovoroch s nimi neustále cítiť nejaké akoby vychvaľovanie sa. Nie. Nie je to vychvaľovanie sa, ale skorej ospravedlňovanie sa pred sebou.

Ján Kulík

 

Komentárov  

0 #1 Z PrievidzeJán Sabo 2018-06-15 06:49
Pozdravujem Ťa a ďakujem za krásny príspevok, no najmä na príjemnú a nostalgickú spomienku na Slovensko a "rodnú dolnozemskú slovenčinu".
Jano Sabo
Citovať | Nahlásiť administrátorovi

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť
SEM VNESTE TEXT Z OBRÁZKU (AK NEMÔŽETE PREČÍTAŤ TEXT STLAČTE OBNOVIŤ)

Letmo

Jozef Podhradský (1823 – 1915)

Tento náš smutný svet

Tento náš smutný svet je háj osikový,
nie je v ňom tichučkej hodiny života.
Obor zeme našej je veľký cintorín. –
Nič nie je peknejšie jak keď anjel v prachu
s osudom bojujúc na hroboch víťazí.

A v tom sveta jasne

A v tom sveta jasne
v tom plamennom mori
čo vlastne je krásne?
....
Večne krásne jest:
Život! V živote – perla večnosti sôvesť:
jediná nemrie, nehasne...

 

Posledné komentáre

Posledné články