Domovská

IN MEMORIAM – prof.Dr. Mária Myjavcová

„Žijeme v pohnutých časoch" – písala o tom doktorka Mária Myjavcová ešte v roku 1996 v Ročenke Slovenskej evanjelickej a.v. cirkvi v SR Juhoslávii. Odvtedy ubehlo dvadsaťšesť rokov a tie pohnuté časy stále trvajú. V turbulentných časoch žijeme teda najmenej štvrťstoročie, a je tomu iste aj viac, a je to tretina priemerného veku človeka. Pohnuté, nepokojné časy sa na týchto končinách akoby udomácnili. A ako žiť život pokojne, keď sú časy nepokojné? Nepokoj sa už hlboko zavŕtal aj do nás, do našich sŕdc, duší, do špikov kostí. „Žijeme v pohnutých časoch", keď si každý človek, i zbožný i nábožensky ľahostajný uvedomuje, že život je plný trápenia, neistoty a sklamania. „S vierou sa človeku ľahšie žije." Písala a radila Dr. Mária Myjavcová a v súlade s tým žila, najmä v poslednom období, ktoré strávila v domove pre seniorov v Padine. S vierou v srdci a s čistým svedomím sa rozlúčila s týmito tuzemskými pretrvávajúcimi pohnutými časmi. Do večnosti sa vybrala vo veku 88 rokov, deň pred okrúhlymi nedožitými osemdesiatinami svojho dlhoročného kolegu Michala Týra, ktorý sa narodil 26. októbra 1942 v Pivnici. Po siedmych rokoch sa vybrala za svojim manželom Andrejom Myjavcom, ktorý ju do večnosti predišiel v roku 2015.

 

IN MEMORIAM – prof.Dr. Mária Myjavcová

 

IN MEMORIAM – prof.Dr. Mária Myjavcová

 

Dr. Mária Myjavcová vo svojich esejistických textoch uvažovala o našej rovine, o pšenici... ale sa zamýšľala aj nad duchovným rozmerom ľudského života a v duchovných sférach videla záchranu v ťažkých chvíľach.

Roku 1996 v Ročenke Slovenskej evanjelickej a.v. cirkvi v SR Juhoslávii vyrozprávala svoj príbeh z detstva: „Z detstva mi zostala spomienka na bezdetných starca a starenku Michalovcov, ktorí aj takí starí každý večer sedeli v izbe potme a spievali piesne z Tranoscia. Alebo sa modlili. Spamäti. My deti sme v taký čas prerušili hru a tíško sme sa postavili k oblôčkom ich domca. A načúvali. Boli to zvláštne chvíle, lebo tí starí ľudia svoje pesničky nespievali nikomu, nikoho pri sebe nemali. Spievali ich svojmu Bohu. Tak sme to nejak cítili. A keď z tmy izby prestali doliehať hlasy pobožných starých susedovcov, vedeli sme, že treba už ísť domov, že sa deň skončil. Dnes mi títo dvaja starkí pripadajú ako archetyp našich predkov.

Niekedy si kladieme otázku: Ako to všetko uniesť? Ako si v tom všetkom pomôcť? Lebo človek je od stvorenia tak založený, že v ťažkých chvíľach hľadá posilu. Ak je smädný, zobudí sa v ňom túžba po vode, ak je hladný, hľadá, čím by sa nasýtil, ak je chorý, hľadá si liek. Ak mu dušu zžiera pocit neistoty, ak nevidí východisko z ťažkých pomerov, potrebuje duchovný liek. Naši predkovia sa v ťažkých chvíľach posilňovali medziiným aj slovami piesne Co Buh činí, vše dobré jest. Oni takto nielenže si odháňali zúfalstvo a malodušnosť, oni tým prejavovali svoju pevnú vieru, že Boh ich neopustí, lebo si boli istí, že s vierou v Boha a Ježiša Krista každé trápenie sa ľahšie prenesie. Bolo by sa nám práve dnes vrátiť k viere, k tomu veľkému dedičstvu, ktoré nám zanechali naši predkovia. S vierou sa človeku ľahšie žije," písala Dr. Mária Myjavcová a konštatovala, že predsa ešte vždy nevymrela u nás generácia, ktorá s posvätnou úctou berie do rúk starý Tranoscius a ktorá stareckými prstami obdiera listy českej Biblie. Sú to knihy, ktoré sa dedili v rodine a ktoré sa kupovali konfirmandom alebo mládencovi či dievke pri vstupe do manželstva. Alebo sa na znak piety kládli pobožným zosnulým do rakvy."

Mária Myjavcová (Sýkorová) sa narodila 1. júna 1934 v Báčskom Petrovci. Základnú školu ako aj slovenské gymnázium vychodila v rodisku. V rokoch 1952 - 1956 študovala na Filozofickej fakulte v Belehrade na Katedre slavistiky český a slovenský jazyk a literatúru. Po skončení štúdií v Belehrade krátko pôsobila na Gymnáziu a učiteľskej škole v Petrovci (1956 - 1957) a potom v rokoch 1957 – 1968 ako jazyková redaktorka a neskôr aj ako novinárka v slovenskom týždenníku Hlas ľudu, neskôr ako jazyková redaktorka vo vydavateľstve Obzor v Novom Sade (1957 - 1968). Od r. 1964 pôsobila na Filozofickej fakulte v Novom Sade ako externá odborná spolupracovníčka pre slovenský jazyk. Od r. 1968 až po odchod do dôchodku koncom r. 1991 bola v stálom pracovnom pomere v Oddelení slovenského jazyka a literatúry na Filozofickej fakulte v Novom Sade najprv ako odborná spolupracovníčka, potom ako vyššia odborná spolupracovníčka a od r. 1981 ako odborná poradkyňa pre slovenský jazyk. Postgraduálne štúdium absolvovala na Filologickej fakulte v Belehrade, kde r. 1979 obhájila aj magisterskú prácu Syntaktické a sémantické zhody a rozdiely medzi pomocnými slovesami vslovenskom a srbochorvátskom jazyku a vplyv na ich používanie a význam v reči slovenskej obce Báčsky Petrovec. Roku 1987 obhájila na Filozofickej fakulte v Novom Sade doktorskú dizertáciu Vývin spisovnej slovenčiny v podmienkach kontaktu so srbochorvátskym jazykom. Roku 1988 získala hodnosť docentka slovenského jazyka. Vyučovala predmety zo súčasného slovenského jazyka. Externe prednášala na pedagogických akadémiách v Novom Sade a v Sombore vysunuté oddelenie v Petrovci) a na Učiteľskej fakulte poslucháčom Slovákom predmety slovenský jazyk a metodika vyučovania slovenského jazyka

Orientovala sa najmä na slovensko-srbský bilingvizmus, sociolingvistické výskumy a jazykovú kultúru. Popri vedeckovýskumnej slovakistickej činnosti sa venovala aj písaniu učebníc slovenského jazyka, prekladaniu do slovenčiny a písaniu esejí. Publikovala Jazykové poznámky (1966), Slovenčina v jazykovej enkláve (2001), Bolo, ako nebude (2004), State o našej slovenčine (2006), ako aj učebnice pre základné školy, gymnáziá, učiteľské fakulty a v roku 2009 vydala Slovenskú jazykovú čítanku.

Za svoju prácu získala viaceré významné ocenenia. Pri šesťdesiatke Márie Myjavcovej bol jej venovaný celý Zborník Spolku vojvodinských slovakistov (16 – 18, Nový Sad 2000). O nej písali ako o známej slovenskej lingvistke, celoživotnej opatrovateľke, strážkyni, vedkyni, učiteľke slovenského jazyka a excelentnej odborníčke v otázkach sociolingvistiky. O desať rokov neskôr, roku 2010 Ministerstvo školstva Slovenskej republiky jej udelilo Medailu Svätého Gorazda, roku 2014 získala Cenu NRSNM za celoživotný prínos k zachovaniu, rozvoju a prezentácii národnostnej kultúry slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku...

Česť jej pamiatke!

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

Náhodný obrázok

slovenske insitne umenie zo srbska

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné komentáre

Posledné články

urad

fotogaleria

cirkevna matrika

kalendar menin

mena

okienko

velka noc

pamatnicek

kucharka

kovacica

gjk

pocasie

autobus