Prvá generácia žiakov Slovenskej učiteľskej školy

Pred 70 rokmi maturantmi sa stali žiaci prvej generácie učiteľov Slovenskej učiteľskej školy v Báčskom Petrovci. Boli tiež prví, ktorí viac nemali byť „pánmi" a ktorých žiaci mali oslovovať „súdruh učiteľ" či „súdružka učiteľka". Tri roky predtým, v školskom roku 1947/48, sadli si do školských lavíc ako prví v novootvorenej učiteľskej škole a maturovali v školskom roku 1950/51. V tom povojnovom období bolo treba narýchlo v novom duchu vyškoliť početných učiteľov. Náboženstvo, modlitby a hold kráľovi sa v novom štátnom zriadení museli zabudnúť. Preto na petrovskom gymnáziu otvorili učiteľskú školu a do nej priberali tých šikovných, bystrých, statočných a usilovných, ktorí však neboli príliš náboženský orientovaní, aby aj svojim budúcim žiakom vštepovali tieto cnosti a názory. Keď sa pred dvomi desaťročiami táto generácia prvých slovenských učiteľov stretla na maturitnej zlatej päťdesiatke, na návrh ich súdružky profesorky Anny Benkovej pre stretnutie si zvolili motto z Kollárovej Slávy dcéry: Čas vše mení i časy, k vítezství on vede pravdu... A tak pravdou vedení tri desaťročia do života vyprevádzali socialistické generácie.

 

Prvá generácia žiakov Slovenskej učiteľskej školy

 

„Stretnime sa čo i bielovlasí,
veselo a nasmiato.
Prinesme v spomienkach naše sny,
básne i blato,
naše dni.
Nech vidíme
kde zastal, padol,
miloval a plakal
každý z nás!"

Napísala to v roku 2001 v mene Organizačného výboru Nadežda Takáčová (rod. Vadnálová) zo Starej Pazovy v pozvánke na stretnutie zlatej päťdesiatročnice. V liste dodala: „Ako hrdo je uvedomiť si, že zverené nám povinnosti sme vykonali a stihli k cieľu."

Na zlatej päťdesiatke sa im prihovorila vtedajšia riaditeľka Viera Boldocká, ktorá zdôraznila, že by bez nich iste naša národnosť dnes inak vyzerala, bez nich by bolo menej slovenských škôl a tým pádom by aj národná identita rýchlejšie chabla.

 

30. júna 2001 v Báčskom Petrovci na stretnutí po päťdesiat rokoch

 

30. júna 2001 v Báčskom Petrovci na stretnutí po päťdesiat rokoch

 

V tej prvej generácii slovenských učiteľov zmaturovalo dvadsaťdeväť žiakov. Boli takmer zo všetkých slovenských dedín a po ukončení vo významnej miere poznačili školstvo v Petrovci, Kulpíne, Kovačici, Starej Pazove, Kysáči, Pivnici, Padine, Jánošíku, Bielom Blate, Vojlovici, Laliti, Hajdušici, Begeči, Šíde... Triedny profesor im bol Ján Pavlov a riaditeľom školy Pavel Cesnak. Prednášateľmi boli: A. Benková, Š. Ferko, V. Rovnev, Š. Labát, O. Labátová, M. Škantíková, M. Filip, J. Kmeť, P. Chrťan, J. Danko, J. Ferík, S.Spevák, J. Pavelka a ďalší.

Po ukončení školenia ihneď boli rozvrhnutí do jednotlivých slovenských prostredí, s tým, že si budúce pôsobisko učitelia nemohli sami voliť, to bolo riadené politickou a pedagogickou vrchnosťou. Povojnový rozvoj krajiny si vyžadoval disciplínu a tak mladí 18 a 19-roční učitelia najčastejšie museli odcestovať do nového, často neznámeho prostredia.

 

Samostatne zhotovená učebná pomôcka

 

Samostatne zhotovená učebná pomôcka

 

Všetci oni boli učiteľmi 24 hodín. Všetci si museli sami doma robiť učebné pomôcky, vymýšľať spôsoby ako deťom, ktoré zo začiatku nemali knihy a ani písanky priblížiť učivo, museli ich vzdelávať a vychovávať, museli byť činní aj v mimoškolských aktivitách, tancovať, spievať, recitovať, hrať divadlo, športovať... Spravidla boli angažovaní aj v orgánoch miestnej správy a keď bolo treba pomáhať, ak v dedine nebolo lekára, ustráchaní ľudia utekali k učiteľom po radu a pomoc. V malých prostrediach učiteľ dával v súrnych prípadoch dokonca aj injekcie...

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články