K slncu

V týchto šedých dňoch nám chýba slnka. A toho metaforického slnka, ktoré hreje dušu a pohladí, chýba nám takmer celý tento rok. Pekné slovo, ak sa vie správne pochopiť a hlboko precítiť, dokáže uzdraviť, byť tým slnkom, ktoré pookreje, telesne i duševne vzpruží.

Ak si pokľakol, vzchop sa. Láskou hnaný
podpor telo. Dívaj sa na skaly. Dolu je hrôza.
Hore je záchrana. Ešte len myk a ďalší...
Pod tebou oblaky. Pod nimi tvoj život bývalý.
Bývalé blato. Bolesť v duši. Všetko bývalé...

...píše tak kysáčsky Kanaďan Daniel Pixiades. Do nového roka nám želá a radí upriamiť pohľad hore, k nášmu vlastnému slncu, vzchopiť sa a ísť vpred láskou hnaný. Hore, nad oblaky. Bolesť v duši to uľaví.

 

K slncu

 

Kysáčsky rodák Daniel Pixiades (1931), ani v tomto odchádzajúcom korona roku a v očakávaní životnej deväťdesiatky, nechce sedieť so skríženými rukami a ponúka nám z bohatej studnice svojich skúseností. Niektoré pretavil do veršov a iné do memoárov. Niektoré vám môže prezradiť aj na spoločenských sieťach, kde je častým hosťom. Chce byť v kontakte s ľuďmi, aspoň virtuálne, už keď inak nemôže. Aj v Kanade platia prísne bezpečnostné opatrenia a pri prechode z jedného do druhého mesta musí sa každý podrobiť 14- dňovej karanténe. Z toho dôvodu Pixiadesovcov v týchto dňoch nenavštevujú ani dcéry, ktoré žijú v inom meste. Daniel s manželkou Smiljanou to ťažko znášajú a obaja hľadajú úľavu v tom, čo im je blízke, v poézii.

V básni K slncu, ktorá vznikla pred 35 rokmi, básnik odkazuje, že sa vôľou a silným presvedčením a s láskou v srdci, všetky prekážky zdolajú. Napísaná bola v srbčine a zverejnená v roku 1985 v Toronte, v juhoslovanskom časopise Naše novine. Básnik v tom čase prežíval ťažké chvíle a v tejto básni opísal svoj boj a snahu dostať sa na bezpečné miesto. Ťažobu pociťuje aj teraz, v tomto celosvetovom boji s koronavírusom a práve v tejto básni hľadá zas to víťazstvo, ktoré sa ako slnce víta a oslavuje.

Báseň zo srbčiny do slovenčiny preložila Katarína Pucovská a zverejnená je v Pixiadesovej zbierke Klaniam sa trsu:

K slncu

Na úpätí svahu všelijaký svet;
národy trpasličie útrapy ako bremä
na chrbte nosia. Potkýnajú sa, stonajú, kľajú
navzájom sa strkajú, šíriac už známy
ľudský pach v tesnom priestore,
v močiaroch s hnilými rastlinami a bahnom,
výkalmi svojimi a neľudskými.

Nieto východu, ani smerovník k Slncu,
živiteľovi všetkého namnoženého
miléniami od genézy ľudstva po dnešok.

Nieto vyhliadok a svitaní a zmrákaní;
do celku je zamotaný život všetok.
Zahájený na poslednú chvíľu:
čumí v hriechu svojom bezmocný sa vyslobodiť
a vykročiť k nebeským žiaram.

Tu z úpätia hory jedna strmá skala
čaká na hérosov vyčleniť sa, očistiť myseľ
a vinúť sa do jej neobjavených sfér;
na samotný vrchol k plošine nirvány,
s pohľadom šírošírym, bez skonu, zmätku a pochyby...

Na vrch, na vrch sa vyšplhať! Vyhnúť sa temnu.

Na vrch, človeče! Bosí a holými rukami. Túžbou hnaný.
Prsty do puklín skaly. Krvavých nechtov,
s bolestnou hrôzou na tvári. Krok za krokom – hore!

Zastaň na chvíľku. Ohliadni sa. Pozri dole.
Pevne zovri kameň. Ešte dve-tri stupaje: Slnce!
Nedbaj na pot a slzy. Ešte dva-tri vzostupné kroky.

A – už sa ľahšie dýcha. Z dohľadu sa temno stráca.
Oblaky rednú. Svetlo z výšin na telo siaha.
Skál lavína. Pod teba hlboko sa zosúva. Ešte trošku.
Nevzdávaj sa. Krvou si kropil cestu.

Ajhľa, už rozoznať zasľúbenú plošinu!

Ak si pokľakol, vzchop sa. Láskou hnaný
podpor telo. Dívaj sa na skaly. Dolu je hrôza.
Hore je záchrana. Ešte len myk a ďalší...
Pod tebou oblaky. Pod nimi tvoj život bývalý.
Bývalé blato. Bolesť v duši. Všetko bývalé.

(Budúcnosť je na tejto plošine,
kam si vystúpil nadľudskou snahou)
Ulož sa na rovnú zem a dívaj sa: Slnce ťa hreje.
Vyslobodený si zo všetkého zla. Tak blízky Bohu
a nebesiam. Anjeli ti spievajú, počúvaj!

Priestranstvom dýchaj. Rany sa zahoja.
Vstaň tak vysoko ponad všetko a ruky šír.
Tu je tvoj domov. Dospel si nanajvýš.
Zdrapy zo šiat vo vetre víťazstvo slávia.
Ty si zo všetkých prvý vstúpil
do svojho bývalého sna. Do bývalých vidín sveta!

Človeče, ty si budúcnosťou a nie nocou všetkých čo prídu
s tebou sa dívať na slnce tak zblízka, na dosah ruky.

Z pekla do raja vlastnou mocou..!

 

Katarína Pucovská

 

Komentárov  

0 #1 RE: K slncuSmiljana Piksiades 2020-12-13 02:38
Hvala na pažnji Katka.
Nahlásiť administrátorovi

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články