Domovská

K storočnici narodenia Tibora Königa

Tibor König sa narodil pred 100 rokmi v Petrovci a tragicky zahynul pred 69 rokmi 19. apríla 1953. Tibor-Michal König sa narodil 5. júna 1922 v Petrovci, v rodisku zakončil ľudovú školu, na petrovskom gymnáziu maturoval v školskom roku 1939/40. Keď vojna začínala študoval medicínu na Belehradskej univerzite. Počas okupácie mravne a hmotne podporoval národnooslobodzovacie hnutie, ale už vo februári roku 1942 ho okupanti zatkli a odviedli do zlopovestnej navosadskej »Armie«, odkiaľ ho, neskoršie, prepustili, ale bol stále pod dozorom. V septembri roku 1943 ho odviedli do koncentračného tábora do Poľska, ale začiatkom októbra roku 1944 sa mu podarilo prestúpiť k Červenej armáde. Po II. sv. vojne sa vrátil do oslobodeného Petrovca a od roku 1947 vyučoval dejepis a občiansku výchovu na gymnáziu v Petrovci, kde pôsobil do svojej tragickej smrti 19. apríla 1953. Pochovaný je na petrovskom cintoríne a do jeho hrobky neskôr pribudla jeho manželka Zuzana Königová (1927 – 2011) a najnovšie do hrobky uložili aj urnu s popolom ich dcéry Jarmily Königovej (1950 – 2020).

 

K storočnici narodenia Tibora Königa

 

Počas šesť rokov pracovnej doby veľa toho urobil. V novembri 1947, keď sa vrátil do oslobodeného Petrovca, hneď sa aktívne zaradil do mládežníckej a čoskoro aj straníckej onganizácie. Súčasne sa zamestnal v redakcii Hlasu ľudu najprv ako redaktor a od roku 1948 ako hlavný a zodpovedný redaktor. Bol členom Okresného výboru Zväzu komunistov, členom Predsedníctva Slovenskej kultúrnej rady a funkoionárom viacerých spoločensko-politických organizácií. Hoci bol zamestnaný ako šéfredaktor Hlasu ľudu, bol aj mimoriadnym profesorom gymnázia a Učiteľskej školy v Petrovci. Pripravoval sa aj na vedeckú dráhu. Skúmal spoločenské vzťahy a slovensko-srbské styky a posledne pracoval na obsiahlejších dejinách Petrovca. Ešte ako žiak V. triedy gymnázia aktívne sa zapojil do práce krúžku Sládkovič, vtedy písal hlavne básne. V tlači začal spolupracovať ako žiak. VII. triedy gymnázia, vo vtedajšej Národnej jednote. Ako novinár a publicista písal už úvodníky, články, úvahy, komentáre, pamflety, kritiky, ale aj reportáže a kurzívky. Okrem v Hlase ľudu spolupracoval aj v Našom živote, Rozhľadoch, Ľudovom kalendári, Slobodnej Vojvodine, Letopise Matice srbskej, v novinách Glas omladine a v rozhlase. Okrem v Národnej jednote, niektoré básne zverejnil aj v Ľudovom kalendári a Novom živote. Medzičasom študoval na Vyššej pedagogickej škole diaľkove dejiny. Nachádzal sa pred diplomovou skúškou, keď po ťažkom dopravnom nešťastí zomrel v nemocnici JĽA v Novom Sade 19. apríla 1953.

„Bol život jeden –
zriekanie jedno veľké
a šťastie jedno
v cestách boja nájdené"

 

K storočnici narodenia Tibora Königa

 

Keďže bol Tibor König historikom a rád písal, napriek nežičlivému osudu, ktorý pretrhol jeho život v najproduktívnejšom veku, predsa za sebou zanechal pozoruhodnú stopu. Bol dobrým rečníkom, často sa prihováral na mnohých podujatiach, veľa publikoval, podporoval literárny krúžok Sládkovič a v roku 1953 bol redaktorom Ľudového kalendára... Dôkladnejšie sa venoval aj srbsko-slovenským stykom a na túto tému jeho obsiahly text je zverejnený v knižke Odkaz, ktorá tlačou vyšla v Petrovci roku 1975. Ide o zborník prác členov krúžku Sládkovič na gymnáziu v Petrovci a vydaná bola pri príležitosti 50. výročia založenia Žiackeho samovzdelávacieho krúžku Sládkovič na gymnáziu Jána Kollára v Petrovci a 30. výročia oslobodenia a víťazstva nad fašizmom. V nej je zverejnený text Tibora Königa SVETOZÁR MILETIĆ A SLOVÁCI. Uvádzame kratší výňatok z úvodných strán tohto článku, kde sa autor zameriava na hlboké korene slovensko-srbskej kultúrnej spolupráce:

"Oslavujúc päťdesiate výročie smrti Svetozára Miletića, chceme poukázať na tesnú spoluprácu medzi týmto veľkým srbským bojovníkom a slovenskými revolucionármi koncom prvej a v druhej polovici XIX. storočia. No slovensko-srbská spolupráca, ktorá sa tak jasne manifestovala počas Svetozára Miletića, má hlboké korene. Považujeme za nutné aspoň v krátkosti vylíčiť túto spoluprácu, aby sme zistili jej ďalší organický vývoj počas Svetozára Miletića.

Zaznamenané sú početné styky medzi Srbmi a Čechmi a Slovákmi ešte v stredoveku. Dejiny zaznamenali účasť českých a slovenských rytierov v boji Srbov proti Turkom, tak ako na druhej strane poznáme juhoslovanských hrdinov ktorí sa preslávili na Slovensku alebo v Čechách. Táto galéria sa môže začať Bjelošom Uroševićom z XII. storočia a pokračovať až po srbského despotu Pavla Bakića v XVI. storočí. Zaujímavé sú aj styky medzi Karlom IV. » otcom vlasti«, a cárom Dušanom. Hľa, čo o bratskom spolucítení voči českému a slovenskému národu vyspieval srbsky ľudový pevec, dávajúc do úst cárovi Dušanovi tieto slová:

»Još ja imam roda plemenita...
a što mi je ponajđalja seja,
Moja seja gospođa Ljubuša
Baš u gradu, u Zlatnome Pragu...
Da mi seji do nevolje dođe,
Prešao bih zemlju i gradove ,
Da se seji u nevolji nadem... ,«

O týchto stredovekých stykoch dalo by ga hovoriť hodne — o Slovákovi Blažejovi zo Salky, ktorý v tridsiatych rokoch XV. storočia šíril v Srieme a v Báčke učenie Jána Husa, o Dimitrovi Srbinovi, ktorý v XVI. storočí chodil po Slovensku rozširujúc učenie Primoža Trubara, o početných Srboch a Chorvátoch, ktorí chodievali na bratislavský snem od roku 1526, o mnohých srbských študentoch, ktorí čerpali vedomosti v Bratislave, Modre, Trnave, Komárne atď., atď. Títo študenti zaujímali potom popredné miesta v srbskom kultúrnom, vedeckom, politickom a spoločenskom živote. Stačí spomenúť, že, medziiným, na Slovensku študovali prví srbskí historici Pavle Julinac a Jovan Rajić, veľký Dositej Obradović a iní. "

V upevňovaní slovensko-srbských vzájomných stykov dôležitú úlohu zohrali aj prví profesori Slováci na gymnáziu v Sriemskych Karlovciach, ktorého šesťdesiate výročie založenia oslavovali sme práve tohto roku. Dokonca aj prvým jeho správcom bol Slovák Ján Gross a potom Andrej Voľný. Profesori boli Slováci Karol Rumy a Pavel Magda. S týmto posledným sa viaže údajne aj príchod Pavla Jozefa Šafárika do Nového Sadu. Pavel Magda bol Kollárov učiteľ.

Keď sme už pri týchto koryfejoch slovanskej vzájomnosti: Šafárikovi, Kollárovi — treba zdôrazniť zvlášť teplé a bratské vzájomné vzťahy medzi Jánom Kollárom na jednej a Ljudevitom Gajom na druhej strane, treba vyzdvihnúť teplý a láskyplný pomer medzi veľkým čiernohorským vladykom a básnikom Njegošom a Štúrom. Hľa, ako písal Petar II. Njegoš Ľudovítovi Štúrovi:

»Svud te vidim djeno dubiš u zrcala mističeski,
S mrakama se gordo boriš, glas venčišeš na lučama...
a ti smjelo igrajući na zenitu točku sjediš
sa nje himne prostorima uz sudebne žice poješ...«

Mohli by sme znovu uviesť celú galériu ľudí — v XIX. storočí aj zo srbskej, aj zo slovenskej strany, ktorí vynikli horlivým propagovaním srbsko-slovenskej vzájomnosti. Tak napríklad srbský spisovateľ Todor Pavlović bol duchovným žiakom Kollárovým a prekladal zo slovenského do srbského jazyka. Pavle Stamatović preložil slovenskú hymnu. Štúrov bratislavský žiak Dimitrije Teodorović, pozdejšie profesor lýcea v Kragujevci, preložil Kollárovu knihu O slovanskej vzájomnosti. Srbský učenec a štátnik Jovan Bošković, ináč modranský žiak, preložil Štúrovu knihu O národných povestiach a piesňach plemien slovanských. Biskup Nikanor Grujić bol čestným členom Matice slovenskej. Do tejto plejády patria i Jovan Ilić, srbský básnik a minister, pedagóg Đorđe Natošević a iní.

Keďže sme už trochu hlbšie zašli do rozboru srbsko-slovenských vzťahov v minulosti, nemôžeme nespomenúť i tie početné zväzky, ktoré sa zrodili v našich slovenských a nám blízkych srbských osadách. Azda najkrajšou manifestáciou týchto zväzkov boli takzvané kulpínske voľby, ktoré sa stali symbolom slovensko-srbskej vzájomnosti. Totižto v kulpínskom okrese uzavrená bola zmluva medzi Slovákmi a Srbmi v tom zmysle, že za poslanca budú voliť raz Slováka a druhý raz Srba. O tomto svojho času písal i Nár. hlásnik:

»V tomto okrese (kulpínskom — pozn. T. K.) ešte pred 9 rokami uzavrený je medzi Slovákmi a Srbmi dohovor, dľa ktorého vzájomne zaväzujú sa raz voliť Slováka a druhý raz Srba za vyslanca« (Nár. hlásnik, 25. septembra roku 1875, číslo 209)."

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

Náhodný obrázok

slovenske insitne umenie zo srbska

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné komentáre

Posledné články

urad

fotogaleria

cirkevna matrika

kalendar menin

mena

okienko

velka noc

pamatnicek

kucharka

kovacica

gjk

pocasie

autobus