Domovská

Pavel Škantík

Pavel Škantík sa narodil pred 110 rokmi 16. decembra 1912 v Petrovci v roľníckej rodine Pavla a Kataríny nar. Števkovej. Základnú školu zakončil v rodisku, kde pokračoval v školení na slovenskom gymnáziu. Maturoval v školskom roku 1933/1934 a v období rokov 1934 až 1939 absolvoval teologické štúdiá v Bratislave. Za farára ho v Petrovci roku 1939 ordinoval biskup Samuel Štarke. Svoju činnosť začínal roku 1940 ako katechéta na gymnáziu v Petrovci, kde okrem evanjelického náboženstva vyučoval aj srbčinu, dejepis, slovenčinu a telesnú výchovu. Boli to roky po oslobodení krajiny, roky nadšenia, plodiace nadšencov, čo svoju energiu, čas a prácu, seba celého dávali do služieb kolektívu. Osobne žijúc takmer na existenčnom minime úporne tlačili gymnázium dopredu. Na gymnáziu od roku 1946 pôsobila aj Mária Čániová, s ktorou o desaťročie neskôr, keď bol zvolený za petrovského farára, vstúpil do stavu manželského. Ich cesty sa však medzičasom, v roku 1949 rozdvojili, keď Pavel Škantík zaďakoval za službu na gymnáziu. Vtedy sa totiž krajina začínala rozvíjať v duchu socializmu a farári neboli žiaduci v školskom výchovno-vzdelávacom procese.

 

Maturitné tablo, Pavel Škantík v hornom rade, druhý zľava

 

Maturitné tablo, Pavel Škantík v hornom rade, druhý zľava

 

Tablo kňazov Slovenskej evanjelickej a.v. cirkvi v SFRJ z roku 1968, Pavel Škantík v hornom rade, druhý zľava

 

Tablo kňazov Slovenskej evanjelickej a.v. cirkvi v SFRJ z roku 1968, Pavel Škantík v hornom rade, druhý zľava

 

Pavel Škantík je pochovaný na petrovskom cintoríne spolu s manželkou Máriou

 

Pavel Škantík je pochovaný na petrovskom cintoríne spolu s manželkou Máriou

 

Pavel Škantík vo svojej duchovnej službe pôsobil najprv ako kaplán v cirkevnom zbore v Hložanoch a jedno krátke obdobie aj v Laliti. Po návrate do Petrovca bol najprv kaplánom v petrovskom cirkevnom zbore a pôsobil aj ako biskupský tajomník. V roku 1957 bol zvolený za petrovské farára a v istom roku vstúpil do stavu manželského s Máriou Čániovou. Ich manželstvo zostalo bezdetné.

Pán farár Škantík dlhé roky zastával hodnosť zapisovateľa pri Synode Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Juhoslávii, bol jedným z iniciátorov obnovenia vydávania Evanjelického hlásnika a potom i jeho dlhoročným hlavným redaktorom a spolupracoval aj pri vydávaní Ročenky Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Juhoslávii. Ako cirkevný historik k päťdesiatemu výročiu cirkevnej samostatnosti napísal krátke dejiny cirkvi. Osvedčil sa i ako pedagóg pri výchove kantorsko-levítskych kádrov a bol činný tiež v Združení slovenských evanjelických kňazov v Juhoslávii, ktorému jeden čas bol i predsedom.

Do výslužby odišiel roku 1979. Avšak, aj ako dôchodca aktívne pracoval na príprave cirkevnej tlače až do svojej smrti dňa 21. októbra 1987.

 

Pavel Škantík, olejomaľba Ivana Križana

 

Pavel Škantík, olejomaľba Ivana Križana

 

Na Pavla Škantíka si spomína aj náš exilový spisovateľ Daniel Pixiades z Kanady. Vo svojej knihe memoárov Zápisky bez poradia I (Slovenské vydavateľské centrum, Báčsky Petrovec, 2018), píšuc o povojnovom období a Slovenských národných slávnostiach uvádza:

Stál som v Báčskom Petrovci.
        Ulice boli plné zelene. Do nozdier sa vdieral prach, ktorý sa zdvihol z cesty a prechádzajúcich áut.
       Nebolo tak ťažké sem sa dostať, ale čo teraz? Kde sa ubytujem? Dovtedy som sa vôbec nezapodieval myšlienkou, že budem potrebovať niekoho, kto by ma prijal, u koho prenocujem.
Prišiel večer. Pred petrovským kostolom stretol som sa s farárom Škantíkom, mojim profesorom z gymnázia, ktorý bol v kostole kazateľom.
-Danko, počul som, že pracuješ vo Veľkom Središti. Pravdepodobne si prišiel na slávnosti. Máš nocľah? – prívetivo sa ma opýtal.
        Potom ma zaviedol do budovy Národného múzea, kde bol záchytný "štáb" pre účastníkov ceremoniálu. Tam som stretol národného poslanca Juraja Speváka. Priateľský mi podal ruku.
-Danko, vitaj! Ako bolo v Središti?
        Dovtedy ma vždy oslovoval ako "súdruh Pixiades" a to aj napriek môjmu priateľskému vzťahu s jeho bratom Danielom.
- Skončil som s tou službou, teraz sa chystám do armády. Bolo tam celkom dobre.
        Juraj ma tam poslal učiť české deti. O všetkom som mu porozprával. Priam jasal, že som dokázal takmer celý školský rok stráviť v dedine, pre ktorú sa v tom čase nemohol nájsť učiteľ.
        Na Jurajov podnet v Petrovci som dostal pekne zariadenú izbu, kde som prenocoval. Zobudilo ma pekné dievča, dcéra majiteľa domu. Povedala, že sa volá Marka a že treba čoskoro ísť do Vrbary. Ja som sa tiež predstavil.
-Daniel Pixiades? Čítala som báseň o vašom dieťatku. Ste ženatý?
-Áno, a prišiel som na slávnosti, mám tu veľa priateľov.
- Považujte aj mňa za jedného z nich, – povedala ticho a odišla z miestnosti.
        Ako sneh biela, priesvitná záclona zastierala malé okno s pohľadom na záhradu. Videl som v nej ovocie, na konároch jablká a akési červené bobule na vysokých kríkoch. Otvoril som okno. Oviala ma opojná vôňa ruží, ktorá ma inšpirovala napísať niekoľko veršov. V taške som mal papier a pero a poviedku Cesnakovci.
        Narýchlo som napísal kratšiu báseň o tej nádhere v záhrade mojich hostiteľov. Podpísal som sa a venoval Marienke a jej matke za ich výnimočnú pohostinnosť. Marka práve vtedy zaklopala na dvere a pozvala ma na raňajky. Stôl bol plný jedla a nápojov. Odovzdal som Marke básničku.
-Mama, pozri! Pán učiteľ Pixiades nám venoval svoju báseň!
        Úplne rozžiarená matka stála pri sporáku, so spustenými rukami vedľa seba a pozorne počúvala dcéru, ktorá so zápalom čítala moje verše. Po raňajkách som vyšiel na ulicu. Prúdil teplý vzduch a na oblohe nebolo žiadneho obláčka. Cítil som tú slávnosť vo vzduchu, ktorú som pociťoval nespočetnekrát v Kysáči, keď kostolné zvony v nedeľu odzváňali svoju krásnu melódiu.
        Ocitol som sa pred budovou obecného domu oproti petrovskému evanjelickému chrámu. Farár Škantík opäť stál pred kostolom! Zdalo sa mi, že v kostole trávi deň i noc. Prešiel som na druhú stranu ulice a skoro som sa s ním zrazil. Bol malého vzrastu, s okrúhlastou ružovou tvárou a mäkkými dlaňami. Učil ma náboženstvo na strednej škole a keďže som v tom bol najlepší v triede, niekoľkokrát ma požiadal, aby som sa pomodlil. Ja som to veľmi rád urobil.
Komunizmus, žiaľ, zatlačil náboženstvo z výučby.
-Danko, poď do kostola, uvidíš, ako je s nami krásne.
Nemohol som odmietnuť jeho pozvanie. Spoločne sme vošli do chrámu a zamierili k oltáru. Vládlo tam božské ticho. Pred niekoľkými minútami sa v ňom konali ranné modlitby. Odrazu som pocítil akési výčitky svedomia, nevedel som, či som pokrokový mladý muž, alebo by som radšej chcel veriť vo všemohúceho Boha. Hoci zbožný, bol som nainfikovaný darwinizmom, k čomu prispela výučba. Avšak, ona predsa nemohlo úplne ovplyvniť moje chápanie náboženstva a pôsobenia božskej moci v mojom živote. Neprekážala mi ani pri čítaní nádherných biblických príbehov.
        Kňaz ma vzal jemne za ruku a bez otázok, so zavretými očami a pokojom na tvári, začal sa modliť. Triasol som sa na celom tele. V jednej chvíli som chcel vytrhnúť svoju ruku z rúk muža, ktorý sa modlil za mňa a všetkých ostatných a za slovenské národné slávnosti, ale moja ruka začala zvierať jeho ruku na znak prijatia modlitby. Bol to okamih Božej vôle, ktorej som sa celý odovzdal.
-Po slávnostiach ti budú otvorené kostolné dvere. Pohľadaj ma, budem tu. Si úžasné Božie stvorenie. Dúfam v teba a dôverujem ti.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

Náhodný obrázok

slovenske insitne umenie zo srbska

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné komentáre

Posledné články

urad

fotogaleria

cirkevna matrika

kalendar menin

mena

okienko

velka noc

pamatnicek

kucharka

kovacica

gjk

pocasie

autobus