Domovská

Juraj Mučaji (1919 Báčsky Petrovec – 1945 Ukrajina)

Juraj Mučaji sa narodil pred sto rokmi 19. februára v Báčskom Petrovci a bol starším bratom známeho básnika Pavla Mučajiho. Študoval na gymnáziu v Báčskom Petrovci, do r. 1941 na učiteľskom ústave v Belehrade. V rokoch 1941 – 1942 bol učiteľom v Kulpíne, od júna 1942 bol kultúrnym redaktorom Slovenskej jednoty v Budapešti, 1943 vojakom maďarskej armády v Tolne, na východnom fronte padol do sovietskeho zajatia a v tábore podľahol týfusovej horúčke. Literatúre sa venoval už počas gymnaziálnych štúdií, neskôr svoje básne i prózu publikoval v časopise Slov. jednota. Patril k moderným básnikom dolnozemských Slovákov. Diela: zbierka poézie Rozvravené srdce (1942), výber celoživotnej poetickej tvorby Básnické dielo Juraja Mučajiho (1969), korešpondencia Listy písané v tieni smrti (1969), verše pre deti Nezbedníci (1975).

 

Juraj Mučaji (1919 Báčsky Petrovec – 1945 Ukrajina)

 

Pohádka o Vidovej čárde

Niesol som sklenicu márnych zrení...
Pri Kanále krčma potešenia.
Ponúka dlane — dlane vrení,
v ktorých sú všetky rozhrešenia.

Hej, Cigán, Veljo, zahraj daktorú!
Osud som oprel o súdok piva.
Hej, Cigán, Cigán, z piesne sprav horu,
veď v husliach aj taká tajnosť býva.

A Cigán hral, až slnce zhíklo.
Spievalo pole potešením.
Na také piesne dávno zvyklo —
len ľudia mysleli, že sa žením...

Moja hviezda rána

Teraz už píšem posledný verš:
márnivé túžby vo svet bežte!
Čo máš na perách, viacej nepovieš,
lebo čas stojí. — Srdcia, kde ste?

Nebesá veľké čušia, čušia
a hluché kroky idú časom.
Už nové svety v srdci búšia
a zvonia, zunia pevným hlasom.

Teraz len čakať zápas veľký,
odísť sa zvítať na obzor.
Ťažké sú každé nové znelky —
oblok na duši ľudstva pootvor.

Keď do duší vojdú celé nebesá,
zaspieva obzor pieseň storakú.
Až všetko v úcte ani nehne sa,
keď dlane vezmú ružu z oblaku.

Zuniace kroky

Slovenské srdce modré nebesá
a dlane tieto teraz sú tvrdé:
čo skala povie, ešte nevie sa,
lež vôľa iskry z kremeňa rúbe.

Zuniace kroky hučia ozvenou:
nesieme srdce celkom na dlani.
Veď táto pieseň je už poslednou —
na cestách práce nie sme tak sami.

Slovenské srdcia — kríže spasenia,
búchajú vôľou letieť k nebesám.
Len tŕne hatia kroky náhlenia,
stavajú čelo proti všetkým zlám.

Osud sme dali do rúk nebesám...

Čítajte viac: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1739/Mucaji_Vojna-vojna/3#ixzz5kobpgLFt

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

Náhodný obrázok

Letmo

ANDREJ SLÁDKOVIČ
(1820 – 1872)
200 rokov od narodenia

Marína

Marína moja! teda tak sme my
ako tie božie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsa svietili,
a pekný život tie kvety žili,
a diamant v hrude nezhnije!

 

Posledné články

urad

fotogaleria

cirkevna matrika

kalendar menin

mena

okienko

velka noc

pamatnicek

kucharka

kovacica

gjk

pocasie

autobus