Daniel Pixiades – Zápisky bez poradia (úryvok)

Narodil som sa 5. júla roku 1931 v slovenskej dolnozemskej dedine Kysáč. Matka ma porodila keď mala šestnásť rokov. Vážil som vraj asi sedem kilogramov, čo bolo rekordom nielen v Kysáči, ale aj vo Vojvodine a možno aj v Juhoslávii. V tlači ma nazvali cisárom a pôrodná babka Macáková mi neskôr povedala, že vo svojej praxi nikdy nevidela tak veľké dieťa. Rodičia dlho spolu nevydržali, rýchlo sa rozišli a ja som zostal u otcových rodičov. O mňa sa ďalej starala otcova matka. Kŕmila ma bielym chlebom a kozím mliekom. Od toho som sa stal poriadne tučný a mal som aj problémy s dýchaním. Doktor ma chodieval zachraňovať niekedy až trikrát denne. Neviem, ako ma vyliečil, ale, hľa, tu som, prežil som. Neďaleko nášho domu bol aj dom s niekoľkými bytmi. V jednom z nich sa usadil mladý maďarský manželský pár. On pracoval na železnici a ona zostávala doma. V prednej izbe bývali Bagoňovci, rodičia môjho spolužiaka Jána. S Janom sme sa každé ráno škárou vo dverách pozerali, ako sa maďarský pár, pred manželovým odchodom do práce, miluje. Tak sme získali prvé poznatky o sexe.

 

Daniel Pixiades s matkou a mladším bratom

 

Daniel Pixiades s matkou a mladším bratom

 

Jano Agárský sa často k nám chodieval hrávať. Keď mu bolo šesť rokov a mne iba štyri, rozkázal mi priniesť klobásy zo špajze. Potom ma poslal po zápalky. Zapálil oheň neďaleko stohu slamy, kde chcel klobásu opekať, no nestačil, keďže oheň rýchlo vzplanul a šíril sa všade vôkol nás. Jano odbehol a ja som sa učupil na chodbe v kúte. Všetci ukazovali na mňa prstom: „Daňo zapálil slamu!"

S Janom som často išiel do poľa natrhať sviniam trávu. Kradmo sme šklbali aj ďatelinu z obrábaných plôch a niekedy i kukuričné šúľky. Zašli sme aj do viníc a ovocných sadov. Janovým osobitným letným potešením bolo kradnutie melónov. Tíško sa k nim prikradol a keď sa mu podarilo popri strážcovi zastrčiť do vreca najväčší melón, to bola priam neslýchaná radosť. Klopkal po nich a presne vedel ktorá je zrelá. Dlho ma tiež učil, ako sa nečujne plazí. Skúšku som nakoniec úspešne zložil. Raz ma pri tom chytil iba jeden môj báči.

V tú istú jeseň sme ako bratia kráčavali ulicou a z gumipušky triafali vrabce a holuby. Cesta nás priviedla do farárovej záhrady. Mišpule už boli zrelé. Veľmi jednoducho sa dal preskočiť drôtený plot a vyliezť na strom. Jano mi rozkázal vyšplhať sa a on zostal strážiť. Pod košeľu som nahádzal hodne plodov a keď som chcel zliezť, odrazu sa tam ocitol pán farár! Zapýrený v tvári trpko sa usmieval a čakal na mňa.

 

Daniel Pixiades mládežník

 

Daniel Pixiades mládežník

 

Jedno krásne, slnečné popoludnie spolu s niekoľkými kamarátmi znova som sa ocitol na fare. Olinka lipla za mnou, ale ja som bol plachý a vyhýbal som sa jej. Podľa môjho ponímania bola krásna, múdra, ale temperamentná. Prišiel som zo Somboru vidieť babku a príbuzných. Ako žiak štvrtého ročníka učiteľskej školy a učiteľ v učňovskej škole, chcel som sa vážne správať. Mal som za sebou už niekoľko ľúbostných vzťahov. Olinka mi však nebola veľmi po vôli a z nejakého dôvodu ani mojej babke. Farár nás pristihol v ich spálni.

***

Ján bol muž podivného charakteru, čudák, ktorému mnohí nerozumeli. Oženil sa osemnásťročný a bol veľmi šťastný v manželstve – spočiatku. Keď vypukol konflikt medzi ním a ženou, rozviedli sa a začali žiť samostatne. Potom ho postihlo akési nešťastie. Začal blúzniť a zažívať v noci veľmi podivné útoky a zo sna sa prebúdzal so škrabancami po celom tele. Prichádzali psychológovia z Nového Sadu sledovať a študovať ho v spánku, ale nemohli zistiť, čo sa to s ním deje. Od prudkého vetra v spálni sa najprv rozfúkali záclony. Potom Jána pochytila neviditeľná sila a začala ho škriabať a šliapať po ňom. Prebúdzal sa s krvavými ranami po tele. Nemohol nič povedať psychológom, ale ani oni jemu. Dodnes seba presviedčam, že to bola len choroba. Keď sme sa stretali v Toronte, nespomínali sme tie jeho roky. On sa tej pliagy oslobodil až keď ako vojak utiekol s puškou z krajiny. Emigroval do Talianska. Potom útoky prestali. Z listu sa dozvedel, že manželka zomrela a "jeho zlý duch" ho opustil.

(Úryvok z autobiografickej knihy memoárov Daniela Pixiadesa: Zápisky bez poradia – kniha prvá)

 

Na titulnej strane fotografia Daniela Pixiadesa z detstva a v spoločnosti spisovateľov Pavla Mučajiho, Michala Babinku a Juraja Tušiaka

 

Na titulnej strane fotografia Daniela Pixiadesa z detstva a v spoločnosti spisovateľov Pavla Mučajiho, Michala Babinku a Juraja Tušiaka

 

Daniel Pixiades, náš exilový spisovateľ žijúci v Kanade, ktorý v tomto roku oslavuje svoje 90. narodeniny, pochádza z Kysáča. Zakončil učiteľskú školu v Sombore a pôsobil ako učiteľ vo viacerých prostrediach. Koncom roku 1974 sa presťahoval do Kanady, kde dodnes žije.

Uverejnil básnické zbierky Vlny kotvy vlny (1974), Biti izvan (2003), Ka srcu zemlje (2005), Odasvud sjever (2006), Úlet za srdcom (2011), Interlude (2011), Zbrázdené nebo (2014), Toky (2016), Klaniam sa trsu (2017), Putnici na jug (2017), Svečanost vode (2017), Putokaz ka zvijezdi (2017), Prvijenci i ostaci (2017), Road sign toward the star (2018), Celebration of water (2018), Kaleidoskop (2018), dvojjazyčnú zbierku Svečanost vode/Das fest des wassers (2019), druhé doplnené vydanie zbierky Zbrázdené nebo (2019), dvojjazyčnú zbierku Putnici na jug/Viajeros hacia el sur(2020) a Svečanost vode/Célébration de L´eau (2020) a knihy pre deti: Morská ríša (2009), Rybka Žiara (2015), Slávnosť (2017), Slneční pútnici (2017), Sunčani putnici (2018).

Vydal i obsiahle vlastné memoáre Zapisi bez redosleda (2015), Zápisky bez poradia (2018) Zápisky bez poradia – druhá kniha (2020).

 

Katarína Pucovská

 

Komentárov  

0 #1 RE: Daniel Pixiades – Zápisky bez poradia (úryvok)Smiljana Piksiades 2021-03-03 16:54
Iskreno hvala na svu pažnju, Katarina.
Nahlásiť administrátorovi

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články