Ňaňa Mara

Ňaňa Mara
 
Na zasmiatie a dobré čítanie, ale aj hlbšie pochopenie našej nátury a nášho tunajšieho spôsobu života, preberáme a zdieľame úsmevnú poviedočku našej Facebook kamarátky Anny Zlochovej z Kovačice. Rozprávku, ale aj tú usilovnosť a jednoduchosť našich Sloveniek, v úplnosti môžeme pochopiť len my tunajší „srbskí Dolnozemci“. Práve takou jednoduchou ženou bola aj svetoznáma kovačická insitná maliarka Zuzana Chalupová, ktorá by v dnešný deň oslávila svoje 89. narodeniny. Mama Zuzana, jednoduchá žena, ktorá zakončila iba 5 tried základnej školy, na svojich obrazoch vedela zobraziť celý svet, v ktorom však nikdy nechýbala „jej malá Katka“, ktorú nikdy nemohla mať, ale aj naša kovačická sedliačka, možno práve ňaňa Mara....
 
foto
 
Ňaňa Mara slúžili u pánov v Belehrade od svojich dvanástich rokov. Teraz ich už sedem krížikov tlačí na chrbte, tvár zvráskavená, chrbát ohnutý, kolená opuchnuté, kĺby boľavé od ťažkej roboty, ktorú ako vravia nijako nechať nemôžu. Usilovne pracujú dodnes. Vždy len ako slúžka. Pravda, nie je všetko tak ako bolo voľakedy, aj páni ku ktorým chodia upratovať sú iní, no niečo sa predsa nezmenilo.
 
- Vieš, dieťa moje ako mi bolo dopoludnia tak mi bude aj odpoludnia. – začali mi rozprávať ňaňa Mara, ktorá sa usadili vedľa mňa v autobuse.... Gecele aj ďalej nosím, čo ako mi ten môj dovrával aby som ich zhodila a srbský jazyk, ten som sa nikdy nenaučila. Spočiatku ma nikto u pánov nerozumel, a ver ani ja ich. Prídem ja tak raz do Belehradu celá smutná, ani sa mi robiť nechcelo lebo mi zomreli starký, a moja panička vraví:
- Šta je Maro, šta se desilo?
- Juče smo pochovali dedu, zato som tako tužna.
- ???
 
Nepovedala nič, ani mi len sústrasť nevyjadrila, tak mi bolo ešte smutnejšie. Potom som trochu robila, no blížil sa čas obedu a panička z ničoho nič povedala, že: „ Idemo ručati“. Nijakovsky som nemohla pochopiť prečo to odo mňa žiada, no ona platí, a ak mám ručať, tak čo už, za peniaze budem aj ručať. Spočiatku som len tak pomaličky, potichučky, neisto začala múkať ... mu, mú, múú , no vidím akosi sato mojej gazdinej nepozdávalo, tak som začala trochu hlasnejšie, a hlasnejšie...Nakoniec som ručala ako pravá krava až sa tak ozývalo. Bol to podľa mňa dobrý výkon, no pochvalu som žiadnu nedostala a zas mi bolo veľmi smutno. Potom sme jedli a nakoniec mi rozkázala:
 
- Hajde, Maro sad operi sudove!
 
Panebože, prečo sudy? No, povedala som si, že všetky rozkazy budem vykonávať, čo by sekery padali. Zišla som do pivnice, kde mal pán niekoľko sudov s vínom, schytila som lavór, handru a začala umývať tie sudy, aj keď boli celkom čistučké. Tie vyššie som nedočiahla, tak som si odišla pýtať rebrík.
 
- Trebaju mi stepenice!
- ?
- Ne mogu bez njih da operem sudove.
- ???
 
Nejako divne pozrela na mňa, no zase nič. Iba čušala. Tak dieťa moje, tak som ti ja pochodila u tej sprostej paničky, nerozumela ma, ako keby som rozprávala po španielsky. Čo môžeš, nie sú všetky rovnaké. Na hlavnú železničnú stanicu mala som sa dostať mestským autobusom a tam stisk nevídaný. Ledva som sa strepala dnu. Chcem sa pohnúť a nemôžem. Vzápätí som skríkla:
 
- Majstore, stani, trči mi geceľa!, no ten ani len uchom nemykol a tak som sa vozila so zastoknutou geceľou vo dverách až po železničnú stanicu. Tam som konečne nasadla do môjho autobusu a zo zadného sediska Zuza už kričí:
- Marka, držíš voľakomu?
- Ni.
- Čóó? Čo vravíííš?
- NI!!!
- Eéj, poď, poď sem, tu sa edom zodvihou.
- Nejdem! Neska sa mi nechce.
 
A tak som mlčala celou cestou, nie ako teraz, ibaže som ešte sprievodcovi musela odpovedať na hlúpu otázku.
 
Keď sa ma opýtal: „Kako je?“, namrzene som odvrkla
 
- Evo, nikako, malo izgledam kroz prozor.
 
Pamätám si, že sa mi trošku uľavilo, keď som v rádiu začula moje obľúbené pásmo Na modrej vlne. Prvá sa ohlásila moja suseda Kata. V ten deň sa oslavovalo Michala a bola som šťastná, že si vypočujem aj naše slovenské ľudové pesničky. Viem, že mala doma muža a syna Miška nuž som bola zvedavá ako im zavinšuje. Lenže tá ťupa začala rozprávať po srbsky, lebo si chcela vypočuť srbskú ľudovú pieseň a povedala:
 
- Evo ja ću da pričam po srpski da me ceo svet razume. Pozdravljam sve Miševe u ulici i mog muža a i mog dečka.
 
V tej chvíli sa celý autobus začal smiať a ja som nechápala prečo. Veď som tak smelo a pekne rozprávala, že som to ani nečakala. Len tá pieseň, tá sa mi akosi nepáčila...a tak...
 
Tu ňaňa Mara trochu zastonali, poochkali a zhlboka si vydýchli, lebo sme práve docestovali do Belehradu. Zostalo času už len na jedinú ich otázku:
 
- Majstore, a kad se povraćate? Ja bi s vama da se povratim.
- ???
 
AZ - Angie

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť
SEM VNESTE TEXT Z OBRÁZKU (AK NEMÔŽETE PREČÍTAŤ TEXT STLAČTE OBNOVIŤ)

Letmo

Ján Myjavec (1909 – 1985)

Pôjdeme

Nad riekou širokou
brezy sa klonia
v hladinu neskalenú.
A ktosi v diaľke
piesňou divokou
objíma žírne polia.
...
Vzduchom už vibrujú
záchvevy leta,
v rozpuku krás
ktosi nás volá.
Pôjdeme, priateľu,
veď je už čas.

 

Posledné komentáre

Posledné články