Nemožné? Ale stalo sa

V živote sa stávajú rôzne situácia, často nepríjemné. A tak sa stalo aj v roku 1901. Nuž čo také sa vtedy prihodilo? Nič mimoriadne, ale nepríjemné najmä pre Kulpín, ba skôr pre kulpínskeho evanjelického učiteľa. Dozvedáme sa to z jeho reakcie v Národných novinách, roč. XXXII., číslo 87, zo soboty 27. júla 1901 na strane 5 v texte podpísanom menom Štefan Kvas, ev. učiteľ, kde píše: „Pripojene osmeľujem sa Vám poslať moje osvedčenie, vzťahujúce sa na pamflet ‚Co hatí Slováky?' s tou úctivou prosbou, buďte tak láskaví v najbližšom čísle ho uverejniť. Nečakane, bez základu, bez všetkých príčin som napadnutý. Napadnutý som od ľudí, ktorí vedia dobre, že som na vzdelávaní národa nášho slovenského vždy verne, statočne pracoval."

 

Nemožné? Ale stalo sa

 

List, ktorý napísal do redakcie je datovaný „V Kulpíne 24. júla 1901" a ako sme už uviedli, bol zverejnený v novinách z 27. júla. To nám vtedy pošta inak fungovala?! Nie ako v súčasnosti, keď „pozdrav cestuje" najmenej dva týždne. Toto je však len okrajová, nepodstatná poznámka.

Teraz, keď sme sa dozvedeli o krivde na nevinnom, bezbrannom človeku, poďme si trochu bližšie opísať dôvod jeho rozhorčenia. V inom liste, odoslanom v ten istý deň sa píše už podrobnejšie: „O pár dní na to, ako v 79. čísle „Národných novín" náležite posvieteno bolo na ten hnusný, každého Slováka poburujúci poamflet ‚Co hatí Slováky?', náš inšpektor pán Pavel Harminc doniesol mi chýr z Petrovca, že tam niektorí páni mňa obviňujú, o mne tvrdia, ako by na základe môjho informovania alebo mojim pričinením bola písaná otázna ošklivá brošúra. Brošúru tú tí páni ani nevideli, tým menej čítali, poneváč ale v Národných novinách udaný bol pôvodca pod ‚Meakulpínsky', múdre hlavy boli hneď hotové, neviem na akom základe, prečo, začo a akou logikou a etymológiou, už i na okolí rozchyrovať, že zradcom alebo aspoň informátorom je istý M., štátny učiteľ (ktorý k takému veru ani chuti, ani času nemá) a nižepodpísaní, učitelia v Kulpíne. Tuším, že sa tí páni pozastavili na mene ‚Meakulpínsky', rozumejúc, že keď je reč o ‚Meakulpínskom', ten neomylne musí byť z Kulpína, a keď je to z Kulpína, musí to byť M. a Kvas, veď to tak výborne pasuje pod ‚Mea' rozumej toho učiteľa štátneho, ktorému sa meno s M. začína, a pod ‚Kulpínsky' zasa Kvasa, ev. učiteľa; k tomu veď je Kulpín hádam len na Dolniakoch?! Nepomysleli tí páni, že ‚Meakulpínsky' bude pravdepodobne z ‚mea culpa' s koncovkou ‚-ský' ale dajúc sa zachvátiť slovu, výrazu, vyhádali taký nechutný kotrmelec."

Toľko z prvej, horúcej a okamžitej reakcie nevinne napadnutého človeka, ktorý sa do problémov dostal, ani nevedel ako. K doteraz uvedenému ešte dodáva „že ani informátorom, ani pôvodcom pamfletu som ani ja nebol, ani žiaden Kulpínčan, a tak takéto obviňovania mňa a vôbec Kulpínčanov je bezzákladná, hnusná klebeta, lož".

Možno predpokladať, že doterajšie informácie postačujú na pochopenie vzniku problému. Nateraz však ešte nevieme, čo všetko a v akom zmysle bolo napísané v citovanej „brošúre". Tak si to v krátkosti zosumarizujme. Žiaľ, k pôvodnému vydaniu sme sa nedostali, ani v knižniciach sa nenachádza. Preto budeme citovať len sekundárne zdroje, ktoré nám zaiste poskytnú informácie o jej obsahu.

V Národných novinách č. 87 nachádzame príspevok, pod ktorým je podpísaný Pavel Mudroň s dátumom 25. júla 1901. Z neho vyberáme: „Tento rhapsodický spisok zčiastky podáva verejnosti v slovenskom národe dávno známe nedostatky, zčiastky kritizuje slovenskú verejnú činnosť bez znalosti pomerov a v mnohom ohľade nepravým prednášaním skutočných faktov. Čo je ale najhoršie, tendencia celého spisku namerená je na zhanobenie slovenského národa, na vzbudenie rozopry medzi slovenským národom samým, medzi ním a národom českým a medzi ním i národom maďarským." Autor v krátkosti dopisuje, prečo nie je kritickejší, slovami – „Nepúšťam sa do zovrubnej polemie... lebo nechcem verejne pretriasať boľavé veci, ktoré by len k roztrpčenosti daly podnet...". No nakoniec predsa len sa nevyhol tomu, aby neuviedol niekoľko najzávažnejších problémov Slovákov „...je nás málo, že sme chudobní, že náš ľud v hodnej čiastke je i pitiu oddaný, to vie aj náš národ slovenský". Ďalší, problém vysvetľuje takto – „Čo sa týka slovenskej spisovnej reči, spisovateľ zabúda, že len asi štvrtá čiastka Slovákov, to jest evanjelici, užíva českú reč ako spisovnú, a tri štvrtiny, to jest katolíci, vždy zostávajú pri spisovnej reči slovenskej". Na konci jeho príspevku nachádzame zdravé zhodnotenie slovami – „Znám mnoho chýb u Slovákov a Boh dá, že pomaly sa napravia; ale takto palicu lámať na nimi považujem za hriešny skutok."

 

Nemožné? Ale stalo sa

 

V 79. čísle Národných novín nachádzame ďalší príspevok nadväzujúci na preberanú tému s názvom „Hnusný pamflet". V ňom sa dozvedáme trochu viac o príčine rozruchu, keď začína slovami – „Tajným, závratníctvom na čele nosiacim spôsobom, so lžou o autorstve vraj dolnozemského Slováka-farára, vyšla v Hodoníne brošúra ‚Co hatí Slováky' od nejakého Meakulpinského. Hnusnejšej, podlejšej klebety, ohavnejšieho uníženia Slováci nezkúsili ani za Grünwaldovských brošúr a článkov. Esencia celého hanopisu zakľučuje sa v záverečných slovách, keď o Slovákoch píše – ‚Národ zadlužený, otrocký, bez osvěty, bez sebevědemí, národ mravně shnilý, opilý, haštěřivý, odstředivý vždy bude smetištěm a hnojivem pro jiné'. Vo svojom hodnotení pokračuje – „...toto je essencia knižky, kde na 246 stranách usiluje sa unížiť, potupiť, o česť a meno pripraviť mŕtvych, živých, pošpiniť minulosť, deje, činy, literatúru, mučenícku krv, pot a mozole našich najlepších a najvyšších duchov. A že vraj Slovák!".... Slovák môže sa odrodiť, pre chlieb a z osobných ohľadov preskočiť do tábora neprajníkov, ale niet Slováka, ktorý by bez renegovania vlastnej matke pľul do očí, keď ona plače nad osudom svojho decka."

Aby sme poznali „šírku záberu" pamfletu pridávame, hoci z tohto nepodpísaného príspevku, ešte krátku stať – „Zhanobený, dopľuvaný leží u nôh ‚Meakulpinského' Štúr, liptovsko-sväto-mikulášske shromaždenie z r. 1848, turčiansko-sväto-martinské z r. 1861, zhanobené je ‚Memorandum', sprostácky posmech robí si autor z Okolia! Verných slovákov volá ‚horlivcami'! Špinavý jazyk vypľazuje evanjelickým borcom, ktorí na základe patentu bránili svoj národ, vôbec všetko slovenské hnusí a bridí sa pánu autorovi pamfletu... Nikdy žiaden maďarón, len trochu vzdelaný, neunížil, neopľuval, nepotopil tak slovenčinu, ako autor tohoto neslýchaného pamfletu".

Ak sme už pochopili podstatu brožúry, pozrime sa na skutočného autora. Kto ním môže byť? Slovák, Čech alebo niekto iný? Podľa činovníkov Martina, mesta a strediska slovenskej kultúry a vzdelanosti, by za pseudonymom mohol byť Karol Kálal, český spisovateľ, slovakista a učiteľ, propagátor česko-slovenskej vzájomnosti a národnej jednoty, ktorý o Slovensku napísal nejednu publikáciu. On to však vo svojej knižke „Slovensko a Slováci", vydanej v roku 1905, v kapitole „Po farách" vysvetľuje – „Na jedné slovenské faře vznikla knížka ‚Co hatí Slováky?' Je to přísná sebekritika, podepsaná jménem Meakulpínský. Je napsána česky a spisovatel v jednom článku Slováky přesvědčuje, že by se měli navrátit k češtině. To snad přivedlo jistou redakci v Martině na myšlenku, že knížku napsal Čech a prohlásila za autora mne. Nikoli já, na slovenské faře vznikla knížka, a to dříve, než jsem pana faráře poznal a jeho faru navštívil."

Okrem niekoľkých krátkych zmienok o pseudonyme „Meakulpínsky" sa obšírnejšie touto problematikou zaoberá Karol Hollý z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Jeho práca „Co hatí Slováky?" od Meakulpínského ako výraz ideológie národnej jednoty Čechov a Slovákov na začiatku 20. storočia. K osobe a národnej ideológii autora, so zreteľom na jeho historickú argumentáciu bola v roku 2009 vydaná v Česko-slovenskej historickej ročenke 2009. Ako zisťujeme, bola to autorova dizertačná práca. Pre prípadných záujemcov o podrobnejšie štúdium, uvádzame adresu zdroja – http://files.cskh.sk/200001414-3467335605/2009.pdf, príspevok sa nachádza na strane 217. V ňom sa už konečne dozvedáme podrobnosti o autorovi pamfletu. Bol ním Ladislav Novomestský, evanjelický farár v Salgove, dnes Svätoplukovo pri Nitre.

Celkové zhodnotenie príspevku nachádzame v jeho úvode – „Z hľadiska diskurzu slovenského národného hnutia na začiatku 20. storočia možno túto prácu hodnotiť ako jednu z tých vplyvnejších. Vďaka svojej kontroverznosti, a v neposlednom rade aj anonymnosti, sa stala symbolom ostrého kriticizmu hlasistov vo vzťahu k martinským národovcom".

K. Hollý uvádza, že sa o L. Novomestskom „Meakulpínskom" aj napriek jeho publikačnej činnosti, často kontroverznej, veľa nevie ani v súčasnosti, lebo všeobecne vystupuje len ako „evanjelický šalgovský farár". Až o dvadsať rokov po vydaní brožúry, teda v roku 1921, sa dostáva na „svetlo božie" nepriame potvrdenie, že išlo o Ladislava Novomestského, keď jeho pseudonym sa objavil vo forme „Mea-Culpinský". Ak sme už spomenuli K. Kálala, i táto cesta čiastočne vedie k istému rozuzleniu autorstva. Sú predpoklady, že K. Kálal bol pre L. Novomestského nielen radcom, ale aj prvým čitateľom, keď mu robil jazykovú korektúru.

Aj K. Hollý cituje z brožúry – „Mnohá slovenská matka, chtějíc dítěti pohověti dá mu chleba namočeného do pálenky. Mnohé školy na Slovensku plny tupými, poloblbými dětmi, jsou ovocem našeho pálenkového systému". A ako ďalej v texte pridáva, alkoholizmus zrejme podľa L. Novomestského súvisel „...s hospodárskou zaostalosťou a politickou neuvedomelosťou Slovákov".

O prijatí, či neprijatí drobného, možno zväčša pravdivého dielka, sa K. Hollý zmienil v poznámke pod čiarou č. 28, keď uvádza, že s Meakulpínskym v zásade súhlasil aj Andrej Kmeť, či František Richard Osvald. Potvrdzuje to textom z listu A. Kmeťa V. Riznerovi, cit. – „Začal som čítať brožurku ‚Co hatí Slováky?' a dospel som po str. 33., a musím vyznať, že čo potiaľ hovorí, je trpká síce, ale svätá pravda. Pán Osvald, od ktorého brožúru požičanú mám, tiež píše, že len to želie, že čo brožúra obsahuje, všetko je pravda. A čo sa máme nádejami klamať? Tisíc rokov od pádu našich kráľov je dosť próby, že náš národ k ničomu veľkému a samostatnému nepochlapil sa. Nezadržal si ani zemianstvo, a to vtedy, keď nebolo toľko pokušenia, ako teraz. I teraz tá skúposť, tá tuposť, tá lenivosť' a naničhodnosť! Bože to odvráť."

V citovaní častí pôvodného textu by sme mohli pokračovať, nám nateraz však stačí, že sme vysvetlili chybu prvých petrovských čitateľov, ktorí isto v neznalosti latinských slov, začali nevhodne útočiť na nevinného človeka – kulpínskeho učiteľa. Porekadlo „Dvakrát meraj a raz strihaj" neplatilo len v minulosti, ale platí aj v súčasnosti.

 

Ján Sabo z Prievidze

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články