Slovák Poničan

„Už Turek ide, už vojna bude....", „Rabovali Turci..." a v ďalších ľudových pamätiach zachovávame si spomienku na pohromy, na turecké vpády do krajiny, najmä v smere bohatých banských miest stredného Slovenska. „Jajže Bože, strach veliký, padli Turci na Poníky..." Je niekto, čo ešte nepočul tieto verše? Je ešte niekto, čo nepočul o Turčinovi Poničanovi? Tohto Chalupkovho Turčina Poničana nájdeme už len v literatúre, ale Slovákov Poničanov, šírom slovenskej dolnozemskej enklávy. Sú to potomkovia z tretieho veršu prvej strofy: „... a čo mladé, zutekalo...". Jeden z nich „zutekal", ale len nepriamo, až do Austrálie. Už nepochádza z Poník, ale z Padín (Padiny), v bývalej Juhoslávii, priamejšie je to Banátčan.

 

M. Poničan vo vinohrade

 

M. Poničan vo vinohrade

 

Michal Poničan (1945) je potomkom hraničiara poničana, ktorý buď chcel, musel, alebo po čase aj „zabudol" na svoje pôvodné priezvisko. Keďže ho dedinčania, Padinčania nazývali Poničanom, stal sa z neho Poničan. Neskoršie, „zásluhou" srbských pologramotných byrokratov, stal sa z neho Ponjičan a toto mu zostalo, nuž v Austrálii je z neho (fonetický) Pondžikan. A teraz, čo o napr. sto rokov, nech niekto háda, akej bol národnosti.

Pôvodný Poničan, zakladateľ rodu Poničanových v Padine, nie je nejakou imaginárnou osobou. On skutočne žil. Počas života chránil bezpečnosť hraníc ríše Habsburgovcov, už ani nie toľko od pravých Turkov Otomanov, ale skorej od janičiarov. Na tohto Poničana, ale už len z rozprávania starších, pamätala sa aj Pondžikanova prastará mať, ktorá sa dožila až 95 rokov.

Pôvodný poničan Poničan, pochádzal z dediny Poniky, vedľa Banskej Bystrice. Na Dolnú zem neprišiel preto, aby Turkom vracal dlh za Turčina Poničana, alebo aby im stínal hlavy. Bolo to skorej kvôli zemi, pôde, životu. Ak tú pôdu chcel mať, turecké janičiarske hlavy musel stínať. To bola podmienka osadenia sa na „vojenskej" hranici, v Padine, ktorá už od skorej jestvovala. Našťastie, tých hláv na stínanie sa už sotva našlo. Turci boli za Dunajom. V Srbsku, či ako túto svoju provinciu nazývali, v Serbistane. Odtiaľ, ale už len občas, robili si „výlety" aj do Avusturya (Austria), priamejšie do Madžaristanu, Banátu. Mali strach z vojenských stráží.

„Keď sa v roku 1872 zrušila vojenská hranica, jej zákony, Poničanovci sa už mali slušne", spomína si na vyprávanie svojej prastarej matere, terajší Misa Ponjičan (tak mu stojí v dokumentoch) z ktorého sa tu stal Pondžikan. „Niekde, už v tej slobodnej Padine, či ako sa vtedy nazývala Ludwigsdorf, alebo po maďarský Lajošfalva, narodil sa aj môj prastarý otec. Niekde v tom istom čase, ale na Slovensku, v Lučatíne, svetlo dňa uzrela aj moja prastará mať, dievčenským priezviskom Uhríková. Neskoršie to bola práve ona, čo nám deťom rozprávala o sťahovaní sa na Dolnú zem. Rozprávala aj o vojenskej hranici, tak ako to sama počula od starších. Spomínala na generácie Poničanových, čo tu žili pred nami a výborne si pamätala aj na pána učiteľa – kantora Viliama Figuša Bystrého, čo tu pôsobil v rokoch od 1903 – 1907. Údajne práve tu, v Padine zhudobnil Sládkovičovu báseň, „Pieseň", čo teraz poznáme, ako „Hojže Bože..."

„Otec prastarej matere Uhríkovej, bol furmanom – obchodníkom. Na Slovensku, vo Viedni, v Pešti nakúpil tovar a ten nielenže priviezol do Padín, ale ho tu aj priamo popredal. Po niekoľkých takýchto výhodných obchodných cestách, rozhodol sa zakotviť v Padine. Do Padín prišiel v 1897. roku, keď prastará mať mala sotva 7 rokov. Dievča vyrastalo v Padine a aj sa tam vydalo za môjho prastarého otca. Nemali sa vraj zle. Skorej dobre, ale keďže Padinčania vždy boli bohatí hlavne na deti, bežným javom bol odchod z Padín. Celé rodiny sa presúvali do iných kútov Banátu, ako do Hajdušice, Jánošíka, ale neskoršie aj do Bulharska, ba aj za more. Najskôr to bola severná Amerika, ale neskoršie aj južná, hlavne Argentína a najnovšie aj Austrália a Nový Zealand."

„Aj prastarý otec sa vybral do sveta. Do Spojených štátov. Nie raz, ale dva razy. Vždy sa však aj vrátil domov. Zo zarobených a ušetrených peňazí, dokúpili sa jutrá a rodina prosperovala."

„Aj ja som vyrastal v rodine dobre situovaného sedliaka. Škola ma nejako nikdy nelákala. Vedel som, že sestra keď sa vydá, opustí dom. Dostane svoju „ženskú" čiastku a na mojich pleciach bude rodinná tradícia, ako aj zvyšok majetku".

„Ako sedliacki mládenci, ochutnávali sme skvosty a slasti žitia, ale roky pribúdali. Aj žena, tá budúca, dorastala, ba aj dorástla. V 1970. roku na rad prišlo aj manželstvo. Už, akože vážny muž, ten čo sa má starať o rodinu, o jej budúcnosť, v 1971. roku som sa vydal do Nemecka. Na zárobky. Tam som po prvý raz v živote okúsil aj určitú samostatnosť, voľnosť v rozhodovaní, ale aj slasť týždennej výplaty. Sedliak, ten náš dolnozemský, peniaz zavonia len zopár raz ročne a ja tam, v Nemecku, každý týždeň. Páčilo sa mi to. Zotrval som tam skoro celý rok a na pomery, aj som dobre zarobil."

„Medzičasom, môj najlepší kamarát, jeden z prvých gazdovských synov v dedine, Ondro Bačúr, vybral sa do Austrálie. O tej ďalekej krajine som začal rozmýšľať aj ja. Sama idea ma poriadne šteklila. Pôjdeme tam na také dva, tri roky aj my. Zarobíme si a vrátime sa domov. Zveľadíme si gazdovstvo a už potom, len tak kľudne si budeme hospodáriť."

„V apríli 1973. už sme aj leteli. Do Melbourne. Kamarát Ondro nás prijal, poskytol prvý útulok, ale keďže som si hneď zohnal aj slušnú robotu, osamostatnili sme sa. Začali sme sa stavať na nohy. V tom čase som robil vo fabrike, kde sa vyrábali automobilové pneumatiky. Neskoršie som to zmenil a našiel sa vo fabrike na automobilové súčiastky. Tu, pomerne rýchlo stal som sa aj vedúcim oddelenia. Z priamej výroby som prešiel na údržbu a ladenie strojov. Plat bol pomerne dobrý, takže čoskoro sme si zadovážili aj náš prvý dom v Austrálii. Spokojný som však nebol. Ten veľký peniaz na zveľadenie majetku mi nejako unikal. Zistil som, že sa vo fabrike sotva k nemu dopracujem. Ak nie tu, možno ma šťastie čaká inde, ale kde? Kde môžeš rýchlo zbohatnúť? Zlatonosné potoky starí zlatokopovia už dávno vyčistili, ale opálové polia vraj ešte vždy rodia. Bolo tam už hodne Slovákov. Nikto nezbohatol, ale čo, ak ten trblietavý kúsok kameňa čaká práve na mňa? Aj Ondrovi sa idea zapáčila. V 1979. roku už sme sa aj vybrali na opál, ako sa to tu hovorí. Obe rodiny a všetky drobné deti."

„Z Melbourne sme cestovali do Adelaide a odtiaľ cez Port Augusta, Woomera (tam sú tie polygóny, kde v 50-tých rokoch odpaľovali jadrové bomby) a namierili sme na Coober Pedy, čo v jazyku tam žijúcich domorodcov znamená vraj do zeme vykopaná diera belochov. Vo Woomere sme mohli odbočiť aj na Roxby Downs, oblasť uránových baní a odtiaľ do Andamooky. Aj tam sú rozsiahle polia opálov a aj tam je dosť Slovákov."

„V Coober Pedy to vypadá ako na Marse, či aj v nejakej ríši krtkov a syslov. O tom, že je tu naozaj nejaké mesto, nasvedčuje len zopár budov, ale že je tu aj hodne ľudí, nádejných milionárov, snilkov, stroskotancov... nasvedčujú zakužlené kopce vykopanej zeme. Tu sa vám nie len robí, ale sa aj žije pod zemou. Už neproduktívne, vyťažené jamy, kde sa už skorej niekto ryl, ale nezbohatol, zanechal to tak a niekto si ich adaptoval. Prešíril to, narobil vedľajšie diery a už je tu byt. Vynikajúci. Suchý a chlankavý v lete a teplučký v zime. Do týchto „prepychových" dier si privedú prúd, vodu a už to máš. Ba v jednotlivých dierach sú aj celé kostoly. S podzemnou vlahou tu nie je problém. Veď ako by aj, keď toto celé dierové mesto je na rozhraní až štyroch púští. Neviem čo by sa stalo, keby aj sem zavítal nejaký cyklón. Všetkých by vytopilo, ako syslov. Len široké Akubra klobúky by plávali hladinou nekonečného jazera, lebo celá táto oblasť sa nachádza v prírodnej depresii akože jazera Eyre, čo je 16 metrov nižšie od morskej hladiny. Severné jazero Eyre, ak sa to dá nazvať jazerom je prevažne a v najlepšom prípade len blato pokryté hrubšou kôrou soli. Rozlohu má ale 5800 štvorcových km. Pod nim je južné jazero a pod týmto jazero Torrens. Po tomto nasleduje pás suchého povrchu a spúšťa sa to k moru. Hľadiac na detailnejšiu mapu, kde sú vyznačené aj všetky menšie „jazerá, rieky, potoky", človek dostane dojem, že je toto utešený kraj. V skutočnosti tých jazier, riek, potokov atď. vôbec nieto. Všetko je len smädná púšť. Vodné toky tečú, ba vedia sa aj rozlievať, rozvodniť, len v zriedkavých prípadoch. Keď sa tam hore vyššie, v sezóne letného monzúna zatára nejaký oblak aj sem. Vraj býva aj to. Raz za sto rokov. Ináč nevidíš nič, len púšť. Východne od mesta je púšť Strzeleckého, na západ je púšť Victoria, na sever je púšť zvaná Simpsonova a severovýchodne je Stuartova kamenná púšť. Toto je asi jediné miesto na svete, kde sú potrebné až tri rieky, aby urobili jeden potok, Coopers Creek. Do tohoto potoka sa najsamprv zlejú rieky Thomson a Barcoo a neskoršie sa pridá aj rieka Wilson a predsa sa ten potok do jazera Eyre „vleje" ako suchý."

„Otcovia Austrálie, ľudia s víziou a ľudia doby kráľovnej Victorie, ešte v 19. st. rozmýšľali, ako aj tento kraj zúrodniť a prišli na ideu. Od mesta Port Augusta musí sa vykopať nejaký kanál a keďže je toto hodne pod hladinou mora, voda sa sem zhrnie a vytvorí sa nejaké stredozemné more. Vlastne svojho času toto aj bolo more, ktoré Austráliu delilo na dva ostrovy. Tu by prosperoval turizmus a čo je najdôležitejšie, tie tlakové výše vo veľkej austrálskej zátoke by sa posunuli na sever (voda, vodu volá) a zvýšili by sa dažde aj nad Novým Južným Walesom, aj nad Victoriou a z časti aj nad Južnou Austráliou. Celá táto oblasť púští by sa zmenila v rajskú záhradu. Neurobilo sa to vtedy, technika nedovoľovala, no a dnes, i keď je tu technika, nedovolia to zelení."

„V Coober Pedy, ak chcete byť baníkom, mať svoju vlastnú baňu, či dieru, zoženiete si povolenie a štyri drevené koly. Nimi si ohraničíte svoje rudné kráľovstvo a toto zaregistrujete na úrade a kopete. Tni, rúbaj do suchej zeme a hľadaj. Aj my sme tak urobili. Ťali sme a rúbali. Skusovali tu, potom tam, až sme sa dali do akože kompánie s jedným naším Slovákom zo Zemúnu. Podpisoval sa ako Kollárov. Po čase pribrali sme aj jedného Bosniaka. Kopali sme, ako šialení, ale aj rýchlo zistili, že to tak nepôjde. Ručné kopanie je ťažká robota. Aj tu je potrebná nejaká mechanizácia, stroje, ako buldozér, báger a pod. Len prevrátením tisícov kubíkov zeme, aj niečo nájdeš. Nachádzali sme niečo. Nejaké menšie úlomky, menšie kamienky, čo pri trochu matematiky, vynášalo len toľko, ako vo fabriky. Ako taká „pánska" 8 hodinová robota v chládku."

„Ten Bosniak, ako každý jeho súkmeňovec, bol „expertom" na všetko. Do všetkého sa vyznal najlepšie. Aj do opálov, nuž vždy nás napomínal, že musíme sledovať horizontálnu žilu, kým táto nenarazí na vertikálnu. Tu vraj vzniká oko a v ňom sú vysnívané kamienky. Tých horizontál a vertikál sme nachádzali, ale také oko, kde si odpočíva aj väčší farebný kameň, nikde. Vždy to bolo len slepé oko, s neúplne opalizovaným stredom. Toto očko potrebovalo ešte niekoľko miliónov rokov na driemanie, aby z toho bol aj nejaký opál."

„Že tu, svojho času bolo aj nejaké stredozemné more, svedčili poloopalizované nálezy, fosília rôznych morských červov z doby dinosaurov, slimačie ulity a podobné skvosty z predhistorickej doby."

„Kým sme sa my ryli pod zemou, zatiaľ naše manželky a deti obchádzali väčšie hŕby vykopanej zeme, vlastne skorej kameňa, čo tu zostali po väčších podnikateľoch, mechanizovaných a ako kuriatka sa hrabali, škúlili, vyhrabali, oblizli to a ak to bol opálový úlomok, hneď sa aj zajagal. Neraz takto zarobili viacej, ako my krtkovia".

„Boli sme však mladí a život bol aj tak krásny, veselý, zaujímavý. Ani ten neustály nedostatok vody nás nejako netrápil. Veď Padinčania sa naučili šetriť vodou. Áno, aj vodu sme si kupovali. Po tisíc litrov odrazu. Po uliciach, pomedzi tie kopce zeme, chodili cisterne a od nich sme kupovali. Im, majiteľom týchto cisterien predaj vody sa lepšie oplácal, ako kopanie opálov. Vtedy, v tom 1979. roku, len v tomto mestečku Coober Pedy bolo nás až 5 slovenských rodín. Pravidelne sme sa schádzali na partiu karát, posedenie, BBQ a pikniky. Na tých piknikoch sme skusovali, ako chutí bôčik z kengura, paprikáš z papagájov a iné špeciality austrálskej fauny. „

„Keďže vnútrozemie je sama púšť, aj výkyvy teplomeru sú tu nenormálne. Cez deň je aj vyše 40 stupňov a v noci mráz. Domorodci, čo sa tu okolo ponevierajú, ale vždy len na dosah krčmy, cez noc sa učupia do koryta nejakého suchého potoka, do škáry medzi skaly a tu prenocujú. Okolo seba porozkladajú ohne a ak je noc chladnejšia, tak si pozvú aj psov, ktorými sa prikryjú. Najchladnejšia je vraj päťpsová noc. Na svitaní sa hneď dajú do piva (kým sa nezohreje), vína, ak tam niečo zostalo od večera a poponáhľajú sa do krčmy. Tu míňajú svoje šeky štedrej sociálnej pomoci. Ranný rozhovor sa začína tak, ako v pravej anglickej spoločnosti. Debatuje sa o počasí a dvíhajú sa prsty. Každý jeden prst znamená jedného psa. Celá dlaň, no to už bola treskúca zima."

„Odfotiť si domorodca nie je ľahko. Za „ukradnutie duše" sa musí platiť, čo sa hneď mení v pivo, alebo lacné víno. Pýtali sme sa raz jedného, že či si ho smieme odfotiť. Vraj nie. Keď sme mu ale sľúbili aj dvojlitrovú fľašu lacného vína, hneď pristal. Naša ponuka bola lákavá. O štvrť hodiny prišiel na určené miesto. Trochu sa aj namaskoval. Blatom sa počmáral, pobodkoval, namazal. Vraj, kvôli efektu. Beťár. Nevedeli sme však, že za kopcom čaká aj celá jeho bližšia a ďalšia rodina. Len po ukončení fotografovania, začali vychádzať aj oni. Pekne namaskovaní a vraj aj oni sa chcú fotiť. Aj oni chcú svoju fľašu vína. Kým trvala zásoba fliaš, museli sme fotiť. Prestalo sa len vtedy, keď sa presvedčili, že toho vína už naozaj nemáme a s hlasným protestom sa pobrali za kopec."

„S horúcim letným decembrovým slnkom, opálová horúčka začala popúšťať. Vracali sme sa domov. Do civilizácie. Do Melbourne, medzi svojich. Medzi Slovákov. Do svojich rodinných domov. Bohatší len o skúsenosti, či moja rodina bola zase trochu bohatšia. Na opáloch sme zgazdovali ďalšiu, tretiu dcéru. Narodila sa v Coober Pedy, ako tretie dieťa v dejinách mesta. Na svet ju priviedol tamojší lekár, Japonec Tamitakahara, ale pod podmienkou, že v prípade komplikácií, nebudeme ho naháňať po súdoch. Podpísali sme to."

„Po návrate do Melbourne, určitý čas som robil tam, kde bolo najviacej Slovákov. V kožiarstve. Je to ťažká robota. Po celý deň naťahuješ surové kravské kože. Čistíš, triediš, solíš, balíš... a po celý deň si v neuveriteľnom smrade rozkladajúceho sa mäsa. Zmenil som robotu. Vrátil som sa na staré miesto, do fabriky na auto súčiastky a tu som zotrval ďalších 11 rokov. Až do zatvorenia prevádzky. Zostal som na ulici, ale robotu som si hneď nehľadal. Začali sme si stavať nový, priestranný dom a že sme medzičasom kúpili aj farmu, vzalo mi to asi poldruha roka, kým všetko klaplo."

„Vyrastal som, ako sedliacky chlapec, syn gazdu a po okúsení života vo fabrikách, na opálových poliach, vidím, že ten sedliacky chlebík predsa len najlepšie chutí. Urobil som 360 stupňový kruh a to nie v jednej rovine, ale v špirále. Z tých obláčikov ružového snenia, vrátil som sa na zem, ku zemi. Zatiaľ ešte nie som sto percentným sedliakom, či farmárom. Tú farmu potrebujeme ešte trochu zriadiť. Vystavať si dom, šopy, hospodárske staviská, kúpiť stroje, proste potrebujeme ešte trochu viacej kapitálu a to dosiahneme len robotou vo fabrike a šetrením."

„Táto naša farma, tento náš kúsok Austrálie sa nachádza asi 200 km. severnejšie od Melbourne, v blízkosti rieky Murray. V očiach Európana je to veľké. Meria viacej, ako 1 štvorcový kilometer, čiže spolu tam máme asi 106 hektárov. Ešte minulý majiteľ to zriadil. Za pomoci strojov a laserového lúču, perfektne to vyrovnal, takže rozdiel medzi horným a dolným koncom je len 5 cm. Na tom vyššom konci máme kanál a zavodňovacie zariadenia na zaplavovanie plochy. Odtiaľto sa voda pomaly posúva po pasienkoch, na čo máme k dispozícii až 168 megalitrov vody (168 miliónov litrov) a zatiaľ nám to stačí."

„Pri poslednom čítaní stáda, mali sme tam 137 hoviad. Áno, pri poslednom čítaní, lebo práve teraz je sezóna telenia, tak určite ich je tam už aj viacej. Slušné stádo, ale kapacita farmy je väčšia. Kľudne tu môžeme mať aj do 300 kusov a to je už slušný peniaz."

„Zatiaľ sme sa orientovali len na mäsité druhy, ako Angus, Hereford a behá tam aj zopár Short Horn. Skúšame, ktorému druhu sa venovať. Ktorý druh bude najlepšie vyhovovať a to, ako oblasti, tak aj pasienkom a pravda, aj trhu. Ináč, kravy sa tam, pod otvoreným nebom samé pasú, telia. Občas si tam zájdeme, hlavne v letné a suché mesiace, lebo tie pasienky niekto musí zavlažovať. To nám je jediná robota, ak to tak môžeme nazvať. Skorej je to zodpovednosť. Zodpovednosť je aj raz ročne tie kravičky štepiť, hlavne na jar, keď začína šibať nová tráva. Aj to si robíme sami. Vlastne každý farmár si to sám robí. Sami si aj škopíme býčkov, či kladieme im gumené prstene a o pár dní z býčka je vôl."

„ V zimných mesiacoch, keď trávička, tie letné druhy tráv pomalšie rastie, trochu aj prikrmujeme. Dávame im seno, ktoré si dorábame sami. Len minulej sezóny sme nakosili vyše 60 ton."

„Pýtate sa, ako sa nám to nestrážené stádo nerozpŕchne? Tak okolo celého majetku sú ohrady, ktoré sú ešte posilnené aj s el. prúdom. Tento prúd si tiež vyrábame sami. Zvláštne kolektory zachytávajú slnečnú energiu, táto sa mení v el. energiu, ktorou sa nabíjajú batérie a to stačí. Stačí, aby v prípade zamračenej oblohy, čo je tu zriedkavé, tá el. ohrada bola aj funkčná. Veď na farme, behom celého roka, naprší sotva 500 mm. A to hlavne len v zimných mesiacoch. Poslednú búrku tam máme niekde okolo Vianoc a potom nič. Nič do konca marca, začiatku apríla."

„Keď sme prišli do Austrálie, o spôsobe tunajšieho hospodárenia sme nič nevedeli. Potrebné bolo prečítať si zopár brožúr, poradiť sa so susedom a pod. až človek uvidí, že tu nieto žiadna záhada. Je len tak, ako všade na svete. Každá zem si žiada svoje a gazda to musí poznať. Musí poznať jej prednosti a aj nedostatky. Musí poznať vrtochy lokálnej klímy, vplyv El Nińa, čas explózie zajačej populácie, sezónu kvitnutia lokálnej buriny a pod."

„Tieto plemená čo teraz máme, potrebovali by sme nejako genetický posilniť, ale zároveň aj zosilniť im svalnatosť, odolnosť voči parazitom a na horúčavy, nuž rozmýšľam či nekúpime býka plemena Salers s infúziou krvi Brahmana. Tým by sme dosiahli lepšiu svalnatosť, odolnosť voči parazitom a hlavne, dosiahla by sa aj ľahkosť telenia."

„Keďže je toto poriadny kus zeme, okolo dobytka skoro žiadna robota, rozmýšľame či tých asi 6 hektárov okolo koliby nevysadíme viničom. Taký kúsok by sme zvládli aj sami a z hrozna je veru slušný peniaz. Zatiaľ sú to len plány, ale celkom reálne."

„Ako každému krajanovi, aj mne stojí do toho, aby ten náš krajanský život pulzoval a preto, na podmienky podporujem prácu aj cirkevného zboru a aj slovenského spolku. Nikde som nechcel byť aj priamo zapojený, s výnimkou možno ako spevák si tam niečo zaspievať, pri programoch v spolku, alebo pre potreby nášho slovenského rozhlasu, avšak pri posledných voľbách, spolu so zaťom sme vstúpili aj do výboru spolku. Dopočulo sa nám, že tu niečo zaškrípalo a to sa nás dotklo. Veď tento spolok Ľudovíta Štúra sme vlastne my sami a musíme tam nejako priložiť aj vlastné ruky. Veď v spolku, pri spolku mi odrastali a odrástli všetky dcéry. Jedna po jednej sa zapájali do folklórno- tanečnej skupiny. Práve teraz sú na zájazde Európou, vlastne berú účasť na Podpolianskych slávnostiach na Detve, po čom navštívia aj slovenskú enklávu vo Vojvodine."

„Keď sa tak podívam na prejdenú dráhu, vidím, že ten život bol ku mne dobrý. Bol zaujímavý a bohatý na skúsenosti. Vyrastal som v Padine, robil v Nemecku, tu v Austrálii, doloval som opály, teraz začínam farmárčiť a až si tú farmu zriadime, pôjdeme na polodôchodok, čo už ani nie je tak ďaleko."

„Či sa aspoň v mysli vraciam do Padiny? No pravdaže sa vraciam. Veď tam mi je detstvo, prvé lásky, tam mi je tá najkrajšia mladosť, avšak už som aj do tejto slnkom spálenej pôdy zapustil hlboké korene. Nie len že som si tu zvykol, ale som si túto krajinu aj obľúbil. Tu sa mi narodili skoro všetky deti a teraz sa už rodia aj vnúčatá. Tu som si našiel priateľov a už len tu zostanem. Tak ako čo nám naša prastará mať rozprávala rozprávky o osídľovaní sa na Dolnej zemi, tak hádam príde čas, keď okolo mňa budú moje vnúčatá, pravnúčatá a teraz im budem rozprávať ja, ako sme sem prišli, ako sme tu púšťali nové korene. Budú ma rozumieť, lebo zatiaľ všetky dcéry sa vydali za Slovákov a doma hovoria iba po slovenský. Dúfam, že aj vnúčatá si vyberú Slovákov a že pri rodinnom kozube slovenčina nezahynie. Ak nie, nuž tie vnúčatá a pravnúčatá si sám budem učiť jazyku, čo im je dedičným darom od Boha. V rodine Slováka Poničana zatiaľ slovenčina žije a aj bude. Budem im rozprávať o tom, ako starý hraničiar opúšťal Horniaky, ako mal stínať turecké hlavy, prečo sme Poničanovci a nie Pondžikanovci atď. Všetko to, čo viem o našom rode."

Áno kľukatá bola cesta Slováka poničana, kým sa z neho nestal Poničan a kým sa zo stredného Slovenska nedostal do strednej Victorie. Táto cesta trvala skoro dve storočia, ale bola pekná a zaujímavá.

*Dnes, 2005. roku môžem podotknúť, že Michal Poničan si ten vinohrad aj vysadil, všetkých 6 hektárov a už mal aj niekoľko úrod, urobil víno, predal ho a peňaženka sa plní. V neďalekej dedinke Pyramid Hill si kúpil ďalší dom a teraz si tam spolu s manželkou nažívajú. Po dvore behajú sliepky a ďalšia hydina a ku farme majú len kúsok. Na samej farme sa im neoplácalo stavať aj dom. Drahé by bolo dovedenie el. prúdu.

 

Ján Kulík 1995 (upravené v r. 2005)

 

M. Poničan pred svojím domom

 

M. Poničan pred svojím domom

 

Rok za rokom sa valí, vrásky pribúdajú, sila ubúda a meníme sa. Tu som sa spamätal na verše A. Sládkoviča (z poslednej strofy „Maríny" (291), kde píše:
„... padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsa svietili,
a pekný Život tie hviezdy žili,
a diamant v hrude nezhnije ! „

Roky podrazili aj Michala Poničana. Následky ťažkej roboty sa zjavili. „Spomalel" z tej ťažkej roboty v kožiarni, na opáloch... nuž „ozval" sa aj chrbát. Zohnúť sa predstavuje vypätie síl. Na dôvažok, pribudlo aj „prepadnutie" sa ceny vína, na čo prišlo aj prepadnutie ceny hovädziny (všetci začali pestovať vinič, hovädzinu... pre čínsky trh) a samozrejmé, ceny klesali. Prudko. Zdvihol ruky od vinohradu, prenechal to na „božiu vôľu" (časť žije len „z božej milosti"), kravy rozpredal, a na pasienky pustil ovce druhu „Dorper". S nimi je menej roboty, vlastne skoro žiadna a cena jahňaciny má trend severa – neustále rastie. Vyšplhala sa nad $6 živej váhy. Ani nie tak dávno farmári masovo strieľali ovce a sám náboj bol drahší, ako celá ovca.

*Čo je to „Dorper"? Tak je to druh, ktorý rýchlo vystriedal „Texel" (holandský druh oviec).

Texel do Austrálie a na Nový Zealand prišiel z Dánska a Fínska v roku 1998, ako druh s vyvinutým svalstvom ((mäso), ale sa nejako neosvedčil. Mäso nebolo nejak kvalitné a vlna už vonkoncom nie. Bola „hrubá", vhodná len na koberce (čiže na trhu mala nízku cenu), ale majiteľ ich predsa musel strihať... čo sa neoplácalo. Malý profít.

„Dorper" sa do Austrálie dostál cestou Južnej Afriky. Samé meno predstavuje fúziu mien druhu Dorset Horn x Blackhead Persian (Dorset rohatý x perzská černohlavá ovca). Vznikla v Anglicku, niekde okolo roku 1930.

Prednosti tohto druhu sú: nemusia sa strihať. Pĺznu a vlnu tratia po pasienku. Pri oraní, vlna sa mieša s pôdou a stáva sa poróznou. Prepúšťa vlahu.
Pôrodnosť je okolo 150%. Majú vyvinuté svalstvo, čiže sú nadpriemerne mäsité. Rýchlo dospievajú. V priebehu dvoch rokov, na trh dodajú tri generácie jahniat. Majiteľ nemá problém so strihaním, namáčaním nôh do chemikálí, „kúpaním" v roztoku", ani draním kože pod chvostom, lebo muchy ich „nezapľujú" - nemajú „podchvostové" larvy.

Nuž toto je druh oviec na ktoré sa orientoval náš Michal Poničan. „Ak netečie, aspoň kvapká..." a „kvapká" mu poriadne. Sedliacky rozum nájde východisko z každej situácie.

 

Ján Kulík 1995 (upravené v r. 2018)

 

Komentárov  

0 #1 pozdravJán Sabo 2018-08-23 12:18
Janko, dobré, zaujímavé, ale aj poučné čítanie. Len sa zdá, že život je krátky, nedá sa všetko stihnúť podľa svojej vôli.
Citovať | Nahlásiť administrátorovi

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť
SEM VNESTE TEXT Z OBRÁZKU (AK NEMÔŽETE PREČÍTAŤ TEXT STLAČTE OBNOVIŤ)

Letmo

Miroslav Demák:
     September
     (Rómeo a Júlia)

Už je po všetkom
Koľko je ešte pred nami

Po prvom milovaní odpočívajú
na mojej dlani Romeo a Júlia
Krajina im tíško na viečka sadá
Zo všetkých strán septembrové ráno
padá na zrelé hrozná
...
Vtedy sa nikomu nechce dnu
a nikomu von Bývame zúfalo sami
Asi mám preto Merkucia
zo všetkých najväčšmi rád

Už je po všetkom A toľko
toľko je stále pred nami
(úryvok)

 

Posledné komentáre

Posledné články