Denník Samuela Činčuráka

Od priateľov zo Slovenska som dostal výzvu na propagovanie knihy nášho rodáka. Budem sa tešiť čo väčšiemu záujmu spoluobčanov na nákup tejto knihy. Záujemcovia sa môžu ohlásiť aj priamo na vydavateľa, alebo na moju adresu: Ján Guba, M. Tita 37 PIVNICA č.t. 757-034. Samuel Činčurák, ktorý počas vojny prešiel srbským, ruským i talianskym frontom, bol jedným z mála vojakov, ktorí si prežité udalosti zaznamenávali ešte počas vojny. Vojnový denník a zápisky, písané s malým časovým odstupom od popisovaných udalostí, patria k najautentickejším prameňom dobových udalostí. Pre každého historika predstavujú neoceniteľný primárny prameň. Navyše mal Samuel Činčurák nesporný literárny talent, preto sú jeho obsiahle zápisky (300 strán rukopisu) napísané pútavo a veľmi dobre sa čítajú.

 

Denník Samuela Činčuráka

 

Dobrý deň, obraciame sa na vás, Slovákov v Srbsku, pretože pripravujeme vydanie knihy vášho rodáka Samuela Činčuráka. Píšem vám v mene skupiny ľudí združenej v hornom Novohrade okolo hradištského obecného časopisu. Snažíme sa vydávať knihy týkajúce sa nášho regiónu. Naposledy sa nám podarilo objaviť unikátny rukopis, o ktorom si myslíme, že by vás mohol zaujímať. Ide o tristostranový rukopis spomienok Samuela Činčuráka z prvej svetovej vojny. Samuel Činčurák sa narodil v Pivnici, neskôr žil v Iloku a napokon sa odsťahoval do Ozdína v Novohrade na Slovensku. Okrem toho, že sa jedná o vášho rodáka, osud ho aj počas fronty zavial na srbský front, ktorému sa venuje vo veľkej časti svojich spomienok. Po odchode zo Srbska bojoval aj na Ukrajine a v Taliansku.

Spomienky z vojny síce napísal až po návrate domov, ako podklad mu však slúžili poznámky, ktoré si robil priamo na bojiskách. Jeho zápisky sú tak dielom nesmierne zaujímavým, ojedinelým a plným unikátnych podrobností. Odbornou štúdiou a stovkami poznámok ich doplnil vojenský historik PhDr. Pavel Mičianik, PhD., M.A.

Kameňom úrazu sú, ako obvykle, financie. Knihu sme sa čiastočne rozhodli financovať cez projekt/zbierku na portáli startovac.cz a to je aj dôvod, prečo vám píšeme.

Zbierku nájdete na tomto linku: https://www.startovac.cz/projekty/spomienky-z-prvej-svetovej-vojny/

Boli by sme radi, ak by ste tento mail s informáciou o pripravovanej knihe rozposlali ľuďom vo vašom okolí, ktorý by projekt mohli podporiť. Nechceme to zadarmo. Startovac.cz funguje tak, že si za svoj príspevok môžete vybrať odmenu, a tak toto môže byť spôsob, ako spomienky Samuela Činčuráka získať do svojej knižnice v predstihu a zároveň pomôcť realizácii projektu.

Kniha by mala vyjsť 1. septembra 2016. Zároveň sa na vás obraciame s otázkou, či by ste nám vedeli pomôcť pri propagácii knihy medzi Slovákmi v Srbsku, prípadne či by ste mali záujem o predstavenie knihy priamo u vás (po jej vyjdení).

Ďalšie informácie o našej partii, nami doteraz vydaných knihách, Samuelovi Činčurákovi, ukážky z jeho spomienok i podrobnosti o fungovaní startovac.cz posielame v prílohe.

Ďakujeme za váš čas, za pomoc s rozposlaním informácie a prípadne aj za finančný príspevok.

 

Mišo Šesták

www.misosestak.blog.sme.sk

 

KTO BOL SAMUEL ČINČURÁK

Dolnozemský Slovák Samuel Činčurák sa narodil sa v roku 1883 v Pivnici v Báčke (dnešné Srbsko), neskôr žil v Iloku na pravej strane Dunaja, kde sa vyučil za kolára. V roku 1903 narukoval do Székesfeherváru, vrátil sa na jar 1905. Bol veľmi zbožný, zúčastňoval sa na podujatiach vnútromisijného spolku evanjelickej cirkvi Modrý kríž. Jeho túžbou bolo dostať sa na Slovensko, najmä do Starej Turej a spoznať sa so sestrami Royovými. To sa mu aj podarilo. Od roku 1912 sa natrvalo usadil na Slovensku, keď sa oženil so Zuzanou Betinovou z Ozdína v okrese Poltár. Mal päť detí a okrem toho, že sa zaoberal roľníctvom, stál v obci na čele odbočky Modrého kríža. Výrazným duchovným vplyvom na širokú verejnosť dosiahli napríklad aj to, že v Ozdíne nebola krčma.

V literárnej tvorbe Samuela Činčuráka prevažuje náboženská tematiky. Súhrn jeho prozaickej tvorby vyšiel od roku 1909 do roku 1948 v štrnástich tituloch. Zomrel v roku 1952. Pochovaný je v Ozdíne.

(Z článku Jána Jančovica, celý článok tu: http://www.oslovma.hu/index.php/en/historia/166-historia3-historia3/1211-s-inurak-naboensk-spisovate-z-pivnice

UKÁŽKY ZO SPOMIENOK (ukážky sú bez poznámok)

Kapitola VII. (Srbsko)

Stotník P. si nevedel dať rady s ľuďmi, ktorých mal pri koňoch – tí, čo mali s koňmi ísť, bo sa veľmi opíjali. Chlapi mali denne tri koruny a stravu, nič nerobili a aby si čas ukrátili, pili ako dúha a opilí sa váľali. Stotník P. bol prísno zakázal, že nesmia piť, no kto zakáže svini, keď je v kaluži, aby si neľahla do nej? Kto zakáže opilcom piť, keď on chce a má k tomu príležitosť? Stotník bol zakázal, že nesmie nikto do dediny a tým, čo predávali medzi nás, nesmeli sa ku nám priblížiť, no čo nevyhútajú ženy, ktoré prinášali a predávali – tie sa ošmietali po kukuriaciach kolo nás a keď dakto šiel ta na svoju potrebu, tak ho ponúkali s páleným. Boli sa tak naučili, že každú chvíľku bežali do kukurice a tam sa kšeft robil.

Jedného dňa náš jeden vojak popil jednej dievčiny pálené a oraboval ju o šesť korún. Tá prišla ku feldvéblovi, čo bol nad koňmi. Že feldvébl bol tiež kamarát z mokrej štvrti, bo i on chodieval do kukurice píjať, stal podľa dievčiny a aby sa stal veľkým, dal nás všetkých autretovať, aby ona ukiazala toho, čo ju okradol. Bolo nás drahne, no predsa poznala, maďarského cigáňa. Ako tak stojíme a čakáme dlhú kázeň, príde kadet a spýta sa, prečo je autret. Feldvébl predstúpi pred neho a vyrozpráva mu udalosti. Kadet sa obrátil, k devuche a krikom na ňu: „Ako si sa smela sem opovážiť prísť predávať, keď je to prísne zakázané? Dobre urobili, že ti peniaze zobrali, mali ťa ešte do zadku vykopať, marš preč! A vy abtreten!"

„Nak žije pán kadet!" znelo z viacej hrdiel, aj sám som schvaľoval rozsudok mladýho dôstojníka, bo keď by neboli tie ženštiny priniesli tu otravu, neboli by sa mohli ľudia tráviť, bo z toho už bola aj cholera začala.

Kapitola XXIII. (ruský front na Ukrajine)

Poobede každý deň behali kočiare z mesta do mesta, vozili sa na nich dôstojníci rozličných trúp a oddielov, každý mal po boku v kočiare neviestku, ktorej sa do zubov vyškieral. Videl som vyšších lekárov od zdravotníckeho oddelenia, kde sa vozili s takými potvorami, daktorý aj dve mal vedľa seba. Hrozil som sa nad tou bezbožnosťou, ktorá sa prevádzala, no čo mohlo byť iné? Dámy sa žobrať hanbili, robiť sa im nechcelo, no a takto to bolo predsa veselo! Čo tam po mužovi, ktorý je v zákopoch alebo padol do zajatia. Ženštiny sa boli tak rozpustili, nielen že sa s dôstojníkmi vozili až do zákopov, ale aj samé ta chodili a v zákopoch smilnili. Lekári si už nevedeli rady, bo denne celé húfy prichodilo nakazených oboch pohlaví. Boli vydali rozkaz také ženy pochytať, čo sa nachodili kolo zákopov, čo ich nebolo málo nazbieraných, no tie mestské, fajnejšie, trávili hlúpych mužov ďalej.

Vrchné vojenské veliteľstvo bolo zakázalo, že dôstojníci a poddôstojníci aj vojaci, ktorí nemajú prácu v meste, nesmú do mesta, bo dôstojníci chodili každý večer do Czernowitza do kina a odtiaľ ku neviestkam. Bolo vraj zistené, že jeden večer dvaja ruskí dôstojníci boli v kine ako špióni prezlečení v civilnom obleku a tu pozorovali, čo sa deje v Rakúsku. Druhé, že v zákopoch nebolo dôstojníkov, že sa vraj po meste prechodili. Nové nariadenie naviedlo dôstojníkov na novú špekuláciu. Neviestky sa prezliekli do dôstojníckych šiat a na cudzie dovolenie prechodili cez most, chodili do frontu, veď vojak na varte čítať nevedel a potom či on pozná všetkých dôstojníkov? Hlavne keď ukázal kus papiera a ešte lepšie ak posotil fľašku s rumom, za ktorú by bol aj celú ruskú armádu pustil a nie dôstojníka alebo poddôstojníka zo svojho vojska. Veselý vojenský život v Czernowitzi neprekazilo ani vyššie komando.

Kapitola Offenzíva (Taliansky front)

Pri západe slnca prišiel znovu ku mne Štefanko, syn môjho brata, len už nie ako pred týmto. Bol zamazaný od päty až po uši a s poviazanou rukou.

„Čo sa s tebou Štefanko stalo?" spytujem sa na smrť bledého synovca.

„Ja som už svoje dostal, strýčko! Mám dve rany na dlani," vravel, chvejúc sa. „Ďakujem aj za to Pánu Bohu, bo som tým vyviazol z istej smrti."

„Čo sa robilo na predku?" spytujem sa zvedavo.

„Prosím vás, strýčku, umyte ma trochu, budem vám rozprávať, čo sa stalo!" Umyl som mu tvár a ruky od krvi, dal som mu moju večeru, aby si zajedol a on rozprával nasledovne:

„Včera, keď som odišiel od vás a prišiel do leženia, už všetko bolo na nohách, zobral si svoje veci a zastal do radu. Bolo nám vravené, že ideme do štelungu, a keď prerazíme a prídeme do nepriateľskej zeme, že sa nám prísno zakazuje niečo ničiť, kto čo zjesť môže, nak zje, čo popiť, nak popije, ostatné nahať, že za nami pôjdu vozy a budú všetko rekvirovať. Každý z nás dostal jednu konzervu a pol bochníka, že nám to musí postačiť než prídeme do Itálie a tam vraj už všetkého nájdeme. Páni dôstojníci nabrali si veľké prázdne chrbtové vrecia (ruksaky), čo ešte dosiaľ nemali, to si už hotovali na to rekvirovanie. Večer šli sme do štelungu, celá naša divízia zaujala miesto hneď vedľa vašej 42. Dohnali nás všetkých do prvých zákopov, aby sme na povel vyskočili, prerazili a mašírovali kupredu. V noci o dvanástej začali Taliani bubnovú paľbu do nás, mlátili nás strašne, veľmi veľa popadalo. Keď prestali Taliani strieľať, my pohotove robili útok, prišli sme do talianskych zákopov a ani jeden Talian tam. V talianskych zákopoch našli sme biely chlieb, konzervy, zaváraniny, marmeládu, pustili sme sa do toho jesť, ani divá zver! Čo sa tak hostíme, začnú naši delostrelci strieľať do talianskych zákopov, v ktorých sme sa my hostili. Telefón bol prestrihnutý, hlásiť sme nemohli a než zvedeli, čo sa robí, tak spústu našich pobili. Pohli sme sa za Talianmi, našli sme ich až v tretích ich zákopoch, no ale beda, oni nás tu dostali do krížovacieho ohňa, tak málokto živý ostal. Ja, že som bol trochu pozadu so strojnou puškou, bol som aj s jedným šikovateľom skrytý v jednej jame, a keď skríkli ‚Rikzug!‛ zodvihnem sa, aby som videl, či je pravda, tu bums! A už som mal v ľavej dlani dve guľky, bežal som k lekárovi a lekár mi dal lístok, aby som šiel do poľnej nemocnice. Cestou som videl pole mŕtvolami pokryté, takže som ich musel prekračovať. Dostal som sa na cestu a tu vozy, automobily rozbité, dohonil som jedného šikovateľa raneného, bol celý krvavý, guľa zahvižďala, praskla a šikovateľ predo mnou rozletel sa na kusy. Skočil som do hory a zamieril krížom, a tak som sa dostal až sem." S čím som mohol, s tým som ho zásobil a poslal ho nie do poľnej nemocnice, ale do Grigna, aby tam vysadol na vlak a šiel do vnútrozeme, čo on aj poslúchol, a tak sa ratoval tej ošklivej fronty.

 

S úctou, Ján Guba

Pivnica, 24.06.2016

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť
SEM VNESTE TEXT Z OBRÁZKU (AK NEMÔŽETE PREČÍTAŤ TEXT STLAČTE OBNOVIŤ)

urad

Letmo

Vladimír Labáth (1922 – 1997)

Život

Dym z cigarety.
Kytica nádejí.
Večný boj o svety.
Jeden strom v aleji.

Túha po niečom.
Zlato a mozole.
Radosť pod mečom.
Zločinci v kostole.

Žízeň po krvi.
Volanie prorokov.
Túha byť prvý.
Závody stá rokov. ...

 

Posledné komentáre

Posledné články