Starodávne svadobné zvyky

„Keby rôčke stáli,
krása by trvala,
veru by som sa ja
nikdy nevydala.
Ale rôčke tajdú,
krása sa mi mení,
veď sa každô dievča
len vydávať strojí."

 

Starodávne svadobné zvyky

 

Svadba predbežné finále vzťahu dvoch zaľúbencov, ktorí vstupujú do spoločného – manželského života. Vo vývoji ľudskej spoločnosti sa tento akt menil tak, ako sa menil aj osobný život vtedajších ľudí. Dolnozemskí predkovia si zo zvykov z pôvodnej krajiny niečo priniesli aj na Dolnú zem. Už je nám ťažko posúdiť ako sa krajové zvyky uchovali (a či v pôvodnej forme?), no väčšinou zostali len v spomienkach starších ľudí alebo sú zapísané v osobných výpovediach v rôznych etnografických výskumoch či kronikách.

Zvyky poznáte ak ste ich osobne absolvovali alebo ich poznáte z tradičnej akcie „Kulpínska svadba". Ale poznáte, ako prebiehala svadba vo vašej pôvodnej vlasti? V čom všetkom sa tento akt zhoduje s tým vaším súčasným? Toto nebude výskumná práca, ale len krátke zhrnutie zvykov bez ich porovnávania, lebo tak ako na Slovensku, aj na Dolnej zemi sa zvyky odlišujú z obce na obec. Tu uvedieme len krátky sumár zvykov, no zvlášť sa budeme venovať nielen „svadobnej funkcii zváča", o čom bola v roku 1897 vydaná knižka Powinnosti družbow alebo zwáčow pri swadbách, ale aj radám starého muža mládencovi v otázke, ako si vyberať partnerku, resp. akú si za ženu nevybrať.

Zopár údajov – na Tridentskom koncile v roku 1563 bol ustanovený cirkevný sobáš, no až od roku 1894 bol zavedený povinný civilný sobáš, ktorý sa uskutočnil pred cirkevným sobášom a spočíval len v úradnom zápise pred notárom a nemal oslavný charakter. Na Slovensku boli od roku 1918 zrovnoprávnené oba sobáše – cirkevný aj občiansky, no po roku 1950 bol platným len občiansky sobáš a cirkevný sa mohol konať až po občianskom. Od roku 1992 sa zasa stali oba sobáša právoplatnými a rovnocennými.

Tradičné svadobné zvyky na Slovensku možno rozdeliť do troch kategórií:
predsvadobné obdobie – zálety, vohľady, pytačky, zásnuby, ohlášky, pozývania na svadbu (napr. zváčom) a rozlúčka so slobodou;
svadba – svadobná družina, obliekanie nevesty, príchod ženícha po nevestu, odobierka od rodičov, svadobný sprievod, sobáš, svadobná hostina (snímanie párty, čepčenie), príchod nevesty do domu ženícha a ukladanie páru na spoločné lôžko a pod.;
posvadobné obdobie – hostina na druhý i tretí deň po sobáši, prevoz výbavy (rúcha).

Samozrejme, niektoré tu opísané kroky sa od vašich zvyklostí môžu odlišovať, no v každej obci to budú zrejme iné. Možno aj v samotnej obci (hornom či dolnom konci) sa môžu vyskytnúť nepatrné rozdiely, ktoré však neprekážajú, skôr poukazujú na to, „že výnimky potvrdzujú pravidlo".

Ako sme už spomenuli, viac sa budeme venovať „zváčovi", tak teda uveďme, aká bola jeho povinnosť na svadbe. To sa dozvedáme z citovanej Powinnosti družbow alebo zwáčow pri swadbách, kde na prvej strane sú rozpísané jeho povinnosti

 

Powinnosti družby alebo zwáča a wolania k oddáwkam

 

Powinnosti družby alebo zwáča a wolania k oddáwkam

 

Prepis: Slawné powinnosti družby alebo zwáča sú nasledowné:
1. Na swadbu powoláwati tých, ktorých si swadobný hospodár žiada.
2. Pri swadobnom weselí zwláštným spôsobom posluhowať, na predný stôl mysky s jedlámi nosiť a wždy wolačo k hosťom, zwlášte ku starejšímu prehoworiť.
3. Truhlu a periny mladej newesty do domu mladého zaťa došikowať.
4. Radostník (ružowý koláč) pri poslednej wečeri priniesť, a pri tom wolačo ku swadobným hosťom prehoworiť.
5. Wážnejších hosťow, zwlášte ale starejších domow odprewádzať.

Prepis: Wolania k oddáwkam
S príslušnou uctiwosťou prosí wašu celú domácnosť skrze mňa hospodár N. N., aby ste si nezťažowali prísť dnes wečer do jeho príbytku. W tento čas do stawu manželského wstupujúce osoby skrze oddáwky potwrdia swoj jedon druhému daný slub. Pri ktorej príležitosti aby ste wašou prítomnosťou jeho príbytok poctiť ráčili.

V ďalšej časti knihy nachádzame niekoľko ďalších variant volania na svadbu.

 

Starodávne svadobné zvyky

 

Prepis: Wolania na swadbu
Spôsom wolania na swadbu
(Urodzení, mnohowážni páni!) slowutní opatrní priatelia!
Prichádzam k wám tým cielom, aby som wám predowšetkým oznámil, že poctiwý mládenec N. N. terajšieho času umienil swoj mládenecký staw premeniti, a do stawu manželského kresťanským spôsobom wstúpiť; potom ale, ponewáč on túto wec bez prítomnosti swojích milých priatelow a známych a úprimných dobroprajúcich wykonati nechce, mňa, jakožto wyslanca swojho, k láskam waším posiela s tou srdečnou prosbou, aby ste sa w jeho swadobnom dome na budúci (pondelok, štwrtok a t. d.) wideti dali, a jeho swadobné weselia swojou prítemnosťou poctiť ráčili.

Pri svadobnom stole nasledujú mnohé vinše, želania a žartovné príhovory zamerané na donesenie prvého jedla, druhého, tretieho a ďalších jedál, následne aj pri donesení radostníka, pri pečienke i sliepke a vari na koniec pri donesení párty po jej sňatí.

Mnoho mládencov by sa chcelo ženiť, no nevedia ako na to. Tu padne vhod „rada od starších", ako je aj v nasledujúcom prípade. Takže, nechajte si poradiť a pozorne čítajte:

Jedon mladý zurwal
Mienil sa ženiti,
A chcel sa aj starších
O tom poraditi.
Prišol k tomu cielu
Do istého domu,
K hrbatej postawy
Starcowi jednomu.
Tomuto powedal,
Že sa chce ženiti.
Ale nezná ako
Má tú wec začati.
Prosil ho, aby mu
Dla swojho zkúsenia,
Prospešnú radu dal
Na jeho ženenia.

Starčok si najprwé
Čapicu na hlawe
Šediwej naprawil
Na čelo wrázkawé.
Potom si zasmrkal
Zo swojeho rožku,
Z amerikánskeho
Šnupf-tabáku trošku.
Potom začal takto,
Trasúc sa, wraweti:

Synku! jestli sa chceš
Dobre osmraditi,
Welmi peknú neber,
Neb si sám špatný dosť,
Není pekná w tebe
Ani len jedna kosť,
Wieš, že si rapawý,
Čierny a hrbatý.
Pod nohawiciami
Nemáš ani gaty.
K tomu nemáš zuby,
Wšecok si zdudlený,
Práwe si tak krásny,
Jak pes oparený.
Keby si šwárnú wzal
Inym by sa smiala
Teba by ako psa
Pod postel zohnala.
Nesmel by si z tadial
Ani wykuknúti,
Ani hospodárom
A jej mužom slúti.
Za to bys sa hnewal,
Ako jezerný čert,
To mi wer synáčku,
Ja nehoworím žert,
Pekná pritom býwa
Spolu pyšná suka,
Pýcha zas weliká
Je čloweku muka;
A preto na krásu
Twáre nehlaď wíce,
To ti radí moje
Ostaralé srdce.

Špatnú si tiež neber,
Čiernu a rapawú,
Slepú, neb hrbatú,
Hluchú, neb kulhawú;
Tá by sa zajiste
Tebe nelúbila;
K tomu by tiež mohla
Wždycky byť opilá.
Taká ti w košeli
Mnoho blch nosiewa,
Ačkolwek ich wždycky
Chytá a lowiewa.
K tomu často mumle,
Jak medweď gubatý,
Zuby wyceruje,
Jak kocúr chlpatý.
S takou není možné
Šťastný žiwot mati,
To mi môžeš, synku
Ľahko uweriti.

Bohatú si neber,
Tá nechce robiti,
A chce každého dňa
Drahý trúnok piti.
Teba chudobného
Za nič by držala,
Panstwo by nad tebow
Prowozowať chcela.
Ona by si jedla
Tučnú howädzinu,
A tebe by dala
Hlúpu chlípaninu.
Ona by pálenku
A wíno píjala,
Tebe by smradlawú
Wodu prichystala;
Ona by masielko,
Smotanku užila,
Tebe by srwátku
Kyslú predložila.
Slowom, na to by si
Musel pristáwati,
Keby aj záprdky
Dala ti papati.
A potom, synku môj,
Ženičky bohaté
Býwajú pri tom wšem
Trochu aj rohaté.
Kto sa jim nepáči,
Toho hneď strkajú,
Jak naduté sowy
Húkajú, fúkajú
A w mäkkých posteliach
Za wela spáwajú,
Na robotu starosť
Žiadnu nemáwajú.
Wšecká jejích práca
Býwa hodowania,
Sladkého dobrého
Wína popíjania.
A pri tom celý den
Si hlawu cifrujú,
Do zrkadla hladia,
Zuby wycerujú,
Čepiec si aj storáz
Cez den naprawujú,
A twár ako mesiac
Wšetkým ukazujú.
Nemal bys sa na čo
Synku, lakomiti,
Keby si chcel takú
Za ženu pojati.

Ale to ti radím,
Neber si chudobnú,
Zwlášte otrhanym
Cigánkam podobnú.
Neb bys musel wšetko
K tomu naložiti,
Kebys ju chcel rúchom
Statočne odiati.
A kto wie, či by ti
Bez wlny owečky
Nedohnala do twej
Šwárnej postelečky?
Bo plátené pendle
Bez tých nebýwajú,
Keď sa za pol roka
Z bedier neskladajú.
A keby ti mala
Ošklbaných detí
jedon, dwa, lebo tri,
Aj štyri tucety,
Ktoré by okolo
Teba plakáwali,
A papu i chleba
Každý den pýtali?
Čo bys potom robil
W twojom biednom stawe,
Ošediwely by
Wlasy na twej hlawe.

Tiež neber za ženu
Wydrelú a smelú,
Xantippu omrzlú,
Wekom ostarelú.
Tá by si nedala
W ničom rozkazowať,
Jak by ona chcela,
Musel bys tancowať.
A keby si nechcel
Jej powolawati,
Ľahko by ťa mohla
Pod postel wohnati,
Wzala by hneď metlu,
Hneď zase praslicu,
A tak by mastila
Twoju pukanicu.
Aj chrbát by trpel,
Aj hlawa, aj oči;
W hodine aj stroráz
Na teba naskočí.
A pri tom krik, larmu
Wždycky by delala;
A dobrého slowa
Zriedka by ti dala.
Nemohol by si jej
Ústa zatworiti,
Neb by ťa za wlasy
Chcela hneď chytiti.
A tak ty nedojdeš
S takou ciela twojho,
Radšej odstaň teraz
Od ženenia swojho.
Ani mladú neber
Mumáčku hlúpawú,
Neskúsenú sowu,
Pod nosom soplawú.
Tá by miesto krawy
Aj woly dojila,
Miesto opekancow
Krumple by warila.
Kebys chcel, aby ti
Krawičky chowala,
Pazderia by miesto
Sena jim dáwala.
Miesto rubáča by
Gaty obliekala,
Tebe by na hrdlo
Pendel uwiazala.
Chlieb by na ohnisku
Pod popolom piekla,
Franforce zo sukne
Za sebou by wliekla.
Keby ti priprawiť
chcela na hostinu
Pečené kuriatka,
Aneb zajačinu:
Wrany by chytala
A mačky šediwé,
To by priprawila
Pre teba poctiwe.
Mohol by si učiť
Neumelú krawu,
A jej ukazowať
We wšem cestu prawú:
Ona by ti predsi
Len hlúpa zostala,
Tabák miesto nosa
Do úst by sýpala.
Zo psa není možné
Slaninu dostati,
Ani z mrcha ženy
Dobrú wyklepati.
A tak daj wšem pokoj,
A zostaň mládenec,
najlepší to bude
Pre twú hlawu weniec.

Mládenec keď toto
Wšetko wypočúwal,
Uši dolu spustil,
Srdce si nadúwal,
A po malej chwílke
Len týmito slowy:
Nech wšetko čert wezme!
Powedal starcowi.
Nikdy sa nebudem
So ženbou blázniti,
Neb nechcem trápenia
S žiadnou ženou mati.
Radšej si uwiažem
Na swé hrdlo kameň,
A skočím do wody,
Tak mi bude Ameň.

 

Starodávne svadobné zvyky

 

Starodávne svadobné zvyky

 

Tak čo mladí, máte aj po korone chuť na ženbu? To je už otázka súčasná. Na potešenie všetkým svadbychtivým, aj Slovenská pošta, no nielen ona, súhlasí so svadbami, inak by nevydala v roku 2004 dve poštové známky s touto tematikou.

Zdroje:
Úvodná báseň Vojtech Mailing a syn Branislav. Slovensko – rodný náš kraj. Lindeni, 2018.
Powinnosti družbow alebo zwáčow pri swadbách, 1897.
Známky – https://www.pofis.sk/katalog/produkty/znamka-2004-svadobne-kroje-zensky-kroj-z-paty

 

Ján Sabo z Prievidze

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články