MOMS Kulpín

V mene egoizmu takzvaných sfér vplyvu

Dnes sa v New Yorku začala všeobecná rozprava 72. Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov, ktorou predsedá slovenský diplomat Miroslav Lajčák. Na zhromaždení zverejnili nanajvýš znepokojivé údaje a hodnotenia a odzneli viaceré vystríhajúce slová." Sme svedkami krátkozrakých záujmov postavených na šírení nestability. Záujmov, ktoré podkopávajú spoločné úsilie o mier a bezpečnosť. Samotné jadro Charty OSN na zabezpečenie mierového spolužitia medzi národmi je zmrzačené v mene sebectva, egoizmu takzvaných sfér vplyvu," povedal slovenský prezident Andrej Kiska. Prezident Srbska Aleksandar Vučić povedal, že sa už dnes mohli počuť mnohé „ťažké slová" a zhodnotil, že je svet dnes vo veľmi nebezpečnej situácii. Americký prezident Donald Trump vyhlásil: „Ak budeme musieť, Severnú Kóreu nadobro zničíme!" V pokračovaní uvádzame úryvok z knihy memoárov Daniela Pixiadesa Zapisi bez redosleda (Prometej Nový Sad, 2016). Ako sa na americkú politiku pozerá tento náš exilový spisovateľ, ktorý bol v Kanade roky novinárom, okrem iného aj politickej rubriky v juhoslovanskom týždenníku Naše novine?

 

Daniel Pixiades Zápisky bez poradia, úryvok (preklad Katarína Pucovská)

 

Daniel Pixiades Zápisky bez poradia, úryvok (preklad Katarína Pucovská)

 

Nemám právo súdiť globálne udalosti, avšak ako ľudská bytosť v neskorej jeseni života, s veľkou skúsenosťou, chcem na svoj spôsob vyjadriť niekoľko myšlienok a dotknúť sa aspoň okrajovo svetového (ne)poriadku.

Začnem od slávneho Johna Kennedyho, o ktorom som ešte v mojej domovine získal dojem, že si svojou popularitou získal nie iba svoju krajinu, lež aj dobrý kus sveta. Mnohí boli na jeho strane v konflikte s vtedajším prezidentom SSSR Nikitom Khrushchevim v súvislosti s Kubou a uctievali si ho aj pre reformy, ktoré realizoval vo veľmi demokratickom duchu. Po atentáte jeho povinnosti prevzal viceprezident Lyndon Johnson. Bol veľmi ambiciózny, avšak podozrivý v spojitosti s atentátom. Nebol však bohvie ako úspešný ani v riešení svetovej krízy a ani v otázkach ekonomickej situácie v USA.

Na nasledujúcich voľbách Richard Nixon prevzal iniciatívu a zdalo sa, že poľahky získal voličov. Víťazný príhovor začal so známym gestom zdvihnutých rúk.

Do Ameriky, čiže Kanady, som prišiel v čase, keď sa Nixon po štvorročnom období a po „jednej porcii spravovania krajinou", pokúšal získať svoj druhý mandát. Avšak, pre známu aféru odpočúvania svojich blízkych spolupracovníkov a členov amerického senátu, to sa mu nepodarilo. Najvyššie americké súdnictvo voči nemu bolo nemilosrdné a tak na jeho miesto prišiel dovtedajší viceprezident Gerald Ford. On bol zástancom predĺženia vietnamskej vojny, avšak pre veľké materiálne a ľudské straty, prinútený bol zložiť zbraň. Po pár rokoch Fordovej vlády nasledovali ďalšie regulárne voľby. Zvíťazil dovtedy málo známy politik Jimmy Carter. Správu o výsledkoch volieb sa Ford dozvedel v posteli, z ktorej náhle vyskočil a utierajúc si unavené oči zvolal:

-Ako sa to len mohlo stať?!

Jimmy Carter mi nikdy nebol blízky srdcu, keďže podľa môjho presvedčenia on bol „náhodne nájdená osoba". Podľa vierovyznania bol baptistom, podľa presvedčenia liberálom, podľa chápania svojej náboženskej orientácie humanistom, avšak bol aj zástancom tvrdších praktík, ktoré si želali kongres a senát, tiež aj ostatné konzervatívne kruhy v krajine. Do kresla si zasadol v čase mnohých neriešených otázok vnútornej a zahraničnej americkej politiky. Za uzavretie mieru medzi Palestínčanmi a Izraelčanmi získal Nobelovu cenu, aj keď k tomu uzavretiu mieru nikdy nedošlo. Na nasledujúcich voľbách nebol zvolený kvôli teheránskemu prípadu. Voľby získal známy americký herec Ronald Reagan. On zostal v Bielom dome až osem rokov.

******

Reagan všeličo nasľuboval v predvolebnej kampani. Počas jeho vlády rozkvital obchod drogami, ktoré s jeho požehnaním zaplavili Ameriku. Z Kolubie a cez Panamu sa tajne transportoval kokaín a pašoval sa do svetových centier. Následkom použitia drog zomieral veľký počet ľudí a milióny podľahli nevyliečiteľnému zvyku.

Pred Reaganom drogy boli často dávané bojovníkom v Kórey, Vietname a všade kde boli umiestnené americké vojenské jednotky. Bolo to veľké „vojnové tajomstvo", ktoré nik nechcel odhaľovať.

Z peňazí získaných predajom drog, USA vyrobili a potom aj vyvážali zbraň do krajín, ktoré bojovali o samostatnosť.

V drogovom obchode zbohatli mnohé osobnosti politického a verejného života, medzi ktorými bol aj panamský prezident, „americký priateľ", diktátor Noriega.

Ronald Reagan okupoval malý ostrovný štát Granadu, kde silnel vplyv Kastrovej politiky, podobne ako aj v mnohých iných krajinách Latinskej Ameriky: Salvadore, Guatemale, Nikarague a ďalších.

Pozerajúc početné scény z dokumentárnych a hraných filmov, v ktorých príslušníci amerického vojska páchali neslýchaný teror nad nevinným obyvateľstvom, vždy som sa pýtal, či normálni ľudia prvej krajiny sveta môžu také niečo páchať bez používania drog. Či vtedy existovala nejaká sila, ktorá mohla znemožniť nečestné „kalkulácie" čelných osobností USA?

V období keď sa predsa odhalilo obchodovanie drogami, Northova aféra sňala tmavé okuliare z očí celému svetu. Ani tí najlepší obhajcovia amerického senátu nemohli utajiť a skryť tento nehumánny a necivilizovaný postoj americkej vlády a jej prezidenta. Keď sa Reagan ocitol na súde, kde mal vypovedať v súvislosti s obchodovaním drogami a predajom zbraní, začal sa obhajovať „zábudlivosťou" a Alchajmerovou chorobou! To ho aj zachránilo.

Všetka vina sa zvalila na Northa. Súdny proces dlho trval. Ukončil sa predsa so status quo, keďže za zodpovedné osobnosti americký zákon nenašiel dostatočný počet dôkazov o ich vine.

North bol potom hrdinom amerického ľudu, s veľkým počtom vyznamenaní od zástancov a patriotov.

Nech pripomeniem, že vlastním väčší počet zvukových nahrávok z toho súdneho procesu, ktorý sa mi do tej miery zošklivel, že si neželám ešte raz to všetko počúvať a otravovať sa jeho obsahmi.

Aby paradox bol väčší, Reagan a jeho manželka Nancy proklamovali výrok: „Povedz nie droge!". Bol to pokus o utajenie celého procesu obchodovania s najväčším nepriateľom ľudstva, drogami. Reaganovi a jeho spolupáchateľom sa ani vlas na hlave neskrivil. Všetko odrazu zatíchlo a novým prezidentom USA sa stal dovtedajší viceprezident George Bush, hrdina z druhej svetovej vojny. S manželkou Barbarou sa nasťahoval do komnát Bieleho domu a strávil tam štyri roky. Bolo treba riešiť početné otvorené otázky, zvlášť spor medzi Izraelčanmi a arabskými národmi. Vtedy sa viedla aj vojna medzi Iránom a Irakom, takže nový prezident videl tam príležitosť dokázať silu americkej zbrane v Golfskom zálive. Poučení Bushovou taktikou, všetku ťarchu vojny zvalili na Irak, dovtedajšieho amerického priateľa. Bol to premyslený manéver na získanie nafty, z ktorej vývozu Amerika získavala ohromné percentá. Americkí priatelia v Juhoarabskej únii (šejkovia, ktorí sa báli, že všetko stratia ak Irak získa ich naftové polia) nakupovali celý arzenál zbrane na obranu pred svojimi arogantnými a arabským nacionalizmom infikovanými nepriateľmi. Pri tom Bush plnil štátnu pokladnicu. Jemu okrem deficitu hrozila aj vnútorná kríza. Židia obsadili najdôležitejšie postavenia v krajine a usmerňovali udalosti tak, aby sa Izrael dostal na vrcholec svojej moci, aby sa územne rozšíril a aby sa znížil nátlak Arabov.

Bush veľmi dobre poznal smer amerického záujmu v každej krajine. Pekne mu voňali aj nafta a aj peniaze a preto do detailov rozpracoval strategický plán, ktorý mal mať viacnásobný význam v zlepšení stavu amerického rozpočtu. Aby sa oslobodil zodpovednosti a prípadných následkov, do vojny stiahol spojencov. K dispozícii mu boli početné vojenské jednotky, materské lode, krížniky s ponorkami a supermoderné stíhačky. Bush sa vskutku chcel zúčtovať so Saddámom Husajnom, irackým prezidentom, ktorému bol ponúkol opätovne pripojiť Kuvajt k Iraku. Saddám sa dal oklamať a dostal sa do pasce. Bush ho obvinil z invázie susednej krajiny a zaslal vojsko, aby ho odtiaľ vyhnalo. Americké letectvo denne bombardovalo Bagdad, pričom zavraždilo veľký počet nevinného obyvateľstva a spôsobilo veľkú hmotnú škodu. Americká televízia dňom a nocou vysielala tieto predstavenia s komentármi v službe silnej americkej propagandy. Vedenie televízie nikdy necítilo potrebu reálne informovať a pravdivo uviesť následky bombardovania. Zarazene som pozeral a počúval tunajších kanadských zástancov americkej politiky (aj Kanada mala svoje jednotky v Zálive), skákali vo vytržení pre dosiahnuté vojenské úspechy. Pred nimi som nereagoval, lebo by som mohol byť vyhlásený za štátneho nepriateľa. Vtedy som pochopil, že je väčšia časť kanadského obyvateľstva vlastenecky viazaná na USA, aj keď kanadskí intelektuáli a umelci boli a zostali proti tomuto spojenectvu.

Počas druhej predvolebnej kampane, keď Bush chcel za každú cenu ešte nasledujúci štyri roky zostať v Bielom dome a dokončiť začaté vojny, začal som sa so sympatiami pozerať na mladíka zo štátu Arkansas, ktorý tam bol guvernérom. V jeho príhovoroch som počul mnoho pravdy. Jeho sľuby zneli presvedčivo, začal som v ne veriť, keďže v Kanade veľa toho závisí od prezidenta v susednej krajine. Bol to Bill Clinton, demokratický kandidát, ktorý aj vzhľadom pôsobil ako opravdivý vodca. Bol veľmi inteligentný, schopný právnik, výrazných ľudských kvalít. Sľuby tohto výborného politika proste žiarili v jeho očiach. Veľkou zásluhou jeho manželky Hillary zrealizoval svoju túžbu a želanie väčšiny ľudí najbohatšej krajiny sveta.

Od veľkého vzrušenia z volebného víťazstva zabudol som nahrať jeho inauguračný príhovor. Predtým som bol nahral Fordov a Bushov. Bolo mi ľúto, že som to neurobil, keďže teraz nemám s čím porovnať jeho sľuby a jeho diela počas osemročného pobytu v Bielom dome. Dejiny iste budú doširoka písať o tom období.

Nikdy som nebol politikom, avšak v Kanade som sa pravidelne zúčastňoval na voľbách a volil som osobnosti, ktoré sa mi najviac pozdávali. Hodnotil som ich mojimi osobnými a osobitnými merítkami. Hlasoval som za komunistických, novodemokratických a liberálnych kandidátov, avšak nikdy nie za konzervatívov. Nikdy som ich neľúbil. Boli nevrlí a neúprimní ako Mulroney, Clark a ďalší predstavitelia tejto silnej strany.

Ani Smiljane a neskôr ani našim deťom som nikdy nesugeroval, komu majú dať svoj hlas. V rodine sme nikdy nepretriasali politickú situáciu. Na základe mojich zverejnených prác Smiljana vedela o mojej politickej orientácii. Veľa rokov som bol zodpovedným redaktorom spoločensko-politickej rubriky Našich novín, týždenníku, ktorý patril Komunistickej strane Kanady (čo medzi našimi juhoslovanskými vysťahovalcami bolo „tajomstvom", o ktorom vedeli iba tunajšie štátne orgány).

Keď sa Clinton dostal do Bieleho domu srdce mi bolo na mieste. Ten človek postupne začal uskutočňovať všetky plány a sľuby, ktoré dal v predvolebnej kampani. Ihneď sa videlo, že je principiálny v spĺňaní želaní svojho národa a hlboko presvedčený v správnosť svojich činov. Bolo treba riešiť veľký počet problémov, ktoré dovtedy neboli riešené. Amerika mala veľký rozpočtový deficit a veľký počet nezamestnaných. Vo väčšine prípadov boli to černosi, Španieli indiánskeho pôvodu, Indiáni a inými. Vynaliezaví Číňania, Japonci, Kórejčania a Indovia nežiadali od žiadnej politickej strany v krajine osobitný status. Sociálne a zdravotné otázky roky boli zanedbávané. V takej silnej Ameriky boli veľké rozdiely medzi bohatými, strednou triedou a chudobnými a osobitným problémom bol veľký počte bezdomovcov. Počas vlády konzervatívov kriminalita narástla ako nikdy predtým. Neriešené problémy existovali aj v školstve, mládežníckych organizáciách, v cirkvi a v robotníckych syndikátoch, ktoré takmer zanikli. Súrne bolo treba riešiť rozmach rasizmu, neofašizmu a iných deviácií v spoločnosti.

Clinton vyhrnul rukávy a pustil sa do boja so všetkými problémami. Americkí senátori vo svojich voľbách odovzdali senát do rúk konzervatívnej strany, ktorej rozhodnutia mohol znemožniť iba vetom. Napriek búrlivému pozdraveniu zo strany členov senátu, Clinton správne vycítil úmysel týchto predstaviteľov amerického národa. Nezmýšľali rovnako, avšak nikto živý sa nemohol protiviť jeho reformám sľubujúcim prosperitu USA. V určitých prípadoch dostával dokonca podporu aj od svojich straníckych súperov. Vďaka všetkému uvedenému, nahromadené body sa riešili jeden za druhým a Clinton postupne zrealizoval svoje úmysly. Stal sa preto jedným z najobľúbenejších prezidentov USA.

Clinton chcel vo svojom druhom prezidentskom mandáte ospravedlniť svoju popularitu a schopnosť (čo záviselo aj od správne zvoleného tímu spolupracovníkov v Bielom dome a štátnych ustanovizniach) všetku svoju moc orientoval na ekonomické, sociálne a humanitárne pole, čo dovtedy žiaden prezident neurobil. Drasticky znížil použitie drog a pokúšal sa dokonca zničiť polia s kokaínom, marihuanou a inými opiátmi v Kolumbii, hlavnom svetovom vývozcovi týchto výrobkov. Prerazil hlavnú vetvu zásobovateľov a predajcov a do žalára umiestnil magnátov tejto široko rozvetvenej siete. To v Kolumbii spôsobilo veľké protesty a ozbrojené zrážky, keďže výrobcovia drog nevideli svoju budúcnosť v pestovaní iných kultúr, na čo v novej situácii boli nútení. Iná výroba im totiž neprinášala ani približný zisk aký mali z kokaínu a marihuany.

V snahe zotaviť klesajúce renomé konzervatívov Clintonov predchodca Bush popretriasal Panamu cez ktorú sa droga rôznymi kanálmi zasielala do sveta. Generál Noriega sa dostal za mreže, avšak ako americkému priateľovi a pre mnohé iné dôvody, neodňali mu právo na luxusný život vo svojom ďalšom dlhodobom „civení".

Na rozdiel od Busha Clinton všetko robil veľmi rafinovane, na jemu svojsky spôsob. Prostredníctvom štátnych tajomníkov zahraničných vecí zmieroval zvadené národy vo svete. Pritom začal zachádzať na územia, ktoré nedostatočne poznal. Bosna bola pre neho úplnou neznámou a vydal sa ňu silou. Nepoznal udalosti, ktoré stáročiami neboli riešené. Jeho zbrane (najlepšie a najmodernejšie vo svete) boli hlavnými adutmi, aby s vojskom išiel intervenovať v tej časti Balkánu. Za pomoci propagandy získal na svoju stranu všetkých spojencov, predovšetkým členky NATO paktu. Nebol ani trochu sentimentálnym voči Srbom v Bosne a podobne ani neskôr pri kosovskom probléme, keď albánsky národ vyhlásil za trpiteľov modernej doby. Za pomoci CIA a agentov výzvedných organizácií a kolaborantov vytvoril rozpad na Kosove a podnietil celé masy na „útek". Veľký počet Škipetárov sa zapojil do tejto propagandy a opustil domy a majetky, čo vo svete spôsobilo veľkú ľútosť nad „úbohým albánskym národom", ktorý stáročia trpel pod srbskou diktatúrou. Celý ten chaos na Kosove bol dielom prezidenta Clintona.

Predtým sa aj Bosna našla na údere jeho politiky a aj tam boli Srbi znovu hlavnými iniciátormi zla medzi tamojšími národmi. Radovan Karadžić a jeho generáli boli vinníkmi pre pohromu v Sarajeve. Jeho a Ratka Mladića, generála srbského vojska v Bosne a tiež aj prezidenta Juhoslávie Slobodana Miloševića vyhlásili za hlavných vinníkov v rôznych masakroch a zaradili ich medzi „kandidátov", ktorí pred Haagskym tribunálom majú zodpovedať za svoje zločiny. Tak sa začali odhaľovať masové hrobky v celej Bosne a Srebrenica bola dôkazom srbských zločinov nad moslimským obyvateľstvom. Tu bolo objavených viac tisíc nevinných obetí.

Či penzionovaný Clinton uvažuje niekedy o svojich politických ťahoch a spôsobenej búrke na Balkáne? Či po bombardovaní Juhoslávie niekedy uvažuje o tom, do akej miery bol riešený problém spoločného života na Balkáne? Či ako penzista najvyššieho miesta úradovania bude môcť pokojne spať vo svojom newyorskom dome s pohľadom na slávny Manhattan?

Clinton nezískal adekvátne uznania za dosiahnuté výsledky. Konzervatívna strana (väčšia časť amerického senátu) za každú cenu sa ho chcela zbaviť v jeho druhom mandátnom období. Ešte pred prezidentskými voľbami na neho zaútočili kvôli tomu, že sa vyhol účasti vo vietnamskej vojne (a jeho zástupca, viceprezident Al Gore bol tam iba vo funkcii novinára). Bývalí bojovníci boli totiž stále napáchnutí patriotickým spolucítením voči padlým spolubojovníkom (zahynulo tam asi päťdesiat tisíc Američanov). Pravdaže, tu sa nespomína niekoľko miliónov zavraždených vietnamských bojovníkov. V tom takom kaleidoskope vlasteneckých cítení Clintonovi sa podarilo získať väčšinu voličov.

Zostal v Bielom dome a aj ďalej realizoval svoje významné ciele. Pomerne mladý človek, v plnej fyzickej a psychickej sile, okolo ktorého bolo množstvo pekných žien, nemohol odolať pokušeniu. Čert nespí a ako autoritatívna osobnosť Clinton si našiel spôsob na uspokojenie svojich apetítov. Nevzal si vzor Johna Kennedyho a jeho veľký počet afér, zvlášť s filmovou hviezdou Marilyn Monroe a neobával sa, že bude odhalený. Neskôr sa dopočulo, že sa podobné udialo aj v Arkansase, kde ho zastihli s jeho úradníčkou v hotelovej izbe (prípad Pauly).

Vyvrcholením všetkého bola Monica Lewinsky. Veľmi pekná dievka, veľmi inteligentná, ktorá sa dala zviesť Clintonovým lichoteniam. Ľúbostná aféra mu takmer ohrozila prezidentské postavenie v druhom mandáte. Celý prípad prebral senát, pred ktorým prezident musel vyniesť všetky svoje pravdy a lži. Pod prísahou musel opísať všetky detaily svojho vzťahu so slečnou Lewinskou. Vyhlásil:

-Nikdy som nemal sexuálny vzťah so slečnou Lewinsky.

Televízie v Amerike a v celom svete prenášali tento proces zo senátu, v ktorom bol do podrobností analyzovaný každý detail prezidentovho smilstva. Počas procesu sa zdalo, že Clinton bude musieť zdvihnúť ruky, keďže nemal nadostač argumentov o tomto svojom nedovolenom výlete. Mal však najlepších obhajcov v Amerike, ktorí šikovným použitím svojich právnických vedomostí dokázali prezidentovu nevinu.

Tak Clinton so šťastným úsmevom vychádzal pred Američanov bez akéhokoľvek pocitu viny, keďže samozrejme, on nemal sexuálny vzťah „s tou ženou" v pravom slova zmysle, lež iba orálny sex! Aká definícia sexu!

Nikto nemohol svedčiť o tom, čo sa skutočne udialo v celej tej hre.

Hillary Clintonová sa v tejto udalosti správala ako dáma, ktorá bola veľmi zamilovaná do svojho manžela a prijíma ho takého aký je. Vedľa neho stála do konca a každý kto ich videl spolu nemohol poprieť ich podivnú hlbokú lásku. Ona akože hľadela iba na svoju prácu a pre Ameriku pracovala bez peňažnej úhrady.

Kým sa to dialo, ich dcéra Celsy mala dosť veľký prehľad o súkromnom živote svojho otca. Matkino správanie ju však posmeľovalo, aby si zachovala dôveru vo svojho otca. Veď, jej otec je najsilnejšou osobnosťou Ameriky a celého sveta!

Clinton bol na inaugurácii George Busha mladšieho usmiaty. Bol plný seba a vedomí, že jeho predchádzajúce roky v službe amerického ľudu boli takmer dokonalé. Nezáležalo mu na tom, kto bude nasledujúcim americkým prezidentom, aj keď tlačil svojho podpredsedu. Al Gore s jeho požehnaním získal srdcia amerických voličov a mal dobré výhľady na víťazstvo v nasledujúcich voľbách.

Udiali sa však nevídané udalosti pri sčitovaní hlasovacích lístkov na Floride. Niekoľko sto tisíc lístkov bolo ukrytých. Vo všetkom sa robili rôzne prechmaty a falšovala sa bilancia hlasovania. Konzervatívna strana sa snažila zhromaždiť čo viac hlasov pre Busha. Sčitovanie hlasov nikdy však nebolo ukončené, keďže Najvyšší súd rozhodol víťazstvo odovzdať predstaviteľovi konzervatívnej strany. Tak bol Bush vyhlásený za prezidenta, na čo protestovali členovia Demokratickej strany, ktorá mu to nikdy nemohla odpustiť.

Clinton odišiel do dôchodku. Jeho manželka sa stala členkou amerického senátu. Bola veľmi vplyvná v New Yorku, kde si kúpili nový dom, útočisko pre ich ďalší život a prácu. Právnička Hillary Clintonová, dobrá rečníčka, ambiciózna politička, zaslúžilá počas prezidentskej služby svojho manžela... sa predstavila ako osoba, ktorá by mohla byť prezidentskou kandidátkou v nadchádzajúcich voľbách. Tak by sa uskutočnilo proroctvo, že sa prezidentom Ameriky stane žena. Kandidovala sa, avšak nestala sa prvou prezidentkou USA, Barack Obama sa ale v tom roku 2009 stal prvým čiernym americkým prezidentom. Na otázku, či sa zúčastní v nasledujúcich voľbách povedala:

- Ani náhodou! To je práca, ktorá si človeka vyžaduje 24 hodín denne a sedem dní v týždni!

Politici sú známi podľa vyhlásení, ktoré poprú ihneď na začiatku novej kampane. Preto neprekvapí úplne iný postoj Hillary Clintontovej, keď predvolebná horúčka začne naberať tempo. Príchodom Busha juniora na prezidentský post všetci očakávali zjavné zmeny vo verejnom a politickom živote. Iba niekoľko dní po príchode do Bieleho domu mladý Bush namieril zbraň proti Iraku, v čom sa prizrel na svojho otca. Chcel zničiť Huseina a preto začal s bombardovaním Bagdadu a miest v takzvanej „zóne zakázaného používania vojenského letectva".

Iracký národ trpel viac než druhé národy sveta. Irak sa nachádzal pod embargom vývozu nafty a jej výrobkov. V krajine začal vládnuť hlad, deti zomierali na každom kroku, údajne preto, že Husein mal tajnú zbraň, ktorou by mohol zničiť Izrael. Aj keď nemal tú tajnú zbraň, lovili ho ako zver, bol chytený a odsúdený na trest smrti. Možno sa aj Bush jedného dňa ocitne pred Haagskym súdom. Vyžmýkal všetko čo mohol z irackých prírodných rezerv a kým v cudzích krajinách zlodejstvom robil poriadok, žmýkal americký poklad vo všetkých ustanovizniach a na všetkých pozíciách, kde bol dolár používaný ako platobný prostriedok. Bush Ameriku, suchú ako kosť, odovzdal Obamovi (nik nevie koľko miliardový deficit zdedil Obama). Čína, Japonsko a Veľká Británia pomohli s veľmi veľkými množstvami peňazí. V budúcnosti sa snáď zistí, koľko bude táto pomoc stáť.

Všetko čo sa v Amerike stávalo, stávalo sa aj v Kanade, ibaže trochu v jemnejšej miere. Kam to Kanadu odvedie? Amerika nemá peňazí na kúpu a Kanada nebude vyvážať vlaky, lietadlá, helikoptéry, drevo, hovädzinu, papier... Nieto vývozu, nieto práce, Kanaďania sa masovo prepúšťajú... kriminál narastá...

Čas ukáže, ako sa to všetko skončí.

Dnes 9. marca 2010 kým píšem tieto riadky nič nevyzerá sľubne.

 

Komentárov  

+1 #1 RE: V mene egoizmu takzvaných sfér vplyvupsd 2017-09-20 12:12
Zaujímavý "výlet" kulpin.net-u do "vysokej" politiky... Odpovedal by som pánovi Pixiadesovi, priamo, bez prekladu, ak dovolíte...
Poštovani, veoma su interesantne Vaše opservacije politike SAD, kroz prizmu posmatrača sa američkog kontinenta. Oni, koji prate svetsku, pa u okviru nje i spoljnu politiku SAD sa ovdašnje posmatračnice, ne bi baš mogli da se slože sa znantnim delom takvog rasuđivanja. Za pozdraviti je humanizam koji projevava kroz Vaše tekstove, ukazujući na poetske sklonosti. Ipak, postoji neki "filter", koji neke intenzivira a druge zrake ne propušta. Vaše je pravo da budete levičar, bez obzira na Čerčilovu kvalifikaciju onih, koji su time, i nakon svojih 30-ih godina još uvek obuzeti... A kolika je Vaša podložnost uticaju establišmentskih medija SAD, najbolje bi bilo da to sami u svojoj auto-refleksiji iznađete. Šta je danas levica koja kao "avangarda" dolazi sa američkog kontinenta, osim LGBT i sličnih "boraca za prava" ? Kada u Evropi, nazovi -levičarske vlade ukidaju prava zaposlenih a sprovode navedene agende "levice" SAD ?
Drugo bi bilo, u najkraćem, pitanje 1999. Zar Klinton nije bio sravnio sa zemljom Waco ranč u Teksasu sa "pobunjenicima", pre nego što se priklonio Bleru i "humanitarnim" intevencijama koje su najpre isprobane u natovskoj agresiji (mimo odluke SB UN) na bivšu SR Jugoslaviju ? U korist - "pobunjenika" ?! Mislite li da albanska narko-mafija nema veze sa drogom, protiv koje se Klinton, tobož "borio" ? I, dokle se stiglo sa primenom takve doktrine "humanitarnih" i sl. intervencija ? Irak je bio nakon 1999, kao i Libija, Sirija, Egipat itd. Laži u vezi Iraka su izašle na videlo. A one u vezi "Kosova" ostaju - "legacy" Klintona. Kao i "osiromašeni uranijum". Dokle ? Slobodan Milošević svakako da nije bio "cvećka". Ipak, nije prema pobunjenicima primenio ono što je Klinton u Waco-u ?! A dvostrukih merila i licemerja nikad više, upravo od USA "leadership" ?! psd
Citovať | Nahlásiť administrátorovi

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť
SEM VNESTE TEXT Z OBRÁZKU (AK NEMÔŽETE PREČÍTAŤ TEXT STLAČTE OBNOVIŤ)

urad

Letmo

Vladimír Labáth (1922 – 1997)

Život

Dym z cigarety.
Kytica nádejí.
Večný boj o svety.
Jeden strom v aleji.

Túha po niečom.
Zlato a mozole.
Radosť pod mečom.
Zločinci v kostole.

Žízeň po krvi.
Volanie prorokov.
Túha byť prvý.
Závody stá rokov. ...

 

Posledné komentáre

Posledné články