Spolok žien

IN MEMORIAM: Samo Kolár

Samo Kolár sa narodil 6. októbra 1952 v Lugu a v tejto malebnej, odľahlej sriemskej dedinke strávil detstvo. „Ako malé decko som sa zošmykol a spadol pod sedliacky voz. Kolesá plného voza prešli cez moje nohy. Keďže v tom čase neexistovalo niečo také ako sanitka (sanitky boli, ale pre nás zostávali väčšiu časť roka nedostupné, museli sme si vyberať čas aj kedy ochorieme), tak ma tiež sedliackym vozom zaviezli aj k najbližšiemu lekárovi do Beočinu. Priam zázrakom som vyviazol so zdravou kožou, bez zlomeniny." V Lugu žil aj počas základného školenia. „Ja patrím do tej generácie detí z Lugu, ktoré každý deň pešo prešli 12-13 kilometrov, aby prišli do susedného Suseku do školy. Kým moji spolužiaci spali v teplých perinách, ja som sa brodil v snehu po pás. V daždi alebo letných horúčavách ale, až na jednu jedinú výnimku, sa nestalo, že som do školy neprišiel. Keď som sa stal žiakom generácie, teraz keď sa na to spätne pozriem, tak na tom má nemalé zásluhy aj môj Lug. Seba som vnímal aj ako jeho reprezentanta a nemohol som si dovoliť nereprezentovať ho dôstojne," uviedol Samo Kolár vo svojich spomienkach na rodisko.

 

IN MEMORIAM: Samo Kolár

 

Maturoval na gymnáziu v Báčskom Petrovci v školskom roku 1970/71. V školení pokračoval na Ekonomickej fakulte v Belehrade. Potom v rokoch 1977 – 1978 pracoval v Slovenskej redakcii Rádia Nový Sad, kde bol komentátorom a redaktorom zahranično-politickej rubriky. Z redakcie dočasne odišiel do pokrajinských orgánov moci na politickú funkciu a po vypršaní mandátu sa v roku 1989 vrátil späť do Novosadského rozhlasu. Strávil tam nasledujúce štyri roky a roku 1993, keď už vojna v bývalej Juhoslávii neveštila nič dobrého, odsťahoval sa na Slovensko. Tam tiež pôsobil ako novinár v niekoľkých médiách a tiež ako vysokoškolský profesor. Bol manželom Anny Nemogovej Kolárovej (5. 7. 1951 – 26. júl 2008), zosnulej novinárky a dramatičky, s ktorou sa zoznámil v Slovenskej redakcii Rádia Nový Sad a ktorá ho dávno predbehla do večnosti.

"Precestoval som už hodný kus sveta, žil v rôznych mestách a krajinách, ale obrazy Lugu sa mi pravidelne vynárali v mysli aj v tých najneuveriteľnejších situáciách: v kaviarni uprostred Paríža, na uliciach Brusellu, v hotelovej izbe v Moskve, alebo posledné roky v rôznych zákutiach Bratislavy. Sám som zažil mnohé premeny Lugu. Mnohí sa k nám správali s úctou a uznaním, nebolo však málo ani tých, čo nás ak nie rovno osočovali alebo urážali, tak aspoň podceňovali a označovali nás rôznymi prívlastkami ako: Dedina za Božím chrbtom, Tam, kde Pán Boh povedal dobrú noc... a nám nič iné nezostávalo iba vzdorovať, húževnato pracovať a pestovať v sebe tichú nenápadnú hrdosť. Často sme museli byť najlepší, obrazne povedané občas iných aj o hlavu prevýšiť, len aby nám uznali, že sme rovnocenní," uvádza v knihe Dedinka v údolí Samo Kolár-Simo. A nielenže bol rovnocenný, ale bol priam výnimočný. Vytrvalosť, húževnatosť, pracovitosť, občas aj vzdorovitosť a už spomínaná hrdosť boli jeho silnou zbraňou, ktorá mu umožňovala meniť seba k lepšiemu a prežiť aj tie najťažšie chvíle a trpké údely osudu.

Samo Kolár sa dožil 69 rokov a 25 dní a zomrel 31. októbra 2021 na Slovensku.

Česť jeho pamiatke!

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články