Sté výročie úmrtia Juraja Mrvu

Tak ako predvlani, vlani, ale aj skôr, aj dnes – storočie po smrti Juraja Mrvu, - na jeho hrobke sú živé kvety. Odišiel, ale zrejme zostal v láske. Hneď po jeho príchode do Petrovca, Juraj Mrva sa vybral do susedného Kulpína za farárom Danielom Kolénym. Medzi nimi sa vyvinul kamarátsky vzťah, aj napriek ich rozdielnemu stanovisku používania jazyka. Kolény bol zástancom češtiny, vlastne bibličtiny ako spisovného jazyka, kým Mrva sa pridŕžal Ľudovíta Štúra a tým bol prívržencom slovenskej spisovnej reči. Aj napriek tomu jeden voči druhému boli ako syn voči otcovi. Spoločnými silami zápasili a bojovali o utvorenie slovenského evanjelického Báčskeho seniorátu. "Spomínajte na svojich vodcov... - Dňa 6. novembra pred 100 rokmi svoju pozemskú púť ukončil Juraj Mrva, farár v Petrovci v rokoch 1860 - 1915. Nezabúdame na jeho požehnaných skoro 55 rokov oddanej služby v našom cirkevnom zbore. Príležitostné služby Božie pri tejto spomienke budú v nedeľu 8. novembra o 9.30 v chráme Božom v Petrovci a potom aj o 14.30 pri jeho hrobe na petrovskom cintoríne," pozýva všetkých súčasný farár petrovský Mgr. Ján Vida, ktorý o Jurajovi Mrvovi píše:

 

Sté výročie úmrtia Juraja Mrvu

 

Juraj Mrva

 

19. 09. 1836 – 06. 11. 1915

 

Narodil sa 19. septembra 1836. roku vo Zvolene, rodičom otcovi Jánovi – pekárovi a matky Anne rodenej Félixovej. Po skončení ľudovej školy v rodisku, gymnázium navštevoval v Banskej Bystrici a Banskej Štiavnici, kde v roku 1856 maturoval. Teológiu študoval v Bratislave a Viedni.

On a jeho rovesníci presiakli Štúrovým duchom, ktorý vtedy bol svieži. Čítali slovenské, české knihy a časopisy, sami tiež písali básne a rôzne príspevky.

Po skončení štúdia v roku 1860 bol vysvätený za evanjelického kňaza a stal sa kaplánom v Petrovci pri farárovi Jánovi Stehlovi. V roku 1865 bol zvolený za farára - administrátora tohto zboru. Po smrti farára Stehlu 1. marca 1868 petrovská cirkev si ho jednohlasne zvolila za riadneho zborového farára.

Juraj Mrva prichádza do Petrovca a tu nachádza mnohých národne a cirkevne uvedomelých ľudí, - vstupuje do čulého prebudenia, ako národného tak aj cirkevného života. Nastal čas keď sa merali sily k obhajobe o oslobodenie slovenskej evanjelickej cirkvi od maďarizujúcich prúdov, ktoré mali cieľ slovenské národné hnutie oslabiť, ba ho totálne znemožniť. Ich záujem bol vytvoriť autonómnu evanjelickú cirkev, čiže na jej vedúce postavenie zvoliť pomaďarčených superintendetov, zemanov a inšpektorov. A práve duchovní kňazi, medzi nimi aj Mrva sa zasadzovali ako za cirkev, tak i za národ proti maďarizačným nátlakom a bojovali statočne za práva cirkvi a slovenského národa.

Tomuto nebezpečenstvu ako rosa z neba na výprahlú zem, svitli slávnejšie časy, keď bol v roku 1859 vo Viedni vydaný patent, ktorý umožnil slovenským evanjelickým zborom slobodne bez prenasledovania žiť cirkevno-národným životom.

Ako to poznamenal spisovateľ Ján Čajak, Juraj Mrva bol považovaný za jedného z najskromnejších a pritom aj za najzaslúžilejšieho slovenského muža vo Vojvodine.

Musíme si uvedomiť, že žil v dobe najosudnejšej, keď sa viedol boj o bytie alebo nebytie slovenského národa. Pán farár Mrva sa tešil každému národnému úspechu a s bôľom prežíval každú krivdu a utrpenie, ktoré zasiahlo slovenský národ. Staral sa otcovsky o svoj slovenský národ. Veď nie nadarmo ho horlivý ľud petrovský oslovoval: „Náš pán otec".

Sýtil našich predkov duchovným chlebom a občerstvoval vodou života. Svedomite a čestne konal svoju povinnosť, ako kňaz a tiež ako pravý slovenský národovec. O ňom sa píše, že bol milej a veselej povahy. S každým zaobchádzal s úctou a jeho vzťah k cirkevníkom, kaplánom, učiteľom bol dobrosrdečný.

Počas svojho pôsobenia v Petrovci bol považovaný za významnú osobnosť slovenského národného a politicko - kultúrneho života na Dolnej zemi.

A práve v Báčke za patent sa zakladal farár kulpínsky Daniel Kolény, ale zvlášť za uplatnenie patentu v našom prostredí Dolnej zeme sa postavil Juraj Mrva, kaplán v Petrovci.

K jeho menu sa viažu a s ním pramenia mnohé kultúrne záležitosti, udalosti: podporoval zakladanie knižníc, do knižnice Priemyselného čítacieho kruhu v Petrovci daroval svoju kompletnú a veľmi bohatú zbierku, otváral nedeľné školy.

Ľudu slovenskému prezentoval slovenské knihy, časopisy a noviny. Organizoval zbierky pre Maticu slovenskú, pre gymnázium v Revúcej, tiež bol iniciátorom slovenských divadelných predstavení.

Málo bolo miest na Slovensku, kde by sa toľko objednávali slovenské noviny a časopisy a kde by sa toľko kníh predalo ako to bolo práve v Petrovci."

A práve o národnom povedomí Petrovčanov svedčí aj údaj, že v roku 1895 na národnom kongrese v Pešti sa zúčastnili 23 petrovskí gazdovia.

Aj Mrvovým pričinením v roku 1869 bol Viliam Paulíny - Tóth zvolený za poslanca do rakúsko-uhorského snemu.

Za jeho pôsobenia v našom cirkevnom zbore v roku 1896 bol postavený nový orgán. V roku 1904 chrám Boží bol veľmi vkusne vymaľovaný. Mal cieľ postaviť modernú budovu pre tri školy vedľa chrámu Božieho. Mali tam byť aj byty pre učiteľov a zborová sieň, ale neúrodný rok zmaril jeho plány.

Hneď po jeho príchode do Petrovca, vybral sa do susedného Kulpína za farárom Danielom Kolénym. Zaklopal a po otvorení brány, povedal: „Ja som Mrva". A z opačnej strany sa ozval hlas: „Čo Mrva?! Jaká Mrva?!" „Veď ste vy celé brvno", – povedal Kolény a pritom objal svojho kolegu a bozkom ho privítal na kulpínskej fare.

Medzi nimi sa vyvinul kamarátsky vzťah, aj napriek ich rozdielnemu stanovisku používania jazyka. Kolény (1800-1875) bol zástancom češtiny, vlastne bibličtiny ako spisovného jazyka, kým Mrva sa pridŕžal Ľudovíta Štúra (1815-1856) a tým bol prívržencom slovenskej spisovnej reči. Aj napriek tomu jeden voči druhému boli ako syn voči otcovi.

Spoločnými silami zápasili a bojovali o utvorenie slovenského evanjelického Báčskeho seniorátu.

O tom, že si ho uctievala báčska ev. verejnosť svedčí tá skutočnosť, že jeho 50. kňazské jubileum bolo slávnostne zasvätené. Bol to sviatok nielen pre Petrovčanov, ale aj Slovákov evanjelikov z okolia. Pri tej príležitosti Karol Langhoffer, farár kysáčsky v kázni slova Božieho, ktorú povedal na základe slov z Prvého listu Korintským 4,1-5 a predstavil jubilanta ako takého, ktorý sa snažil byť skutočne verným šafárom tajomstiev Božích a dobrým služobníkom Kristovým, ktorý mal na mysli slová z Listu Galatským 1, 10: „Veď či prehováram ľudí alebo Boha? Alebo či sa snažím ľuďom ľúbiť? Ak by som sa ešte chcel ľúbiť ľuďom, nebol by som služobníkom Kristovým."

Z uvedených faktov je vhodné povedať o Mrvovej osobnosti len jedno: ako kňaz i Slovák svojim životom i konaním skutočne dosvedčil, že je pravdivé Kollárovské heslo, ktoré znie: „Nábožnosť a národnosť sú dve sestry."

Dňa 1. januára 1915 Juraj Mrva odišiel do dôchodku. Pôsobenie Mrvovo v Petrovci bolo dlhé, ale pritom požehnané – necelých 55 rokov slúžil ako Boží služobník cirkvi i národu.

Podarilo sa mi prelistovať matriky nášho zboru písané v rokoch 1860 do 1915. Zistil som, že pred naším oltárom sviatosť Krstu Svätého pán farár Mrva udelil spolu 6136 novým kresťanom. Do stavu manželského voviedol 2451 mladomanželský pár. Kým nad hrobom stál 3246 krát a potešoval zarmútených nad odchodom ich zosnulého.

Dňa 6. novembra 1915. roku zomrel. Veriaci ľud preukázal mu úctu a vďaku i na ten spôsob, že keď umrel jeho telesné pozostatky boli zo súkromného domu prenesené do chrámu. Celé zástupy hrnuli sa do kostola. Celú noc pred pohrebom ľud zostal sedieť v chráme a do samého svitania bolo počuť nábožný spev. V deň pohrebu chrám Boží bol preplnený veriacim ľudom nielen z Petrovca, ale aj z okolia. Pohrebnú počestnosť, ktorá sa konala v pondelok 8. novembra 1915 vykonali Samuel Starke, farár petrovský, Ján Dedinský, farár hložiansky, Karol Medvecký, farár selenčský, Pavel Turčan, farár kysáčsky a tiež evanjelickí farári nemeckej cirkvi Alexy v Buľkesi a Becker v Šove.

Vďačná petrovská cirkev mu postavila hrobku a nad ňou pekný pomník a keďže jemu už pomáhať nemohla, preto podporovala jeho vdovu dávajúc jej až do smrti výdatnú podporu.

„Uvedomiť si ten bod, v ktorom náš národ spája so svetom, vidieť miesto, kde stojíme vo svete a človečenstve, preniknúť všetky stupne, akými prešiel duch nášho ľudu – to je naša snaha".

 

Vlaňajší záber - aj 99 rokov po smrti, hrobka Juraja Mrvu bola upravená a na nej kvitnúce chryzantémy (Foto Katarína Pucovská)

 

Vlaňajší záber - aj 99 rokov po smrti, hrobka Juraja Mrvu bola upravená a na nej kvitnúce chryzantémy (Foto Katarína Pucovská)

 

A preto aj dnes pri 100. výročí smrti Božieho služobníka pána farára Juraja Mrvu pozeráme späť do minulých čias. A prichodí mi to ako pozerať sa do vody studne, na jej dno, ktoré častokrát ani nevidno, lebo je hlboko, ale pritom voda je tam pokojná, ustálená, dá sa z jej tajomných hlbín aspoň dačo vydolovať, objektívnejšie posudzovať jej pohyb aj začiatok.

Už je napísaných mnoho diel a kníh o rôznych svetadieloch, záhadných miestach, ale historické fakty našej cirkvi, nášho národa akoby sa dávali do úzadia a uprednostňovali iné, zaujímavejšie témy.

Málokto si uvedomuje, že práve história našich predkov, nábožensko – národnostné organizovanie sa, život plný záhad a tajomstiev dotvára mozaiku našich dejín a snaží sa urobiť ju tak kompletnejšou.

 

Dnešný záber – 100 rokov po smrti hrobka Juraja Mrvu v novom rúchu (Foto Ján Vida)

 

Dnešný záber – 100 rokov po smrti hrobka Juraja Mrvu v novom rúchu (Foto Ján Vida)

 

Nech pietna spomienka na Božieho služobníka dnes posilňuje našu vieru a pritom náš hlas mohutne ozýva sa v klenbách chrámu: „Nech, Pane, v našich príbytkoch znova Tvoj sladký mocne zaznieva hlas, daj počuť Tvojej milosti slová, národy vierou v Ježiša spas. Dedičmi tých sme, čo umierali pre pravdu Tvoju za časov zlých a ktorí túžbu len jednu mali, abys bol Pánom potomkoch ich".

 

Vypracoval Mgr. Ján Vida, farár petrovský pri príležitosti 100. výročia smrti Juraja Mrvu

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť
SEM VNESTE TEXT Z OBRÁZKU (AK NEMÔŽETE PREČÍTAŤ TEXT STLAČTE OBNOVIŤ)

urad

Letmo

Vladimír Labáth (1922 – 1997)

Život

Dym z cigarety.
Kytica nádejí.
Večný boj o svety.
Jeden strom v aleji.

Túha po niečom.
Zlato a mozole.
Radosť pod mečom.
Zločinci v kostole.

Žízeň po krvi.
Volanie prorokov.
Túha byť prvý.
Závody stá rokov. ...

 

Posledné komentáre

Posledné články