Svadba u Kulpinu

Dobrá rada stojí groš

Takto by sme mohli hodnotiť rady Alberta Martiša obsiahnuté v príspevku v časopise Národný hlásnik, Časopis pre slovenský ľud, r. 47, 2. októbra 1914, č. 40, s. 3. V rubrike „DOPISY" bol uverejnený jeho príspevok zaslaný 4. septembra 1914 z Padinej. Vysúvame tieto rady: „Náš sedliacky ľud, ako ťažko zanehával drevený a prijímal železný pluh, tak ťažko pochopuje, že hospodárske rastliny, krém maštaľného hnoja, potrebujú k zdravej, výdatnej úrode i umelé hnojivá...Keď sme uviedli do Padinej štepenie viníc do ripárii (amerického hrozna), stali sa Padinci najlepší štepári v celom okolí... Radím ale chmeliarom medzi chmeľ sadiť majerán..." Tých rád je v ňom neúrekom, možno niektoré z nich by využil i súčasník. Nuž, nech padnú na úžitok. Tento príspevok bol ochotný napísať navzdory predchádzajúcej skúsenosti: „Báčke donáša chmeľ ročne million korún a už, reku, keď som ich pestovať naučil, čo sa už teraz ani neohliadnu na mňa, ba niektorí sbohatnúc, ani mi na moje listy neodpovedajú? Nič to, veď som ja na vďak nerátal – a predsa rozmýšľam...". Tak čítajte.

 

Dobrá rada stojí groš

 

Minulá jar vzbudzovala tak v roľníkovi, ako i v záhradníkovi pekné nádeje. Zima doniesla sneh, ktorý rovnomerne pokryl oziminy a pod ktorým, vari do jednej vyhynuli škodonosné poľné myši. O týchto chcem viac prehovoriť. Po žatve lanského roku začali sa ľudia ponosovať, že sa zjavili poľné myši, pomerne tak veľké, že ich ľudia predtým také nevídavali. Pri ohromnej plodivosti – každý mesiac vrhne a vychová samička 8-12 mláďat a mladé potvory už v druhom mesiaci stanú sa matkami. Najlepší liek proti poľným myšiam je studený, jasenný dážď, tento ale minulú jaseň neprišiel, ani vôbec celý september, október, až do polovici novembra nepršalo a tak sa po našich a susedných obciach vŕškoch na milliony myší rozmnožilo, ktoré zasiate zrno vyberali a ničili; ešte i dobre kropené, proti sneti modrou skalicou, na hŕbky snášali, otruby nechali a jadro vyžrali. No prišiel v novembri viacdňový studený dážď, a myši ako chytro sa zjavili, tak chytro zmizli. Po daždi siate žitá (pšenice) už mali pokoj od zkazonosných myší, i pekne vyklíčili a potom boli o Novom roku snehom prikryté, pred suchými mrazmi chránené. Po stavenom snehu pršiaval dážď v príhodný čas a tu nádeje v ružových farbách sa ukázali na hojnú úrodu. Avšak koncom marca začalo žito kapať, niektorým úplne, mnohým na polovicu, a niektorým nič nevymizlo. Rozumnejší roľníci, nevidiac korene oziminy, posiali ovos, jačmeň, múhár, ba i kukuricu, a títo dobre prešli, lebo jariny bohaté sypali. Väčšina čakala božie divy, čakala tam úrodu, kde nič nebolo, ba bola tridsaťtoraká burina, ktorých semäná i s niečo pšenicou sa namlátilo z kat. jutra od 50 kilogramov do 3 metr. centov a v tomto, ako hovorím, je polovica alebo i dve tretiny burinových semiačok. To je nie len u nás, ale skoro po celých Dolniakoch. Ľudia hriešni pripisujú to Pánu Bohu na vrub, že On nechcel, že by bola úroda, a nevedia, že Hospodin každej dobrej a rozumnej práci požehná, nemyslia na to, že sú si sami na prísne predne preto, Že klíčivosť zrna máloktorí vyzkúsia, a veru ak dakedy, tak vlani mali to vyzkúsiť, lebo pre lanské mnohé dažde v krížoch, v stohoch mokré složené, najviac ale už vymlátené mokré zrno na povale, v sýpkach si ľud náležité neopatril, zrno sa sdusilo a utratilo klíčivosť. Mnohí mi hovorili: veď, prosím pekne, i korienky i klíček zrno vyhnalo, a potom vyschlo. Áno, rečiem, sdusené zrno i vyklíči i klíček vyženie, ale že je nespôsobné k zrastu, lebo sa sdusilo v stohu, na hŕbe, súc mokré, preto vyschlo, zmizlo. Tak je to, kto nečíta hospodárske knižky a časopisy, ten nevie, že sa klíčivosť pred siatím má vyzkúsit – a kto si tiaži tú malú prácu, a prečítať, do nejakej nádoby posiať, polievať a potom zas vyklíčené, zdravé bylinky i zakrnelé nanovo prečítať, ten musí konať neplodnú prácu, musí kosiť, miesto čistej pšenici, tritsaťtorakú burinu; ten kradne Pánu Bohu s jeho neplodnou, nerozumnou prácou čas a vyhadzuje svoje vlastné peniaze: preto sa učme v týchto pokročilých časoch, ako máme naše role obrábať, že by nám čim najväčší osoh dali, a buďme istí, že požehnanie príde s neba. Po druhé: Náš sedliacky ľud, ako ťažko zanehával drevený a prijímal železný pluh, tak ťažko pochopuje, že hospodárske rastliny, krém maštaľného hnoja, potrebujú k zdravej, výdatnej úrode i umelé hnojivá. Ale sa mu nedivím, veď mnohí i začali na svojich roliach upotrebovať umelé hnojivá, ale si ho kúpili od nesvedomitých ľudí, vo väčšine od Židov, ktorí im všetko možné dali, len nie dobré superfosfátové hnojivo, – sám náš minister hospodárstva upozornil roľníkov, že by sa nedali klamať s falošnými hnojivami – a naši snaživejší ľudia nevideli osoh z umelého hnojiva, preto sa drgli a málo ho kupujú. Minulej jasene si dali niekoľkí Kovačičania od budapeštianskeho ústredného hospodárskeho družstva za vagón superfosfátového hnojiva dodať; k nim sa pripojil i jeden Padinec a vzdor mnohých výsmechom dostal z kat. jutra, v tomto na pšenicu neúrodnom roku, 7 metr. centov 77 kg jakosti čistej pšenice, a Kovačičania tiež iste toľko dostali, ak nie viac. Iní, ktorí si umelý hnoj od iných kúpili, dostali len po 4 metr. centy. Tu musím pripomenúť, že i poľné myši od drobného umelého hnoja prskly. Teda umelé hnojivo sa všade bohate vypláca. Nemeškajte a dajte si ho dodať.

Dva jarné mrazy uškodili aj u nás ovocným stromom, a divne i v záhradách i vo viniciach len miestami, tam, kde neuškodilo, sa haluzy pod ovocím lámali, a zas u susedov ani na okoštovanie nemajú. Viniciam sa u nás zle vedie. Ľud s celou chtivosťou sa chytil do pestovania viníc, práve ako i chmeľu. Keď sme uviedli do Padinej štepenie viníc do ripárii (amerického hrozna), stali sa Padinci najlepší štepári v celom okolí, ale r. 1912 a 1913-ho ľadovec do čiernej zemi zbil vinice a vinohradci si zapustili vinice. Následkom neopatery, nekopali, modrou skalicou nepŕskali a tak sa peronospóra v úžasnej miere rozprášila, rozmohla tak, že dnes z 250 kat. jutár viníc stojí sotva 50, a i z týchto na jaseň pojde pod budák aspoň 40 a tak dobré padinské víno nebudú rozvážať, budú ľudia i hrozna žiadostiví. Je pravda, že kto chcel mať vinicu zdravú, musel vlani a tohoto roku, pre mnohé dažde i 8–10-ráz modrou skalicou prskať, ale sa to i vyplatí, keďže je hrozno u nás po 40–50 hal. kilogram. Škoda práce okolo viníc vynaloženej, okolití Švábi sa inak majú okolo viníc, ale sa im i vypláca. Ostatne s viniciami je zle i v Kovačici u Slovákov, potom u Maďarov, Srbov a Rumunov, len Švábi nezmalátnejú pri jednom, dvoch nezdaroch, ako tam tí.

 

Dobrá rada stojí groš

 

č. 41, s. 2

(Dokončenie) Chmeľu sa u nás tobôž tak povodilo, ako s viniciami, len iné príčiny boli, že ľud prestal pestovať túto užitočnú priemyselnú rastlinu. V prvom rade zapríčinila zmalatnelosť a nechuť k pestovaniu chmeľu v ľahkej našej pôde, kde vlaha dažďa v pôde zmizne a nahor sa vyparí, slabá úroda 3–6 metr. centov s kat. jutra, ale zato jakosť sa rovnala, ak i nie celkom k svetochýrnemu žateckému, tak iste ku nemeckému špaltskému chmeľu, kdežto v šťastnej Báčke sa urodí na tej istej ploche 7–15, ba i 18 metr. centov. Keď sme hovorili obchodníkom chmeľovým, že by nám lepšie platili za náš lepší chmeľ, ako za báčanský, dostali sme za odpoveď: vaše pivováre môžu za váš dobrý chmeľ i 100, ba i 200 kor. viac platiť, ako my; my si cenu uhorského chmeľu nejdeme s padinským chmeľom kaziť. Len jeden, pančevský pivovár, za 10 rokov z nášho chmeľu znamenité pivo varil. Majiteľ toho pivováru mi zakázal sedliakom korienky dať, lebo, že ak ho jeden oklame, nevezme ani môj. Neposlúchol som ho, jeden sedliak, a to boháč, mu dal zhnitý chmeľ a odvtedy ani hlávky chmeľu od nás nekúpil. Prišli špekulanti-obchodníci, prišli suché roky, v ktorých chmeľ ostal drobný, prišlo mnoho dažďov, pekný chmeľ sa nedal dobre vysušiť, ožlknul, splesnel; k tomu nesvedomití pestovatelia celé štiepky dreva, tehly, staré strochy, mazivo, piesok atď. do žochov balili: následkom týchto príčin ceny klesli, k tomu nesvedomité v Amerike pokazení robotníci zdraželi a takto zostalo dnes z 200 kat. jutár len asi 6 jutár. To isté sa stalo s chmeľom i v susednej Kovačici, lenže tam už ani jeden sedliak nemá chmeľ, tento pestuje na 7 kat. jutrách s dobrým prospechom istý majer. Ja som tiež prestal chmeľ pestovať pre drahotu robotníkov a pre ich nesvedomitú prácu.

Tu poznamenávam, že škoda bola sedliakom tak v Padinej, ako i v Kovačici pestovanie chmeľu zanehať, zanedbať, keďže si sami skoro všetku prácu okolo neho, krém oberačky, vykonať stačia i popri iných poľných prácach, lebo sa okolo chmeľu robí, keď v poli nemajú robotu. A potom koľkí si z chmeľu nakúpili na večnosť zeme? To naši sedliaci vedia, že v Báčke len následkom pestovania chmeľu zem natoľko zdražela (jedna reťaz, 2200 štvorcových siah stojí tam i 5–6000 K), že sa nedá ani dostať, ak niekto len ústa otvorí, že chce zem odpredať, už mu nedá spať 100 aj 200 kupcov, a to je znakom, že ľudia majú peniaze.

Tak v Padinej, ako i v Kovačici sa chmeľ dá s dobrým prospechom pestovať, keď zem aspoň na meter prekopeme, pri prekopávaní do jarkov hodne maštaľného hnoja posypeme, že by ľahká pôda bola viazaná a tak ľahko vlahu nevypustila; pozdejšie chilským liadkom by bolo treba rastliny posýpať, a uisťujem ich, že budú mať s jutra 6–12 m. centov chmeľu ako som to i ja mal a dnes Ondrej Kotvás má; tomuto 3 jutra donášajú ročne 4–8000 K. Len sa smelo dajte do pestovania chmeľu, keď poznáte spôsob obrábania a viete, že sa to vypláca a pritom obslúžte kupcov statočne, lebo ani tí peniaze nekradnú.

Báčke donáša chmeľ ročne million korún a už, reku, keď som ich pestovať naučil, čo sa už teraz ani neohliadnu na mňa, ba niektorí sbohatnúc, ani mi na moje listy neodpovedajú? Nič to, veď som ja na vďak nerátal – a predsa rozmýšľam, že čo by sa dalo medzi širokými radmi chmeľu pestovať, že by ale chmeľu tá bočná rastlina nezaškodila, lebo na pr. kŕmna repa, zemiaky sú na škodu chmeľu. Poradil by som im repku, ale Báčania sú nie repkári, ako na pr. Turčania a kedže majú šunky, klobásy, slaninu a k tom plný dvor hydiny, ani to im neradím, že by som neprešiel tak, ako môj neb. kollega Pavel Belička, ak by ma potom s repkou ponúkli. Vyrozprávam vám to na spôsob nášho bohatého rastlinoznateľa pána farára J. L. Holubyho tom drapáku.

Nuž čujte. Môj nebohý kollega Pavel Belička, rodom Martinčan, teda tiež repkár, vždy vychvaľoval repku. Keďže ju tak vychvaľuj pomyslel som si, i ja by som to jedlo rád ochutnať, i dohovoril som sa s jeho paňou a dali sme repku z Turca dodať. Keď zazrel repku, od radosti jeho milé jedlo bozkal a už potom i mňa na obed povolal. Moja staršia pani, sestra Beličkova, rod. Anna Hlaváč z Modre – chválila sa, že jej náš oslávený Ľ. Štúr dvoril – s dobrým žartom navarila hodne repky, ale i vyprážané kuriatka, o ktorých jej pán manžel nemal známosť. Prisadli si k obedu. Repka voňala. Belička si plný tanier nabral, my sme sa s menej uspokojili. Belička ochutnal a po dvoch-troch lyžičkách riekol: „Snáď, že je teplá, nemá dobrú chuť ale na večeru mi nechaj studenú, všetku zjem" a keď počul, že nepripravila nič iného, šiel do komory a odrezal si kus klobásy My sme sa s repkou maznali, pokým on klobásu zjedol, potom slúžka doniesla kuriatka. On, ako by nič, stál od stola so sluhom, že repku na večer zjie. Keď mu žena repku večer predložila, poškrabal sa za uchom, rečúc: „Veď som ti ja zabudol, že mám repku, najedol som sa už slaniny". Na druhý deň vmašírovala skyslená repka do pomyjnáka a môj pán brat nikdy viac repku nechválil. Nuž ani ja vám ju nejdem chváliť, že by som i ja tak neprešiel, ako on.

Radím ale chmeliarom medzi chmeľ sadiť majerán. Ja som ho pestoval, ale chrupšťal od piesku a to nesmie byť; u vás nemáte piesok a v sušiarňach ho vysušíte; rebarbarhu som tiež sadil, ale v ľahkej pôde nerastie guča koreňa, len do listov a hrubé stepky, obielené sa miesto jabĺk do štrúdle upotrebia. U vás je ťažšia pôda, skúste, azda sa vám podarí. Hľadal som šľachetný šofrán, nedostal som cibuľky. Na jar rastú listy a potom vyschnú, v novembri vynde kvietok, treba ho hneď obrať, usušiť; každý tretí rok treba bočné cibuľky odstrániť. Sadí sa 5 collov pod vrch zemi. Máte mnoho sušiarní a že by vám tak tieto, ako i zem darmo nestály, nasaďte medzi chmeľ petržlenu (petašinu) a mrkvy. V jaseň vykopte, umyte, oškrabte, vrch zrežte, po dĺžosti pokrájajte a v sušiarni usušte, pokrájaný asi za päť minút hoďte do vriacej vody, nech sa obarí. Čisto prichystaná sušená zelenina táto stojí 2–3 kor. za klgram. Jeden to, druhý to vyzkúste a čo je dobré, toho sa držte.

Ak chce niekto niečo odo mňa vedieť, nech sa cestou tohoto časopisu obráti na mňa, odpoviem mu vďačne. Čo s chmeľom, keď obchodníci neprídu? Nuž postavte si pivovár, azda sa vám podarí dobrého piva navariť.

***

Uchovali sa v príspevku použité slová do dnešných čias? Ide najmä o – múhár, vyzkúsiť, ťažko pochopuje, štepenie viníc do ripárii (amerického hrozna), nepŕskali, pojde pod budák, staré strochy, petržlenu (petašinu).

V tomto roku si pripomíname 165 rokov narodenia Alberta Martiša (20. apríl 1855 - 19. september 1918), ľudovýchovného pracovníka, národného buditeľa, spisovateľa, publicistu, padinského učiteľa, kulpínskeho rodáka, ktorý sa veľmi pričinil o vzdelávanie ľudu a všeobecný rozvoj predovšetkým Padiny, ale aj ďalších našich slovenských osád. Celý život sa snažil o prosperovanie slovenského dolnozemského ľudu a paradoxne v posledných mesiacoch svojho života doslova trpel hladom a zomrel v biede.

 

Prepísal a krátke poznámky vložil Ján Sabo z Prievidze

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

urad

Letmo

ANDREJ SLÁDKOVIČ
(1820 – 1872)
200 rokov od narodenia

Marína

Marína moja! teda tak sme my
ako tie božie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsa svietili,
a pekný život tie kvety žili,
a diamant v hrude nezhnije!

 

Posledné komentáre

Posledné články