Plavba Dunajom cez územie Srbska v roku 1856

Do desiatich rokov som žil pri Dunaji, a preto ma vždy zaujímali akékoľvek udalosti s ním spojené. V starom časopise Lipa, s podtitulom – Národní zábavník, ročník I., 1860, s. 155 ma zaujal príspevok pod názvom Cestopisné zlomky – Výlet do Mehádie a Bielohradu. Jeho autorom bol Jozef Karol Viktorin – slovenský kňaz, národný buditeľ, vydavateľ, organizátor kultúrneho života a publicista. Ale aj cestovateľ. Cestoval po Dunaji loďou z Budapešti, no vtedy ešte z Pešti, do rumunského Orsova, s návštevou hlavného mesta Srbska Bielohradu a povestných Herkulesovych kúpeľov (Baile Herculane) a so svojimi zážitkami sa podelil s čitateľmi uvedeného časopisu. Dovolím si niekoľko „vstupov" do pôvodného textu, najmä jeho výberom a drobným komentárom, ale len tak, aby som pôvodný text „neznehodnotil". Vo výbere som sa úmyselne zameral, ako patriot – kulpínsky rodák – na udalosti spojené s opisom plavby cez územie Srbska.

 

Jozef Karol Viktorin

 

Jozef Karol Viktorin

 

Fotografia J.K. Viktorina je prebraná s http://imageserver.mzk.cz/mzk03/001/179/388/3281G028415, kde sa na litografii, vydanej pod názvom „Výtečníci slovenskí" nachádzajú zakladatelia Matice slovenskej z roku 1863.

Jozef Karol Viktorin študoval teológiu v trnavskom biskupskom seminári, v roku 1847 bol vysvätený za kňaza. Pôsobil ako kaplán v Senici a v Trstíne. Zúčastnil sa na slovenskom povstaní v roku 1848, za čo bol od mája do decembra väznený v Bratislave. Po prepustení z väzenia pôsobil v Skalici, v Starom Budíne, od roku 1866 bol farárom vo Vyšehrade. Spolupracoval so Slovenskými národnými novinami Štúrovcov... Spolu s Palárikom okolo seba sústredili slovenských vzdelancov a v roku 1850 vytvorili finančnú zbierku na podporu založenia Matice slovenskej. Toto som si o ňom prečítal na stránke – https://sk.wikipedia.org/wiki/Jozef_Karol_Viktorin

Vkladám niekoľko výrezov pôvodného textu najmä preto, aby si čitateľ mohol urobiť obraz o tlači z roku 1860. Prípadným záujemcom o celý pôvodný text odporúčam link – https://archive.org/details/lipanarodnizabav00vikt/page/154

Začiatok príspevku si prečítajte v origináli na tomto obrázku.

 

Plavba Dunajom cez územie Srbska v roku 1860

 

Tu zas autor vysvetľuje, prečo sa podujal opísať túto cestu – U iných vzdelaných národov jako vúbec každý predmet, tak aj cestovanie obšírnymi, nákladnými spisami bohate v literatúre zastúpené je. Nie tak u nás Slovákov. Od času vydania Hurbanovej „Cesty" (1841) a Kollárovho „Cestopisu" (1843), žiadne samostatné podobného obsahu dielo na Slovensku svetlo nespatrilo. Je to vec prirodzená. Zajedno slovenskí vlastenci málo kedy cestujú, lebo jim k tomu nevyhnutne potrebných „šupákov" nezbýva...

Cestu absolvoval takmer pred 170 rokmi a vyštartoval z Pešti 10. septembra r. 1856 za pekného počasia paroloďou „Hildegarde". Pred ním bola dlhá cesta, sto zemepisných míľ k tureckým hraniciam.

Takže teraz poďme na prepis pôvodného príspevku.

Tak som teda cestoval ako dáky „ruský bojár", čo nemilobohu ruble vyhadzovať môže. Parolode nájme medzi Pešť-Zemúňom plávajúce sú totižto s takou pohodlnosťou vystrojené, že na nich zvláštnu kabínu drahými peniazmi zaujať, čo „luxus" v najostrejšom slova smysle sa považovať musí; i nazdávali sa zajiste ostatní moji spolucestovatelia – nevediac ako veci stojá – že já bezpochyby „veľkým pánom" byť musím, keď s takými zbytočnými útratami cestu konám.

Keď sa skončením ostrova Margitty Dunaj zase vjedno spojí, ukáže sa na pravom brehu pod jedným vŕškom ležiaca osada Battina, a asi jednu míľu nižej na ľavo Monostorszeg, pri ktorom tak nazvaný r. 1801 dokončený báčsky kanál, čo Dunaj s Tisou spojuje, počiatok svoj berie. Nasleduje na pravo ľudnaté mestečko Apathin, kde sa v posledných maďarsko-srbských bojoch (1848) často pripomínané „rímske ohrady" (Römerschanze), to jest asi 2 siahy vysoké a 3 siahy široké násypy nachádzajú a odtialto až ku Tise tiahnu. Neskoro už v noci sme na prvú nočnú štáciu Draueck, kde Dráva do Dunaja padá, dorazili. Osady tam niet žiadnej, ale len jednateľstvo parolodnej spoločnosti, poneváč cestovatelia odtial do Slavónie idúc, na čakajúcu malú paroloď prestúpä, a hore Drávou až do Osegu plávajú. Tu teda na parolodi sme prvú noc v tichosti a pohodlnosti strávili, až nás včas ráno pohybujúca-sa loď k novým, zaujímavejším podunajským výhľadom zo sna prebudila.

Ešte sa ani d. (dňa) 11. nerozodnilo, už sme okolo slavonskej osady Bieloberdo preleteli. Čím dial nižej, tým je okolie romantickejšie. Na pravom brehu sa už tu i tam krásne vŕšky a zďaleka i sriemske hory ukazujú. Osada Almás a Pálfické mestečko Erdőd majú utešené položenie. Dunaj čo do širokosti očividne rastie. O nedlho nasleduje karlovickému patriarchovi prináležiace mestečko Dalya, potom do 6 000 Srbov počítajúce mestečko Vukovár, kde dva veľké chrámy, pekný stoličný dom a františkánsky kláštor zďaleka vynikajú. Pri Opatovciach, srbsko-maďarskej osade, sa pod menom Fruskej Gory slavonské vrchy začínajú, ktoré sa až ku Karloviciam tiahnu, a mimo znamenitého, ku veľkolepým stavbám – na príklad pešťansko-budínskemu reťazovému mostu – súceho dreva, i výbornými vinohrady oplývajú.

O 7 hodine sme už oproti Illoku zastali. No, tamejších pátrov Františkánov bývališťo som opravdu závidel. Na značnom, teraz vinicami a z čiastky i vysokými stromy otočenom vrchu, tam kde za starodávnych časov dúležitá rimská pevnosť stála, sa teraz veľký františkánsky kláštor s krásnym výhľadom nachádza. V kostole kláštora tohoto spočívajú zpráchnivelé kosti jednoho znamenitého, v zápale za ideu križiackych válek rezníceného mnícha a chýrečného rečníka Jána Kapistrána. Na výšinách za mestečkom sa ešte pozostatky rimských budovísk, a v jednom háji i zrúcaniny bohyni Diana zasväteného kostola spatrujú. Asi o hodinu videť na podnoží Fruskej Gory viacej z prvých časov kresťanstva pochádzajúcich kláštorov sv. Vazilieva, ktorého zasvätenci pravoslavní mníchovia, jako známo, veľmi prísny, s chudobou a opravdu kresťanskou pokorou spojený život vedú. Nasleduje Kamenitz v utešenom okolí, kde v rozsiahlej predtým Marczibányiho zahrade, teraz malebné, k vychovávaniu vojanských chlapcov určené státne stavänie zraky na seba obracia. Pod mohutnými hradbami Varadína na pravom, a oproti Nového Sadu na ľavom brehu preletiac* (Poznámka * – Poneváč som já Zemúň, Bielohrad, Nový Sad a Varadín len na spiatočnej ceste navštívil, preto o mestách týchto nižšie obšírnejšiu zmienku robím.) videť na tejže strane druhé z rimských časov pošlé násypy, ktoré sa od Nového Sadu tiež ku Tise tiahnu, a proti nápadom nepriateľských, tamojšie rimské kolonie znepokojujúcich národov vybudované sa byť zdajú. Ten kus zeme, čo medzi Dunajom, Tisou a týmito zákopami leží, sa teraz Čajkistským okresom menuje, jehož obyvatelia k sústave vojanských hraníc prináležiac, hraničiarske povinnosti, zvlášte na svojich ozbrojených loďkoch „čajkách" rečených, na Dunaji a Tise vykonávajú.

Niže Vardína u päty Fruskej Gory sa pekné srbské mestečko Karlovice rozprestiera. Krásny, dvojväžový chrám a residencia srbského metropolity sa zďaleka malebne predstavujú. Z karlovických vinohradov povestné červenasté (Schiller) a polynkové (Wermuth) víno pochádza. Hneď pri meste na jednom vŕšku videť malú kapličku na tom mieste na pamiatku vystavenú, kde r. 1699, medzi rakúskymi a tureckými vyslancami tak nazvaný „karlovický pokoj" uzavretý bol. Pod Karlovicami sa viac menej sigôt v Dunaji ukazuje, vŕškovaté pobrežie sa tratí, a vidiek sa stáva veľmi jednotvárnym. Oproti srbskému mestečku Slankamen padá z ľavého brehu Tisa do Dunaja. Poneváč obchodné mesto Titel neďaleko od Dunaja pri Tise leží, preto obyčajne paroloď do Tisy vbehnúc, hore ňou až ku Titelu pláva, a po zložených alebo prijatých cestovateľov a tovaru zase nazpiatok do Dunaja k ďalšej ceste navráti. Popri dakoľko nepatrných, zvätša na pravej strane ležiacich osadách, jako: Surdok, Starý a Nový Bellegiš, Bánovce preplaviac, už sa v dialke vrchy Srbského Kniežatstva ukazujú, medzi nímiž pekne zaokrúhlený a nad všetke vynikajúci Avala obzvlášte do očí padá. Čím dial, tým viac rastie zvedavosť cestovateľov, lebo nás loďný kapitáň ujisťuje, že jaknáhle sa vraj ešte z jednej zátoky vymotáme, turecké minaréty v Bielohrade, potom ale i väže zemúňskych chrámov spatríme. Opravdu utešené divadlo! Mohly byť asi 2 hodiny zpoludnia, slnko krásne svietilo; tu sa v dialke jakoby medzi nebom a zemou najprv len končiare minarétov, potom celé, biele budoviská na vrchu ležiacej tureckej pevnosti zjavia, a tak zďaleka prvý ten pohľad menu „bieleho hradu" celkom zapovedá. Nie také položenia má Zamúň, lebo tento na rovine založený, nájme z tej stránky do Dunaja, sotva sa, vyjmúc chrámových väží, pozoruje, a vúbec na príchodiacich sem prvýkrát neznámych cestovateľov nemilý dojem robí.

V Zemúne zvätša doterajší cestovatelia z lode vystúpili, nových ale pribudlo málo, avšak medzi ními dvaja, jako sa nižej ukáže, pre mňa veľmi zaujímaví. Po naložení uhlia a k jedlu potrebných vecí, sme sa po jednohodinovej zastávke o 3 hodinách zpoludnia zo Zemúňa pohnuli, ku hradbám bielohradskej pevnosti veslujúc. Paroloď totižto, keď sa zo Zemúňa pohne, asi za pol hodiny pod Bielohrad dorazí, kde Sáva, Slavonsko od Kniežatstva Srbského deliac, z pravého boku do Dunaje padá. Keď voda v Dunaji nízko stojí, a ten pád bol i teraz, vtedy paroloď temer pod samými múrami tureckej pevnosti, kde sa koryto, to jest najhlbšia časť Dunaja nachádza, preletí. Z východnej stránky pohľad na Bielohrad je nič menej ako zajímavý. Vlastné srbské mesto, a teda najvätšiu časť Bielohradu tu odtial nevídať, len pevnosť o to čiastočne, a turecké predmostie" Palánka", ktoré sa, vyjmúc tých biednych 10-12 minarétov, veľkému cigánskemu leženiu podobá.

Od Bielohradu dolu pravý, pekným stromovím zarostnutý výšinami ozdobený breh patrí ku Kniežatstvu Srbskému; ľavý ale, z nepriehliadnych rovín pozostávajúci k našej Vojvodine a Banátu Temešskému prináleží. Nasleduje trochu od Dunaja oddialené mesto Pančova pri rieke Temeš, ktorá nižej vody svoje do Dunaja vlieva. Pančova počituje do 10 000 zvätša srbských obyvateľov, má dva pekné chrámy, kontumáčny ústav, v posledných časoch pri Temeši novozaloženú lodiareň (Schiffsweft) a je hlavné mesto banátskych vojanských hraníc.

Dunaj riekami Dráva, Tisa, Sáva, Temeš a menšími mnohými potokami rozhojnený, nižej Pančovy už takej širokosti dosahuje, že miestami 800 siah prevyšuje. Zato sa na týchto stranách už rozličné doteraz nespozorované vodné vtáctvo, nájme celé kŕdle pelikánov, objavuje. Srbské osady: Vyšnica, Grocka, táto poslednia pri potoku toho istého mena, kde r. 1739 Rakušania bitku ztratili, potom Smendrovo (Semendria) nasledujú. Smendrovo leží v peknom, romantickom okolí pri vtoku rieky Jessava, počituje do 8 000 obyvateľov a je miesto jednoho pravoslavneho biskupa. Pri Smendrove založil r. 1433 srbské knieža Brankovič znamenitú pevnosť, ktorá v pozdejších časoch so zahynutím srbskej samostatnosti tiež do tureckých rúk padla. Ano aj teraz ešte, trebars je Smendrovo mesto srbské, v pevnosti pod tými istými výnimkami jako v Bielohrade, koňské chvôsty vejú.

Rozsiahle dubové háje nižej Smendrova srbské brehy vyznačujú; Dunaj ale na týchto stranách je už tak rozšírený, že keby sa v prosried neho mnohé malé i vätšie ostrovy neboli spôsobily, ku dajakému tečúcemu jazeru skorej, nežli k obyčajnej rieke by prirovnaný byť musel. Zrúcaniny starodávnej pevnosti Kulica pri osade toho mena v kraji na ovocie a víno požehnanom sa objavia, kde aj potok srbská Morava do Dunaja padá. Lovenie rýb, rakov, korytnačiek atď. je v týchto krajoch veľmi výnosné. Nasledujú osady: Kostolac, Kliševac, Resica, potom mestečko Stará Ráma, v jehož súsedstve r. 1788 barón Lopresti a nekoľko údatnými bojovníkami tureckej moci podľahnul. Oproti na ľavom brehu medzi výtokmi riečok Karaš a Nera je hraničiarska osada Stará Palánka, a vzadu na strane k východu Nová Palánka.

Toľko opis cesty dolu Dunajom. O niekoľko dní sa zastavili už v spomínanom mestečku Orsovo, v zátoke Dunaja, odkiaľ išli navštíviť Herkulánove kúpele. Ich rozloženie možno vidieť na výreze mapy Google.

 

Plavba Dunajom cez územie Srbska v roku 1860

 

V opise spiatočnej cesty sa zmienime inou príležitosťou a obmedzíme sa na mestá Zemún, Belehrad a Nový Sad, okolo ktorých, ako už bolo spomenuté pri ceste „dolu Dunajom", len „preleteli". Z Pešti odchádzali 10. septembra a v Zemúne sa zastavili o osem dní neskôr.

 

Ján Sabo, Prievidza

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť
SEM VNESTE TEXT Z OBRÁZKU (AK NEMÔŽETE PREČÍTAŤ TEXT STLAČTE OBNOVIŤ)

Letmo

Ján Myjavec (1909 – 1985)

Pôjdeme

Nad riekou širokou
brezy sa klonia
v hladinu neskalenú.
A ktosi v diaľke
piesňou divokou
objíma žírne polia.
...
Vzduchom už vibrujú
záchvevy leta,
v rozpuku krás
ktosi nás volá.
Pôjdeme, priateľu,
veď je už čas.

 

Posledné komentáre

Posledné články