Podmienky používania

Slavkovci a ich ťažký životný údel

Karol Slavka bol v druhej polovici 19. storočia významným petrovským kováčom. Ako roduverný Slovák a ako sa to na úctyhodného majstra patrilo, svojho syna Samka, narodeného pred 140 rokmi 24. júla 1884, dal do škôl. Po skončení nižších tried gymnázia v Sarvaši, usilovný Samko pokračoval v školení na preparandii (učiteľský ústav). Školenie úspešne absolvoval a učiteľskú prax začínal v Pivnici, pokračoval v Kysáči a Novom Sade a najdlhšie pôsobil v Petrovci, kde aj natrvalo zakotvil. V Petrovci sa zapájal i do verejného i spolkového života a v rodičovskom dome otvoril i akúsi hospodársku sprostredkovateľňu a informačnú kanceláriu. Uvádza sa to v nekrológu zverejnenom v novinách Národná jednota, z ktorého sa dozvedáme, že umrel 15. októbra 1937 a kde píše: „Na Sama Slavku, najmä z tých mladších čias, všetci si budeme vďačne spomínať: jeho mohutný spev, ktorý sa ozýval na zábavách (keď podľa staromódneho spôsobu, po tanci tanečníci defilovali sieňou a spievali našské piesne), jeho vtipy a žarty, ktoré kolovaly v priateľskom kruhu a vôbec jeho podivínska povaha zostane nám v živej pamäti." Šťastné roky však čoskoro začiernili tie kruté, bolestivé. Dôvodom, že sa dožil iba 53 rokov bolo úmrtie najprv manželky a potom aj strata syna Ivana, jedináčka, gymnazistu. „Tým sa dá vysvetliť i to, že v posledných rokoch svojho života oddal sa i nadmiernemu používaniu alkoholu. Ináče ako človek, najmä v jasných chvíľach, bol dobrý kamarát, milý a veselý spoločník. Ako učiteľ bol tiež dobrý, s veľkou láskou sa venoval svojmu povolaniu a jeho bývalí žiaci majú na neho pekné spomienky."

 

Slavkovci a ich ťažký životný údel

 

Ivan Slavka, syn učiteľa Samuela Slavku bol mimoriadne nadané dieťa a aktívne sa zapájal tak do školských, ako aj mimoškolských aktivít a bol činný aj v sokolskej jednotke a skautskej, bol hercom a pred sebou mal aj úspešnú spisovateľskú kariéru. Už ako 16-17 ročný pravidelne zverejňoval svoje texty v Národnej jednote a v článku Pltníkove spomienky – rozjímanie; bôľno-radostné spomienky na útle detstvo a na zosnulú matku (10. 02. 1927), ktorý venoval členom samovzdelávacieho združenia Sládkovič píše:

„V prúde dravých vĺn žitia, medzi milionami životov letím i ja, sťa nepatrný atóm, súc zachytený ich dravým vírom, ktorý ma zmieta sem-tam, sťa nepatrnú hračku... Som mladušký, nezkúsený pltník, súc obdarený mladistvou plťou života, kormidlom večných nádejí, túžieb... Letím prúdom rieky, by sa boril s jej dravosťou zatiaľ, až – nezmiznem v hlbinách Večnosti... Letím, – letím spešne vpred, vždy ďalej a ďalej do neznámych končín môjho žitia. A akordy Času: minút, – mesiacov, – rokov verne i mňa sprevádzajú, by zaznamenali mi beh môjho žitia. Letím do neznámych končín... Vôkol mňa hučia dravé vírivé vlny, spievajú svoju večnú pieseň:

Život je boj...
život je bôľ...
my ťa ním zmietame
sťa hračku...
          Stoj,
pevne na mladistvej plti,
bys´ nevklznul
do víru smrti;
dravých vĺn...
Stoj pevne ...
           Stoj!
– – – – – – – – –
Život je bôľ, je boj..."

Napriek veľkému boju dravé víry smrti Ivana čoskoro pohltili... prehral životný boj. V rovnakých novinách (Národná jednota 27. 10. 1927) osem mesiacov po zverejnení tohto Ivanovho textu nachádzame Posledný list venovaný priateľovi I. Slavkovi podpísaný iniciálkami T. Š. V článku sa uvádza:

„Dívam sa na Tvoj posledný list, na ktorý som Ti doteraz neodpovedal. Je už pozde, pozde, drahý priateľu!... Vyhasla žiar očí Tvojich: schladlo, zmeravelo telo v náručí krásnej prírody, ktorú si Ty tak miloval...
Spomínam.
»... Buď učiteľom a ja budem farárom! Budeme spolu v jednej dedinke pekne žiť a vzdelávať ten náš dobrý ľud slovenský. Ja mám tak rád tú prostotu a to dedinské zátišie... «
Kde Tvoje krásne sny krátkej mladosti?... Kde city a snahy Tvoje tak vznešené??.:. Ty neodpovedáš. Ústa Ti Večnosť zavrela a Ty pocítil si, jak ťažko je umierať ďaleko od svojich milých...
Tak krásne a predsa tak bôľne je umierať v mladosti...
To moja posledná odpoveď na Tvoj posledný list.
T. Š."
(T.Š. by mohol byť Tomáš Štrba, maturant tretej generácie petrovského gymnázia narodený 4. 11. 1908 v Petrovci, ktorý zakončil štúdiá na Vojenskej akadémii v Belehrade a ktorý sa presťahoval do ČSSR)

Ivan Slavka bol obľúbený nielen medzi rovesníkmi. Aj profesori na gymnáziu si ho obľúbili a Michal Kellenberger, správca Ľudovej školy a člen gymnaziálneho kuratória, mu venoval báseň, ktorú zverejnil v Národnej jednote a pomenoval ju Na pamiatku Ivanovi Slavkovi:

Ivanko, už prišiel s´ k nám,
ale jaký, – tichý;
neverím si; – ohmatávam:
studené Tvé sluchy.

Všetcia sme Ťa čakali,
že sa vrátiš jarí.
V túžbe sme sa zklamali:
V truhle ťa dodali.

Sokol, herec, skaut a žiak –
vtebe druha ztratil;
sťa by na nás padol mrak:
mŕtvy si sa vrátil.

Srdce predtým tak vrelé
Tvoje všetkých hrialo;
hľa už leží – studené:
Za nás biť prestalo.

Duša Tvoja bujárá,
plná peknych plánov;
k Bohu sa už pobrala:
my túžime za ňou.

Ono z čiastky preds´ je tu,
chce žiť medzi nami;
učiť nás chce krásotu:
bratov so sestrami.

Keď sa aj my lúčime,
s Tvojim zvädlým telom;
duše s tebou sdružíme:
s bratom a priateľom.

Chceme jak ty kedys´ žil,
žiť tej večnej lásky;
tak my chceme spečatiť:
s Tebou naše sväzky.

Spi Ivanko...tíško spi,
v Tvojom lôžku novom;
snívaj o nás krásne sny:
s Bohom brat náš! S Bohom.

 

Katarína Pucovská

 

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články