- Podrobnosti
-
Uverejnené 21. 01. 2012
Pred 70 rokmi zažila Báčka najväčší masaker civilistov
V dnešný deň pred 70 rokmi, teda 21. januára 1942 dosiahlo besnenie okupantských vojsk vrchol v Novom Sade. Maďarskí vojaci a žandári ľudí zabíjali priamo na ulici alebo ich hromadne vodili na breh Dunaja, kde ich strieľali a na rôznych miestach ich hádzali mnohých cez ľadový otvor do rieky. V Novom Sade takto zabili vyše 1 200 ľudí. Bolo medzi nimi aj niekoľko miestnych Slovákov. V interview pre webnoviny slovenskej tlačovej agentúre SITA o tomto hovoril PhDr. Martin Lacko.
Historik Ústavu pamäti národa Martin Lacko (Foto SITA)
Po 70 rokoch sa trochu viac či trochu smelšie začína hovoriť o týchto
brutálnych akciách. V Novom Sade sa dnes pred pomníkom Rodina
zhromaždili početní Novosadčania ale aj návštevníci z iných báčskych
osád aby sa poklonili obetiam Novosadskej razie. Okrem vo vojvodinskom
sídelnom meste, hold obetiam novosadskej masakry dnes vzdali i v
Budapešti, kde na nádvorí Múzea holokaustu odhalili pamätnú tabuľu a
otvorili výstavu „Od večného priateľstva k národnému súdu“.
O
Novosadskej razii v týchto dňoch píšu aj zahraničné médiá.
Portál tlačovej agentúry SITA včera zverejnil interview s historikom
Martinom Lackom pod titulkom Pred 67 rokmi zažilo Slovensko najväčší
masaker civilistov. Tento popredný slovenský historik, ktorý publikoval
viac ako tridsať štúdií a je autorom niekoľkých monografií, v článku
urobil paralelu dvoch masakrov, ktoré sa v dnešný deň v roku 1945 udiali
na Slovensku a v roku 1942 v Novom Sade. Keďže je táto téma ešte vždy
nie uzavretá a vzhľadom na to, že PhDr. Martin Lacko na nej dlhšie
pracuje, potešili by ho podrobnejšie informácie o týchto udalostiach v
Novom Sade. Ak máte nejaké poznatky skontaktujte nás.
Z portálu webnoviny.sk preberáme časť o udalostiach v Juhoslávii a v Novom Sade o ktorých sa zmieňuje PhDr. Martin Lacko:
V apríli
1941 sa Maďarsko pripojilo k Hitlerovmu ťaženiu proti Juhoslávii. Za to
získalo 11 tisíc km územia, konkrétne regióny Bačka a Baranje. Prvým
krokom maďarskej okupačnej moci v Báčke bolo vyhnanie Srbov, ktorí sa
sem prisťahovali po roku 1918. Následne, v januári 1942, tu maďarskí
vojaci a žandárstvo spáchali jedno z najväčších zverstiev európskych
dejín 20. storočia, keď v Novom Sade povraždili viac ako 1200 ľudí.
Aby sme zachovali postupnosť. Represálie na novopripojených územiach
bývalej Juhoslávie začali už skôr, 4. januára 1942, v obci Šajkaš. V
obci Čurug do 9. januára zabili do 900 mužov, žien i detí srbskej a
židovskej národnosti. V okresnom meste Žabalj to bolo vyše 6 00 obetí.
Maďarské bezpečnostné orgány tu otvormi do ľadu prinútili skákať svoje
obete do Tisy, mnohých zabili sekerami alebo polomŕtvych hádzali pod
ľad. Ba, aj niektoré matky donútili, aby svoje deti hádzali do otvoru
pod ľad. Viaceré deti boli nájdené prebodnuté bajonetmi.
Súčasne s tým odsúdili na smrť niekoľko stoviek osôb vojenské súdy. Dňa
21. januára 1942, teda presne pred 70 rokmi, dosiahlo besnenie vrchol v
Novom Sade. Maďarskí vojaci a žandári ľudí zabíjali priamo na ulici
alebo ich hromadne vodili na breh Dunaja, kde ich strieľali a na rôznych
miestach ich hádzali mnohých cez ľadový otvor do rieky. V Novom Sade
takto zabili vyše 1 200 ľudí. Bolo medzi nimi aj niekoľko miestnych
Slovákov. Dovedna v januári 1942 na území okupovanej Juhoslávie maďarské
orgány povraždili alebo popravili 3 309 osôb, z toho bolo 490 starých
ľudí a 147 detí.
Aké boli príčiny celej tejto brutálnej akcie?
Zámienkou bol odpor obyvateľstva voči maďarskej okupácii. Šlo aj o
trestnú výpravu za predošlé srbské partizánske útoky. Trestné ťaženie
riadil veliteľ segedínskeho armádneho zboru gen. Ferenc
Fekethalmy-Czeydner, spolu s niekoľkými ďalšími vyššími veliteľmi. Podľa
niektorých historikov však bola akcia naplánovaná v najvyšších
vojenských a politických kruhoch Maďarska. Juhoslovanskí (resp. srbskí)
historici najčastejšie hovoria o plánovanej genocíde, o etnických
čistkách. Ideovú motiváciu plánovačov akcie však vyjadril aj vtedajší
slovenský vyslanec v Budapešti Ján Spišiak, keď napísal: „Nešťastná
revízna politika vtedajšieho maďarského režimu bola jednou z hlavných
príčin, ktorá pohla vojenské vrchnosti k tak neľudskému zákroku.“ Treba
mať totiž na zreteli základný bod budapeštianskej politiky, a to, úsilie
o obnovu bývalých uhorských hraníc. Preto, kedykoľvek došlo k
radikálnej zmene medzinárodnej situácie, Maďarsko ju neváhalo využiť na
expanziu. Bolo tak tomu v roku 1919, počas boľševickej revolúcie, v roku
1938/1939 po Hitlerovom ovládnutí strednej Európy (Slovensko a
Podkarpatská Rus), ako aj v rokoch samotnej druhej svetovej vojny 1939 –
1941 (Rumunsko, Juhoslávia). No a nové územia potrebovali nielen
pripojiť, ale aj ovládnuť, odpor pacifikovať. Je tiež otázne, že v
prípade, ak by došlo k rozpadu súčasného medzinárodného usporiadania, či
by to Maďarsko nezneužilo znova na územnú expanziu. Propagandistická
príprava obyvateľstva v smere nutnosti „zjednotenia maďarstva“ sa tam
totiž deje už takmer štvrťstoročie.
Čím to podľa Vás je, že sa o týchto tragických udalostiach príliš nevie, resp. sa o nich nehovorí?
Príčin je určite viac. Na prvom mieste je to podľa mňa už spomenutá
mediálna ignorácia, nezáujem slovenských médií o takéto témy. Ďalšou je
možno aj silný vplyv maďarského modelu dejín v Európe. Na rozdiel od
slovenských historikov, publicistov a novinárov, ktorí sa priam vyžívajú
vo vyhľadávaní a následnom rozmazávaní aj tých najmenších negatívnych
udalostí národných dejín, majú maďarskí kolegovia presne opačný postup.
Už desaťročia sa prezentujú ako obeť. Udalosti, ktoré sú pre nich
negatívne, obchádzajú, zamlčujú, a ak sa nedá inak, ospravedlňujú,
prípadne banalizujú. Napr. v jednom z posledných vydaní Dejín Maďarska,
ktoré sa u nás predávali, sa spomenutému povraždeniu troch tisícok
obyvateľov v okupovanej Juhoslávii venuje na šesťsto stranách
jedna-jediná veta. Maďarským intelektuálom a politikom sa aj vďaka
revolučným udalostiam roku 1956 podarilo vytvoriť pozitívny obraz
Maďarska a Maďarov, ktorý efektne prekryl aj všetky temné stránky
predošlých období, takže Maďarsko vyzerá ako krajina s demokratickými a
slobodomyseľnými tradíciami. Pritom každý, kto len trochu pozná
historickú realitu, vie, že to bolo trochu inak.
Celý interview s Martinom Lackom na:
Katarína Pucovská
You have no rights to post comments
Komentárov
Karol Dzuriak
NOVI SAD -
Memorijalno društvo "Racija 1942." zatražilo je danas da se konačno utvrdi koliko je zaista Novosađana pobijeno u Raciji, koju je mađarska vojska sprovela pre 70 godina, u januaru 1942. godine u glavnom gradu Vojvodine.
To udruženje je u saopštenju za javnost podsetilo da se u Srbiji najčešće navodi da je tada pobijeno i pod led Dunava bačeno više od 1.300 Novosađana u periodu od 21. do 23. januara, dok istoričari u Mađarskoj navode da je tada pobijeno više od 3.400 građana i da je Racija trajala od 20. do 23. januara.
"Racija 1942." je podsetila da je u Budimpešti, u Muzeju holokausta, u petakotkrivena i spomen-ploča, na kojoj se navode upravo podaci o 3.400 žrtava Novosadske racije.
"Od 20. do 23. januara 1942. godine, tokom Novosadske racije, mađarske snage ubile su 3.400 stanovnika. Većina žrtava su bili Srbi. Večno su ugašeni životi i više od 700 Jevreja. Sud generalštaba pozvao je na odgovornost počinioce 1943. godine. U spomen žrtvama na 70. godišnjicu Racije, sa pijetetom podignuta od Ministarstva pravosuđa", navodi se na toj spomen-ploči.