Domovská

Srbsko v roku 1883

Chcel by som inšpirovať mladších čitateľov stránky kulpin.net a ukázať im príklad, aké zaujímavé je nazrieť do starých časopisov. Možno v nich nájsť veľa už nepoznaných pamätí či udalostí. Do rúk sa nám dostalo staršie číslo Slovenských pohľadov, presnejšie decembrové číslo z roku 1913, kde je popisovaná udalosť z roku 1883, ktorá sa teda stala pred 135 rokmi. Na úvod malý výrez z originálu, no ďalej sme vybrali len tie najzaujímavejšie pasáže. V prepise sme ponechali vtedajší jazyk, na ktorom možno sledovať zmeny so storočným odstupom. Pozorný čitateľ pri čítaní zistí, že celý príspevok vyrozprával vyšší funkcionár polície.

 

Srbsko v roku 1883

 

Opis situácie: Oppozícia, ktorá mala za sebou väčšiu čiastku národa i celé novinárstvo, postavila sa nepriateľsky. Radikálna tlač i časté radikálne shromaždenia po celej krajine pritiahli za sebou natoľko národ, že temer celá Srbia stala sa oppozicionálnou a pri vláde zostali len štátne orgány a jej priatelia. Radikáli, kým neprišiel k vláde Piroťanac, temer neznatní, stali sa teraz opravdovou silou. Auktorita Nikolu Pašića (terajšieho predsedu ministerstva), Péru Todorovića a Kostu Taušanovića bola mocnejšia, než auktorita Garašanina a Piroťanca.

Všetko, čo vláda z Belehradu podujímala i nariaďovala, radikáli na svoj spôsob podrývali a obchádzali. A všetko, čo hlavný radikálny odbor namyslel, to pri pomoci svojich jednomyselníkov vykonal a dosiahol.

Nech vyrozprávame niektoré prípady.

Radikálne noviny „Samoúprava" prinášali v každom čísle ostré články proti vláde, alebo jej orgánom. Častejšie boli články namierené i proti samému vladárovi (Milanovi). Polícia noviny zabraňovala i habala. Ale už o deň o dva zakázané čísla boli šírené i verejne čítané po kaviarňach a vnútri krajiny. Keď polícia konala habanie a prekutávala redakciu, našla len niekoľko sto čísel. Druhá, väčšia čiastka roztrúsená bola tajne po Srbii.

Prostredníctvom svojich spoľahlivých ľudí redakcia rozposielala konfiškované čísla svojim roznášačom vnútri krajiny. Vtedy nebolo železnice a v tomto ohľade veľké služby konali jej vozári. Vie sa na príklad o Alabakovi Jagodincovi, ktorý sám rozhodil na tisíce čísel. Vezúc cestujúcich alebo kupecký tovar z Belehradu, Alabak do vreca, ktoré mu leží na prednom sedisku a v ktorom sa nosieva ovos pre kone, pchal noviny, brošúry atď. a čím do niektorého mesta stihol, tam rozdával známym rozsievačom belehradských odkazov. Ako oddaný radikál, Alabak konal túto prácu obratne a verne, chodiac z Belehradu až po Niš i Pirot.

Alebo iný prípad: Keď sa tu jedného večera (1882) z príležitosti divadelného predstavenia „Rabagasa" prihodila pouličná bitka v Belehrade, kráľ Milan s predsedom ministerstva Piroťancom náhodou bol v Niši. Minister Garašanin o tom neporiadku razom upovedomil kráľa. Král si žiadal, aby o tom bol čím akurátnejšie a obšírnejšie upovedomený, zvlášte preto, že niekoľko kameňov hodeno bolo i do koča kráľovnej, ktorá sa po predstavení domov vracala. Piroťanac prišiel vtedy na nišský telegrafický úrad a Garašanin do ministerského telegrafického úradu. Rozhovor medzi nimi trval celú hodinu, ale na druhý deň včas ráno vedelo sa po celej Srbii, čo sa v Belehrade stalo, čo sa Piroťanac s Garašaninom shováral a ako prvý robil ostré výčitky pre nemilý prípad...

A ako sa správal obyčajný ľud? Nuž čítajte.

Bezodná nenávisť medzi vládou a oppozíciou vyrážala sa verejne v nepočetných pádoch. V Kruševci jedného dňa okrášlili somára, po bokoch mu vypísali mená vládnej stránky a potom ho verejne viedli po meste s muzikou.

V Alexinci i po iných mestách verejne cengali na zvoncoch a praporcoch, keď niekto od vrchnosti alebo z vládnych ľudí išiel ulicou. Od tohoto „národného" pozdravenia nebol ušetrený ani sám učenec a velikán professor Jozef Pančić, keď v lete r. 1882 s viedenským professorom zologie vedeckým cieľom putoval po moravskej doline...

Keď mocná oppozícia uspela duchov v zemi rozohniť a v massu národa svoje idey zasadiť, vtedy uznalo sa za potrebné, aby sa slabosť vlády opravila a rozčúlení duchovia upokojili prísnosťou a energiou Nikolu Christića, človeka, ktorý za pätnásť rokov bol na „pokoji" (v penzii), i na ktorého národ po zabití knjaza Michajla bol zcela zabudol. Na miesto, aby bol kráľ povolal Nikolu Pašića, on pozval Nikolu Christića. A toto bola prvá fatálna chyba Milanova. To je začiatok všetkým jeho pozdejším ťažkostiam i nešťastiam...

Král Milan si myslel, že samé zjavenie sa Christićovho kabinetu, v ktorom boli ľudia konzervatívnych zásad, bude dostatočné, aby oppozíciu zastrašilo a zauzdilo. Ale nasledoval práve protivný účinok.

Radikálne idey založili vtedy v Srbii nové náboženstvo – radikalismus, v ktoré národ celou dušou veril, malo svojich oduševnených apoštolov i fanatikov. Národ na chýr o novej vláde sa pohýbal. Príchodom Nikolu Christića k vláde rozdráždenie v národe počalo sa silnejšie javiť. Oppozicionálne noviny so dňa na deň prinášali články, ktoré predsedu ministerstva i ministra polície bili zrovna do tvári. Srazenie sa Christićovej vlády s radikálmi bolo nevyhnutné. Len sa čakal čas a miesto boja.

Vari toľko na pochopenie celého diania v tom čase. A ako to bolo v Belehrade?

V samom hlavnom meste položenie bolo akési neznesiteľné, napnuté. Každý cítil, predvídal, že musí niečo nastúpiť. Politická atmosféra bola dusivá, ako býva pred búrkou v sparnom čase. V redakcii „Samoúpravy" zavládla akási nervóznosť. Usilovali sa v každom prípade provokovať vrchnosť. Tak robili, ako by náročky hľadali srážku s políciou. Tak husto zjavovali sa ostré články, že každé číslo radikálnych novín pri dvore vzbudilo opravdovú búrku.

V čísle od 30. júla vyšiel ostrý článok o odzbrojení národného vojska: ako zo Srbov i vojakov chcú spraviť tureckú raju, ktorá musí dávať všetko, čo bude od nej požadované... Král Milan sa hneval, kričal, žiadajúc od správy Belehradu aby silou prekazila vychádzanie „Samoúpravy", aby sa litery v tlačiarni rozhádzali, aby sa tí z redakcie rozohnali, do vyhnanstva poslali, aby sa redakcia zavrela atď. A podobných plno žiadostí, akých tento násilník vždy mal vyše počtu. Péra Todorović, ktorý vtedy bol dušou „Samoúpravy", častejšie mával srážky s policajnými orgány, keď mali exekvovať nejaký výrok vrchnosti...

Král Milan často dopytoval sa na styky členov hlavného radikálneho odboru. Veci stály asi takto: Nikola Pašić bol vodcom stránky, agitátor, pisateľ úvodných článkov, ale človek miernej povahy. Všetko žiadal si dosiahnuť svornou prácou. Péra Todorović a Kosta Taušanović boli silní oppozicionalisti, ostrého pera a smelí agitátori. Péra bol obryčný, spôsobov vyzývavých a ostré písanie jeho prenikalo špiky massy. Kosta bol príjemný, sladkých rečí, svojím zjavom i hovorom vedel podmaňovať. Ale i Kosta i Péra, ako obľúbení agitátori, boli považovaní za najnebezpečnejších. Oni boli, takzvaná – propaganda skutkov. Popri nich treba spomenúť i Stojana Protića ktorý pracoval pri „Samoúprave" a za redakciu chodil do – áreštu.

Ale hlavnou silou radikálov boli: professori, prednášatelia, učitelia, merníci, mladšie úradníctvo, mladší kupci vnútri krajiny, tlačiari, nádenníci i všetka omladina. Kráľ Milan, nemohúc chytiť oppozíciu, nakladal, aby sa hľadali úsluhy i od – sadzačov. Prostredníctvom svojich agentov polícia ich verbovala. Ponúkano bolo za rukopisy jednotlivých spisovateľov po 200 dinárov (korún asi!).Na tento spôsob myslelo sa vykutať i professorov i úradníkov, ktorí pracujú pri oppozicionálnych novinách. Pamätám sa, že kráľ Milan obzvlášte ostril si zuby na rukopis Dj. Simića, o ktorom sa hovorilo, že písal články pre jedny oppozicionálne noviny. Ponúkal za Simićov rukopis 600 dinárov. A hoci sú naši sadzači holá chudoba – oni predsa odbili také bohaté dary kráľove.

Prvá iskra zaječarskej revolúcie vzplanula 12. októbra 1883 v dedine Lukove, v okrese bolevackom. Príčina jej bola nariadenie vojenskej vrchnosti: aby sa od I. i II. triedy národného vojska sobrala štátna zbroj i všetko vystrojenie. Keď vojenská komisia vyviedla sedliakov, aby složili zbraň, oni odvetili: že si nedajú. Okružný náčelník teda pokutoval niekoľkých protiviacich sa. Ale celá dedina skočila na nohy, árešt vylomila a zavretých pustila na svobodu. Rozdráždená tlupa išla po dedinách. Vláda poslala na nich strážcov verejnej bezpečnosti. Oni dočkali eskadronu, strhali vojakov s koní a odzbrojili ich. To bol počiatok revolúcie.

Prvé chýry o vyskytnuvšom sa neporiadku vo východných krajoch Srbie vzbudili schvaľovanie a spokojný úsmev v radoch hlavnomestskej oppozície. I radikálni vodcovia videli, že sa ide v ústrety vážnym udalostiam.

Nastal mimoriadny stav. Zavedená bola cenzúra novín. Vyzdvihnutý zákon o slobodnom shromažďovaní. Zaviedli sa prísne poriadky. Všetci prednejší radikáli boli postavení pod dozor. Istého dňa prišiel ko mne na políciu Stojan Protić, redaktor „Samoúpravy". Bol veľmi zadumený.

– Prišiel som – hovorí – abys' ma zatvoril.
– Prečo?
– Nuž dľa súdobných výrokov mám si vysedieť nejakých päť rokov...
– Jesto času, človeče!
– Nieže... Teraz...
– Či sú poslaté výroky?
– Áno... sú... U teba sú na vybavenie...

Rozumel som mu. Stojan, ako redaktor, prijímal na seba zodpovednosť za všetky články, ktoré v novinách vychádzali. Pre tie bol posúdený viacerými súdmi na nejakých päť rokov. Revolúcia sa šíri!! Nebezpečie vždy väčšie... Nechcel sa nachádzať na slobode. Výhodnejšie je byť v Požarevci, vysedúvať si trest – ako stáť v Zaječári pred náhlym súdom ako burič. Jeho plán bol dobrý a, ako uvidíme, spasil ho. Nariadil som, aby sa zhotovili všetky výroky a aby sa napísala listina na väzeňský úrad. A už na druhý deň po obede Stojan bol v požarevackom väzení.

O revolúcii nesmie sa nič písať... Tak nariadil minister. Pred chvíľkou vytreli i z „Videla" obšírnejší dopis zo Zaječara, v ktorom vykladá počiatok revolúcie...

V kráľovskom dvore nastal shon. Kráľ Milan nervózny, napajedený, raz volá jedného, raz druhého ministra. Každú chvíľu ministerské zasedanie. Všetko sa znepokojilo. Po salónoch vo dvore celá tma od ministrov, adjutantov, officierov, rôznych veliteľov atď. Všetko to v akomsi zimničnom stave vchádza, vychádza a na tvárach im zármutok.

Král hneď po vyhlásení výnimečného stavu žiadal, aby sa hlavný radikálny odbor uväznil. Jeho žiadosť nemohla sa vyplniť, lebo vymenovaný vyšetrujúci sudca, N. Mojsilović, ktorý mal kancelláriu v Paratíne, nemohol vyniesť ešte výrok o uväznení. V tej chvíli nemohlo sa nájsť spojenie medzi buntovníkmi a hlavným odborom, aby sa odôvodnilo uväznenie.

V belehradskej polícii počali sa živšie prípravy. Zdvojnásobnili sa patrolly v meste. Žandárom sa vydelila munícia. Členovia polície prevzali nočnú službu po kvartoch. Ja, ako člen hlavnej polície, zostal som v službe pri hlavnej správe. Dával sa pozor na každý pohyb radikálov. Odzvlášte, kto s kým obcuje.

Vo vláde boli rozdielne mienky o tom, kde zatvoriť belehradských radikálov. Niektorí narádzali, aby zostali pri polícii, väčšina, k vôli väčšej bezpečnosti, vybrala belehradský hrad. I zostalo na tom – aby boli vrhnutí do kazemat. Kráľ žiadal, aby bolo upotrebené vojsko. Vojsko, hovorili sme, narobí len väčší hluk a vzbudí v obecenstve nevoľu.

Keď sa začne chytanie, dohovorené bolo: že vyslaný bude žandár zo dvora. Žandár mal povedať: „Súrno písmo..." To bol znak pre mňa, aby sa nariadilo zatváranie, aby som razom shromáždil členov polície na hlavnú stanicu, aby sa schystala žandarmeria atď.

Kráľ rozľútený, ako ho znáte, nechce nič vedieť... Chce za každú cenu zatvárať. Správca vytiahol a ukázal biely hárok, na ktorom, zdá sa mi, kráľovou rukou bolo napísané, aby sa razom tej noci chytili: Nikola Pašić, Péra Todorović, Kosta Taušanović, Jovan Djaja, Kaša Milosević, Giga Geršić, Andra Nikolić, Pája Mijajlović, Stéva Stevanović a Jovan Simić, všetko členovia radikálneho odboru. Mohlo byť po jedenástej v noci, keď sa polícia vydala na – lov.

Okolo polnoci boli privedení všetci členovia radikálneho odboru. Len Pašića nenašli. Niektorí sa pýtali: čo bude s nimi... Nič dobrého. Nie je žart. Tu je náhly súd, výnimečný stav. Nehľadí sa na paragrafy. Len z pamäti. A potom kto súdi? Všetko prívrženci vlády. Otvorení nepriatelia radikálov.

Nebojte sa – upokojujem, ja som presvedčený, že sa jednako všetko dobre skončí. Nastáva váš čas. Národ je s vami. A jedného dňa vy budete spravovať krajinu... A potom dajte si záležať, aby ste ju urobili šťastnou...

Bolo pol druhej po polnoci, keď sa vydalo nariadenie, aby všetky predvedené osoby boli dopravené do hradu, člen polície, Láza Djokić, ich mal po jednom vo fiakri odviezť ta. Prvého vzal Péru, a potom radom i ostatných.

Veliteľ hradu, plukovník Pantelić, prijímal ich a o každom vydal osobitne písomný revers. A potom boli všetci vrhnutí do tmavých kazemat, kde ich postavenie bolo i úžasné i zúfalé. Keď bol odovzdaný i posledný člen radikálneho odboru, správca o tretej hodine k ránu odišiel do dvora a podal zprávu o vykonanom areštovaní.

Král Milan oblečený, v oných veľkých historických čižmách, šabľou opásaný, okrúžený ministrami, dočkal správcu mesta. Jeho prvé slovo bolo:

– Či ste hotoví?

– Som...

Správca radom prečítal mená zatvorených radikálov. Kráľ, opretý ľavou rukou o rukoväť šable, s úsmevom sprevádzal všetky mená, vypytujúc sa na každého osobitne, ako sa pri areštovaní držal.

Správca dokončil. A kráľ zvolá:

– A Pašić?
– Pašića nenašli.
– Ako? – zvolá kráľ rozjarene.

V hneve počal chodiť dlhými kroky po salóne, udierajúc rukou neustále po rukoväti... V rozdráždenosti buchol rukou na stôl. Lampa sa prevrhla. Pašić, ten už bol niekoľko dní na vlastnú žiadosť vo väzení. Minulo pol piatej ráno, keď sme sa rozišli s hlavnej polície.

Nie viacej – len jedna noc, a všetko ochladlo. Všetko sa rozplynulo. V meste nastala panika. Všetko umĺklo. Oppozícia mrela strachom. Zaujímavý zjav! Ako sa u nás ľudia skoro oduševnia za idey, ale skoro i ochladnú. Prvé nebezpečenstvo – a všetko to opustí rodinu, súdruhov, priateľov...

Predseda náhleho súdu, Rajović, šifrovanou depešou pýta sa zo Zaječára: aké listiny boli nájdené u zatvorených radikálov; všetko, čo bolo nájdené, aby sa mu poslalo a okrem toho i soznam členov radikálnej stránky. Polícia nenašla ničoho. A niet ani soznamu radikálnych členov. Tak sa mu i odpovedalo.

Národ upadol duchom. A povstaniu bol koniec.

Takmer nepochopiteľný obrat v postojoch.

Z národa lietali depeše, v ktorých sa vyzdvihuje vernosť a oddanosť ku kráľovi a smrť buntovníkom. Vo všetkých týchto pozdraveniach boli i mená významnejších radikálov zo všetkých okruhov. Zatvorených členov hlavného odboru odviedli v noci sviazaných a okovaných cez dolný hrad na loď „Deligrad" smerom k Smederevu. Odtiaľ cez Paračin do Zaječáru pred náhly súd. Náhly súd – smrť za chrbtom.

A zpráva predsedu náhleho súdu D. Rajovića 7. decembra 1883 takto hovorí: „Náhly súd pre okruh crnoriečsky a kňaževacký, pre mesto Alexinac i okresy banský, moravský a alexinacký, okruh alexinacký i okres krajinský skončil včera večer svoju prácu. Od 4. novembra do včera večera, teda za 33 dni, mal 84 pokonávaní s 819 obžalovanými. Z týchto je odsúdeno: Na smrť 94 osoby (z nich je na úteku 10, obesil sa 1, 63 omilosteným jeho veličenstvom smrtný výrok zamenený je žalárom); na žalár 567 osôb; na väzenie 5; na zatvor 68; osvobodeno 75. Zo spomínaných predných srbských ľudí nebol ani jeden popravený, ale boli odsúdení na viacročný žalár, z ktorého sa pozdejšie omilostením vysvobodili.

Vy mladší, poznáte túto udalosť? No tí starší ju možno počuli z rozprávania svojich rodičov či starých rodičov.

 

Ján Sabo

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť
SEM VNESTE TEXT Z OBRÁZKU (AK NEMÔŽETE PREČÍTAŤ TEXT STLAČTE OBNOVIŤ)

Náhodný obrázok

Letmo

Miroslav Demák:
     September
     (Rómeo a Júlia)

Už je po všetkom
Koľko je ešte pred nami

Po prvom milovaní odpočívajú
na mojej dlani Romeo a Júlia
Krajina im tíško na viečka sadá
Zo všetkých strán septembrové ráno
padá na zrelé hrozná
...
Vtedy sa nikomu nechce dnu
a nikomu von Bývame zúfalo sami
Asi mám preto Merkucia
zo všetkých najväčšmi rád

Už je po všetkom A toľko
toľko je stále pred nami
(úryvok)

 

Posledné komentáre

Posledné články

fotogaleria

cirkevna matrika

kalendar menin

mena

okienko

velka noc

pamatnicek

kucharka

kovacica

gjk

pocasie

autobus