Domovská

Čo jest, to jesť!

„Keď prišla zima, kúrilo sa vo veľkej murovanej peci a kým horel oheň, gazdiná pri jeho žiare pripravila zásmažku, vo veľkom kameninovom hrnci predvárala polievku, potom pridala zásmažku, hrniec strčila do pece, jedlo sa pekne dovarilo a na obed bolo hotové. Upiekol sa aj chlieb, lepňa na raňajky, rejteša, krumple na ťapši." Na toto, ale aj na zabíjačku v Báčke si radi spomína Natália Maliariková z Prievidze, praneter svetoznámeho architekta Michala Milana Harminca, pôvodom Kulpínčana. „Pamätám si, ako gazdiné naháňali najtučnejšiu sliepku, z ktorej bola tá chýrečná žltučká polievka s dlhými rezančekmi. Za ňou išlo varené mäsko s omáčkou a na koniec rejteša."

 

Čo jest, to jesť!

 

Natália Maliariková si na všetko dopodrobna pamätá a jej spomienky si možno prečítať v našom osobitnom okienku: http://www.kulpin.net/pamaetnicek. Z jej bohatých spomienok, ktoré radi prezradí, uvádzame niektoré.

Chlieb na stôl, lepňa na raňajky

V peci sa piekol vysoký chlebík s bielou striedkou a zlatožltou kôrkou, ktorý ako tradičný doplnok väčšiny jedál nikdy nechýbal na stole Slovákov z Báčky. Keď sa piekol chlieb, na raňajky bývalo výborné „lepňa" z chlebového cesta, pomastené, posolené, cesnakom natreté.

 

Čo jest, to jesť!

 

V sobotu – rejteša

Obrovské čierne ťapše sa sádzali do pece, aby o chvíľu z nich vychádzalo voňavé, mastné jedlo. Či len bolo dobré! „Krumpľovo, oláskovo, kapustovo, grísovo, jablkovo, makovo..."

 

Čo jest, to jesť!

 

Zabíjačka!

Produkty zabíjačky bolo treba v krátkej dobe zjesť, nuž tak na stole často bývali jaternice, krvavičky – „hurky", potom „brezák" a jeho mladšia sestra „dorka" - obe vlastne tlačenky. Škvarky veľké ako orech, zaliate v masti, sa jedávali s chlebom a sudovou kapustou. Mäso, klobásy, sa vyúdili – u dobrého gazdu mali vydržať až do novej zabíjačky.

Krumple na ťapši

Vrcholom všetkého boli, sú aj budú „krumple na ťapši". Piekli sa tiež v peci, ale na akých plechoch! Marí sa mi, že snáď boli také veľké, ako polovice stola! Keď sa vytiahli z pece, horúce ako oheň sám, ešte sa na chvíľu nechali postáť na kameninovej dlažbe pitvora, aby sa zemiačky napili masti. A tie teda vedeli, čo je ich úlohou! Aj boli potom dobre napité a od klobásovej masti červené ako ten plameň čo ich piekol. Masť šušťala, prerastené mäsko škvrčalo, klobáska sa sama núkala na tanier.

 

Čo jest, to jesť!

 

Natália Maliariková sa narodila roku 1933 v Michalovciach. Základnú školu zakončila v Budapešti a malú matúru v Petrovci, kde žila v rokoch 1944-48. Roku 1948 emigrovala na Slovensko, tam zakončila učiteľskú školu a do dôchodku pôsobila na základnej škole v Prievidzi. Ako penzistka robila tlmočníčku a sprievodkyňu maďarským turistom na Bojnickom zámku.

 

Katarína Pucovská

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť
SEM VNESTE TEXT Z OBRÁZKU (AK NEMÔŽETE PREČÍTAŤ TEXT STLAČTE OBNOVIŤ)

Náhodný obrázok

Letmo

Ján Myjavec (1909 – 1985)

Pôjdeme

Nad riekou širokou
brezy sa klonia
v hladinu neskalenú.
A ktosi v diaľke
piesňou divokou
objíma žírne polia.
...
Vzduchom už vibrujú
záchvevy leta,
v rozpuku krás
ktosi nás volá.
Pôjdeme, priateľu,
veď je už čas.

 

Posledné komentáre

Posledné články

urad

fotogaleria

cirkevna matrika

kalendar menin

mena

okienko

velka noc

pamatnicek

kucharka

kovacica

gjk

pocasie

autobus