V tomto čase čoraz výraznejšieho odcudzenia ľudí, v ktorom sa neprajnosť, nenávisť a závisť šíria ako lesný požiar, stretnutie našej generácie maturantov petrovského gymnázia na chatke vedľa Dunaja v Hložanoch, pripadalo mi tak trochu ako zidealizovaný rozprávkový príbeh. Nebolo žiadnej vyumelkovanosti, teda ani predvádzania sa s perfektným mejkapom, účesom a v nóbl toaletách, ale stretnutie v pohodlnom odeve a obuvi a so srdcom plným lásky. V súlade s mottom, ktoré sme si takmer pred polstoročím zvolili: „Zápasiť treba. Neujsť nikdy z boja, nebáť sa rán, že sa snáď nezahoja. A milovať." Uvedeným veršom Jána Smreka, ktoré sme si pred 46. rokmi zvolila za akési životné krédo, predchádzajú tieto riadky: ,,Oj v živote je toľká radosť skrytá, že vlastne hlúpe je tvár robiť kyslú pred húfmi ľudí verne zápasiacich."
Snáď všetci prítomní z generácie maturantov školského roku 1974/75 „a" a „b" oddelenia Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci, ktorí sa včera zišli na pravidelnom, teraz už každoročnom stretnutí, strávili výnimočné a nezabudnuteľné chvíle v srdečnej a veselej nálade.
Dlho rokov sme sa stretali iba v Báčskom Petrovci a v poslednom období odchádzame do prostredí odkiaľ sme mali spolužiakov. Zápasíme a vzájomnú úctu a lásku si zachovávame. Vlaňajšie stretnutie kvôli koronakríze vystalo, predvlani sme sa stretli v Kulpíne, rok predtým v Ravnom Sele, predtým v Maglići...
Keďže obe naše triedy boli zmiešané a v oboch boli aj niekoľkí srbskí žiaci, v origináli a bez prekladania uvádzam správu, ktorú mi zaslal Todor Radanov: „Juče je generacija gimnazijalaca (1975 maturirali) imala druženje i proslavu 46 godina od mature. Momci iz Gložana su to IZUZETNO LEPO ORGANIZOVALI na obali Dunava u vikendici naseg Pajca (Pavela Murtina). Oni koji nisu došli imaju za čim da žale. Lepo je bilo ponovo se videti i družiti se."
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)