Kulpínska mozaika IX

Kulpínska mozaika IX
 
...Veľmi milujem kraj, kde sa môj otec, Michal Harminc narodil ešte v roku 1894 a kde som ako dieťa prežila veľa pekných chvíľ a spoznala veľa dobrých ľudí...
 
Tichý večer
 
foto
 
Večer v Kulpíne v rokoch 1941-44 sa diametrálne líšil od toho, ktorý som zažívala doma, kde až do hlbokej noci hrkotali električky a kde, čím bol koniec vojny bližší, tým častejšie sa – hlavne večer a v noci – ozývala siréna.
 
Večer v Kulpíne bolo vždy ticho, ale nie také obyčajné! Toto letné ticho bolo priam hladkajúce, ukľudňujúce a i keď slnko už zapadlo – aj hrejivé. Hriali slnkom prehriate steny, hrialo svetlo z petrolejovej lampy, hriali tiché rozhovory dospelých.
 
Rada som so sesternicou Olinkou išla pre mlieko, stúpajúc po teplom prachu bosá. Tešila som sa, ak gazdiná ešte nemala podojené a my sme na mlieko čakali priamo v maštali, pri kravičke. Aj tam bolo teplo, aj tam bolo ticho, ktoré narušili len milé slová gazdinej adresované kravke. Tá sa vždy pozrela dozadu na dojičku, ticho zamúkala, čím dala najavo, že jej dôveruje, pozná ju a ochotne odovzdá splátku za dobrú opateru - teplé, voňavé, spenené mliečko.
 
Keď sme sa za tých dávnych večerov vracali s mliekom z dnešnej Kanálskej ulice, pred Rumanovou krčmou ešte bolo trochu vravy, ale aj tá už utíchala - hodín bolo veľa, letné slnko neskoro zapadalo. Doma nás báči Vlado nakŕmil chlebom, šunkou, mliekom a potom hajde! Nohy umyť a spať. Ešte malé detské chichozy v posteli a potom už len ticho, ticho a ticho.
 
Vďaka ti, Báčka, za tie pekné chvíle, ktoré si mi poskytla aj neskôr v rokoch po vojne, 1945-48. Ale o tom až nabudúce.
 
Natália Maliariková rodená Harmincová
 
Predchádzajúce texty autorky Natálie Maliarikovej rodenej Harmincovej si možno prečítať v Pamätníčku ( v hornom pravom rohu).

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články