Zbrázdené nebo Daniela Pixiadesa

„Nepočítame čas
a nie sme zladení s hodinami
s výrastkami medzi státím a krokmi
a nie sme žltí červení a modrí
a nie sme ani čierni akými sú dni
Vždy v medzi priestore – nezvestní..."

Taká je aj Naša doba a o takej dobe, vlastnom ponímaní sveta a o svojich útrapách píše aj Daniel Pixiades v najnovšej básnickej zbierke Zbrázdené nebo. Túto knihu tesne pred Vianocami vydalo SVC z Báčskeho Petrovca. Básne a básnické cykly zo srbčiny do slovenčiny preložili: Katarína Pucovská, Víťazoslav Hronec a sám autor.

 

Zbrázdené nebo Daniela Pixiadesa

 

Daniel Pixiades, slovenský, čiernohorský a chorvátsky emigrantský básnik sa narodil 5. júla 1931 v Kysáči. Vo vojvodinských prostrediach strávil mladosť a získaval prvé učiteľské pracovné skúsenosti. Časť najplodnejšieho pracovného veku strávil v Čiernej Hore. Koncom roku 1974 sa presťahoval do Kanady, kde dodnes žije a kde bol najprv spolupracovníkom a neskôr i redaktorom juhoslovanských novín Naše novine. Značná časť jeho textov, literárnych či žurnalistických, je preto písaná v srbochorvátčine.

 

Zbrázdené nebo Daniela Pixiadesa

 

Tri úplne odlišné prostredia, v ktorých Daniel Pixiades žil a pôsobil ovplyvnili aj jeho tvorbu. Túžba po domove, spomienky na mladosť, nostalgia za vôňou mora a tvrdý život v cudzine sú votkané do jeho veršov. Tlačou vyšli jeho básnické zbierky: Vlny kotvy vlny (Obzor Nový Sad, 1974), Biti izvan (Kultúra Báčsky Petrovec, 2003), Ka srcu zemlje (Kultúra Báčsky Petrovec, 2005.), Odasvud sjever (Kultúra Báčsky Petrovec, 2006.), Modrá ríša (Báčsky Petrovec, Slovenské vydavateľské centrum, 2009), Úlet za srdcom (Báčsky Petrovec, Slovenské vydavateľské centrum, 2011) a Zbrázdené nebo (Báčsky Petrovec, Slovenské vydavateľské centrum, 2014).

Najnovšia zbierka Zbrázdené nebo vyšla v edícii Živý prúd , knižka má 92 strán a ilustrovala ju Ľubka Ergová. V nej je zhrnutých 31 básní, z ktorých dvadsať preložila Katarína Pucovská, tri Víťazoslav Hronec a osem sám autor.

Na ukážku ponúkame od každého prekladateľa jednu báseň.

 

V kroku poslednom

 

Zamlčaný slávikov deň.

 

     Ráno si líha po tráve. Spí suchá burina.
Oblaky na dosah ruky. Blízko je nebo?
V posledných súžbach umiera pastier;
jeho stádo zostalo bez pasienka, bez píšťale.
Svet je mravčím rojom na riečnom pobreží.

 

     Kam?

          Kam?

 

     Svetlo v hmle. Temno v svetle. Žiara rany.
Zhasínajú poludnia. Sme nenávratní. Nie ako vtáky.
Aj mysle sú temné. Aj skryté úmysly sna.
Akoby rieky tiekli z ústia ku prameňu.
Zastali vlny milovaného mora. Pobrežia plačú.
A nie sme vskutku sami, vravím. Niekto je tu.

 

     Kde?

Kde?

 

     Hrobky sa budia v smiechu hriešnikov.
Hľa, ešte žijú medzi kvapkami našej krvi.
Mrazy sa pohli k srdcu zeme. Jadro sa chvie.
Zimná bieloba pod padajúcou hviezdou. Blesk.
Živí zadarmo mrakodrapy kupujú.
Pamätníky
sa naučili kráčať.
Oceľ a kameň tratia tvar, lebo sú v nás
bez požehnania Boha, jeho a naše slová:

 

     Kam?

          Kam?

 

Starneme uprostred púšte, s poslednou myšlienkou k nebu,
a ono nás roztvorenou náručou čaká,
akoby sme vždy patrili jemu.

 

(preložila Katarína Pucovská)

 

Vzostupy sna

 

Ráno v jedinom okamihu
na okraji nášho sna
z mora vylisuje volanie čajky

 

V čase zúrenia morskej pláne
piesok nevie kam sa usadne
Pred bielou jazdou
nezaspätkujú
iba krvácajúce bralá
keď motýle skŕsajú vo vzduchu

 

Spytujeme sa oblohy
či deň vyschne v studničke
či z jeho hĺbok
začne prýštiť noc
či vyhasne
náš zrak
uprostred prílivu slziacej dúhy

 

Farby nám prinesú správu o dni
ako poštové holuby
a svetlo začne spievať
v hmle v súmraku a v duši svätojánskej mušky
Uprostred dňa ovečky budeme čuť
keď vlkom sa prisní
o tvare človeka i ohňa
aby sa im zrána nevzoprel
jas hviezdnych pavučín
túžiaci po ich popole

 

Aby nám pavúčia sieť neprebleskla
v myšlienkach
lež aby sa more trblietalo na dlani
Aby nás rána nedočkali
v podobe tekutého smútku
ale len ako pramene zabúdania
na včerajšie úsvity

 

Tak veľmi by som si prial aby sen
bezbolestne sliedil po poludní
ocitajúc sa ako kosť v jeho hrdle

 

Triešti sa krvný obeh krásy
vo vlnách bóry
na rozhraní dňa a noci

 

Nuž spytujeme sa
či práve v tom okamihu bdejú škôlky kvetov
pred dvermi chránenými psami

 

Nuž spytujeme sa
kam až spustí sa nebo
keď plače
a kam až keď sa smeje

 

(preložil Víťazoslav Hronec)

 

Časy

 

     Toto je iba vzdor vlastnému veku..!

 

     V splietaní svetla a chcenia, ruky sú tu
vždy prítomné, vždycky iba ony bdejú
a vládnu v nadšení a žiali.
V smiechu a plači.

 

     Je to dennodenný odlet a prílet vtákov,
štipka radosti ale aj bôľu,
keď sa nachýliš nad vodu, trávu
a svoj hlas.

 

     V nábehu chvíle tvárou padáš
na rodnú hrudu,
a nechápavo si cudzí tu i tam.
Večný cudzinec všade kde prídeš
a všade kde dlhšie až dlho zostaneš...

 

     Toto nie sú svetlá korún alebo hviezdy
v zrkadle morských šírav
prápory minulých chôdzí
a nutného úmoru.
Tu niet chladu vo výdychu zeme,
keď deň zasníva o jej počiatku.

 

     Tak azda zvieš,
že si o krok bližší k slncu
z tejto alebo onej strany tvojho neba.

 

     K návratu sa nedá...!
Nedá ísť.

 

(preložil autor)

 

Katarína Pucovská

Komentárov  

+1 #1 Zbrázdené nebo D PixiadesaViera Benková 2015-01-07 22:36
Autorovi básnikovi Danielovi Pixiadesovi zo srdca gratulujem, zostal v duši pravým poetom a teším sa na jeho verše...vb
Citovať | Nahlásiť administrátorovi

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť
SEM VNESTE TEXT Z OBRÁZKU (AK NEMÔŽETE PREČÍTAŤ TEXT STLAČTE OBNOVIŤ)

urad

Letmo

Vladimír Labáth (1922 – 1997)

Život

Dym z cigarety.
Kytica nádejí.
Večný boj o svety.
Jeden strom v aleji.

Túha po niečom.
Zlato a mozole.
Radosť pod mečom.
Zločinci v kostole.

Žízeň po krvi.
Volanie prorokov.
Túha byť prvý.
Závody stá rokov. ...

 

Posledné komentáre

Posledné články