Domovská

Len taký „obyčajný" život Jána Pešku (1912 – 2012)

píše Ján Kulík z Austrálie

Do Austrálie neprišli všetko len mladí ľudia. Bol tu aj celý rad už šedinami poznačených Slovákov. Na tej neustálej ceste k juhu, nasledovali si deti a tak medzi nami sme mali aj zopár bývalých legionárov Československa a aj mnoho bývalých partizánov Juhoslávie. Posledný legionár nás opustil len nedávno. Aj rady partizánov sa poriadne prerieďujú, vlastne sotva už niekto z nich žije. Odchádzajú na večný odpočinok.

Rodina Pešková pochádza z Hložian. Kde nám je však ten pravý pôvod, to už neviem povedať, ale keďže Hložančania sú prevažne z Novohradu, Hontu, Peštianskej stolice a časť aj zo Zvolena a Nitry, nuž tam niekde budú aj naše korene.

 

Len taký „obyčajný“ život Jána Pešku (1912 – 2012)

 

I vedľa na túto dobu povestnej plodnosti Slovákov, Hložany nejako nenapredovali. Dosiahol sa určitý počet a tu sa to zastavilo. Dosiahol sa počet, čo chotár mohol vychovať. Zvyšní, tí chudobnejší, odchádzali z dediny a inde si hľadali svoje šťastie. Išlo sa hlavne na druhú stranu Dunaja, do Sriemu, ba až aj do Slavónska a tu si už buď zakladali nové dediny, alebo sa osádzali v menších pôvodne srbských, alebo chorvátskych dedinách.

„Veľká časť tzv. rovného Sriemu a Slavónska mali ešte dostatok pôdy. Bolo tam ešte vždy mnoho pustatín, lebo nebolo Slovákov. Nemal kto to zúrodňovať, obrábať. I keď tá pôda už nie je taká úrodná ako v Báčke, predsa sa z nej dal vyťažiť slušný život. Do týchto krajov sa vybrali aj môj otec. V Hložanoch odpredali to trochu pôdy a poď do Sriemu, do dedinky Grábovo. Hneď si zakúpili až 42 jutár pôdy a začali gazdovať. Zgazdovali na jeden pekný dom a nás, spolu 5 detí. V tom čase, v tej dedinke bývalo asi 150 srbských a až 30 slovenských rodín. Gazdovstvo napredovalo, ale... no prišla vojna. Prvá svetová vojna. Otec narukovali do Rakúsko – Uhorskej armády."

„Mal som asi 5 rokov, keď otec naposledy prišli domov, na „urláb". Vtedy som ich videl posledný raz a aj dnes, po vyše 70. rokoch sa na to pamätám, ako keby to bolo včera."

V humne sme mali včely, Mnoho úľov. Včelárenie bolo otcovým koníčkom a do domu prinášalo slušný peniaz. Otec si zastali pri včelách a hovorili: „Syn môj, ak sa nevrátim z vojny, staraj sa o tieto včely. Sú tvoje. Ak sa ty o ne budeš dobre starať, aj oni sa postarajú o teba. Nikdy nebudeš mať nedostatku". A tak som po otcovi zdedil tie včely, lebo o dva týždne otec zahynuli na ruskej fronte. Od toho dňa a hľa až po dnes, aj tu v Austrálii, v tieto dni už hlbokej starosti, žijem s včelami. Oni sú mi jediný majetok a najväčšia pamiatka čo som zdedil po otcovi."

„Nezadlho po otcovej smrti do dediny prišiel ďalší telegram. Zahynul aj manžel sesternice našej matere. Táto materina sesternica, ako ten telegram prečítala, tak tam na mieste odpadla. Mať pritúlili aj ďalšie dve siroty a už nás bolo v dome sedem sirôt.

Vojna sa zakončila. Rakúsko – Uhorsko sa rozpadlo. Nás pridelili ku Srbsku a títo už aj začali sem dovážať svojich bývalých dobrovoľníkov a nás, akože bývalých nepriateľov, Švábov, začali vyháňať von z dediny. Veď otcovia nám bojovali a aj hynuli na opačnej strane. Okrem troch rodín, Čapeľova Vrškova a Zelenákova, všetkých nás vyhnali.

Mať zbalili do voza 7 detí a vydali sa na cestu. Prišli sme do Lúgu. Do najmladšej slovenskej osady vo Vojvodine. Zakladali ju len v 1902. roku a aj tu žilo hodne Hložančanov, ba našli sa aj príbuzní. Osadili sme sa tam v 1920. roku. Bez otca, chudoba nám sedela za vrch stolom. Konečne aj ostatným lužanom najčastejším hosťom bola chudoba."

„Ako 13 ročný chalan, vydal som sa do sveta. K Dunaju. Sledujúc jeho tok, dostal som sa až k Novému Sadu. Bez peňazí, hladný, špinavý. Cez deň som sa potuloval mestom a hľadal nejakého majstra, čo by si ma vzal za učňa. Nenachádzal som nikoho. V odpoludňajších hodinách som krúžil tržnicou a zo smetiska som si vyberal nahnité jablká, možno nejaký zemiak, či aj odhodenú kôrku chleba. Po takejto večeri zase som išiel k Dunaju a tu, v mäkkom piesku som nocoval. Z večera to bolo aj dobre. Piesok bol teplý, ale nad ránom som sa triasol, ako osika. V jedno takéto ráno ma tu našiel jeden novosadský Nemec, mäsiarsky majster a pritúlil ma. Začal som sa učiť remeslu, avšak po roku tento majster umrel. Majstrovná ma ešte nejaký čas držala, ale keď na dvere položili zámku, pobral som sa ďalej. Mal som v už v ruke môj budúci chlieb a roboty, pracovné miesta ľahšie prichádzali. Ešte nejaký čas som robil v Novom Sade, ale skoro som už bol aj v Hložanoch, v Číbe, v Petrovci, ba aj na Jadrane, v Rijeke."

„Keď som bol už v rokoch na ženenie, zase tu bol Sriem. Manželku som si našiel v Binguli, v ďalšej našej poloslovenskej osade, ale usadili sme sa v Lúgu. Zase sa začali kopiť mračná vojny. Občas ma volali do armády, takže do konca vojny, v rozličných armádach som strávil vyše 7 rokov. Pôvodne som narukoval do juhoslovanskej kráľovskej armády a tu ma to zastihlo. Ako armáda, tak aj krajina sa rozpadli. Lúg sa stal súčasťou Chorvátska a ja, no navliekli mi rovnošatu domobrana a zase som bol vojak."

„Cez deň si v týchto sriemských kopcoch vyčíňali ustašovci, cez noc partizáni a my sme len trpeli. Pamätám sa, ako v jednu noc do domu hostinského Jána Šimku prišli partizáni a dožadovali si až 100 000. Dostali. Na druhú noc si prišli pre ďalších 100 000, no v dome pána Šimku už bolo len 70 000. Kým jeho manželka bežala do susedov, aby si požičala chýbajúce peniaze, chudáka Šimku zastrelili. Z pištole mu strelili nejak pod oko, takže hneď neskonal. Nejak cez dvor som sa dostal k nim a podarilo sa mi stiahnuť ho dnu, do izby. Vyložil som ho do voza a tu ten chudák, v strašných mukách čakal do rána. Čakal na syna, lesného inžiniera v neďalekom Vukováre. Tento ho zaraz aj previezol do vukovárskej nemocnice, ale bolo už neskoro. Nezadlho na to aj umrel."

„Okolie Lúgu sa len tak hemžilo partizánmi a ja, no na sebe som mal rovnošatu chorvátskej domobrany. Takú, akú mi tento nový štát navliekol. Bol som v podobnej situácii, ako aj môj nebohý otec. Aj ja som sa takto stal nepriateľom a rozprávka sa opakuje. V jeden deň do dediny zase prišli partizáni a obyvateľov vyhnali na ulice. Tu sa určovalo, koho z dediny sa má vyhnať."

„Manželke dali pol hodiny na zbalenie detí a vecí. Zapriahla kone, do vozu pohádzala trochu šatstva a potravín, štyri deti a rodina bola zase bez strechy nad hlavou. Na tom voze šla z dediny, do dediny, až konečne v tej štvrtej, v Šíde, nad nešťastnou ženou a deťmi sa zmilovala rodina krajanov Chovanových. K použitiu dostali jeden maličký starší domec čo stál vedľa gazdovstva. Tu, u Chovanov moja starká robila, pomáhala a preťahovala sa životom vojnových rokov."

„Teraz sa rozkladalo Chorvátsko a s ním aj jeho armáda. Vznikali akože oslobodené územia. Slobodným sa stalo aj územie, kde mi teraz žila rodina. Zvliekli mi uniformu domobrana, na hlavu dali čapicu s červenou päťcípovkou a už som bol aj partizán, ba až niečím, akože regulárny vojak slobodnej Juhoslávie a vyslali ma na front. Ani nie tak ďaleko. Hneď za Šídom sa sformoval tzv. sriemsky front. Na jednej strane bolo na tisíce Nemcov, ustašovcov, Bulharov... a na druhej my a čoraz viacej Rusov. Z prevažne Slovákov, niečo Rusínov a zopár Maďarov, štáb sformoval nejakú jednotku. Dospolu až 110 mužov a vyslali nás napred. Vyslali nás do pekla. Všade granáty, oheň, zem sa otriasala. Nemohli sme napred čo i jeden krok. Vracali sme sa a tu padol ešte jasnejší povel: „Majku vam totsku. Napred. Nema nazad." Ešte som počul aj posmešnú poznámku: „A sada gledaj, kako Totovi ginu." A hynuli sme. Padali sme, ako muchy. Zo 110 mužov, zostali sme len dvaja. Dnes som už len sám a prvýraz v živote môžem niečo povedať aj o tejto vražde. Áno, bola to proste vražda. Inak to nemožno ani nazvať. Hádam som tu na žive už len preto, aby som to niekomu mohol povedať. Aby som s čistým svedomím mohol prejsť na ten druhý svet."

„Ešte v čase vojny, v jej záverečných mesiacoch, armáda ma vyzliekla z rovnošaty vojaka a navliekla mi rovnošatu mäsiara. Pridelili ma ku šídskym mäsiarňam, lebo aj armáda musí niečo jesť. Tu som sa aj dočkal koniec vojny. Cez deň som mäsiarčil a odpoludnia som bol pri včelách. Med bol drahý a peniaz sme potrebovali. Od tých dobrých Chovanovcov som si ešte požičal aj nejaký peniaz a cez víkendy som občas odbehol do Srbska, alebo Bosny. Tu som nakúpil kone, neskoršie aj kravy a to som preháňal do Nového Sadu. Predal som to známym mäsiarom a peniaze začali pribúdať. Rodina sa zase začala stavať na nohy. Znovu sme si kupovali zem a znovu sme si stavali rodinný dom. Znovu sme prerastali v nejakých zámožnejších gazdov a znovu tu bola závisť. Aj zo strany Srbov a aj zo strany Slovákov."

„Hneď po vojne, do mäsiarní nám pridelili aj nejakého politického komisára. Tento sa pozeral, ako ťažko robím a dlho netrvalo, kým nepoznamenal: „Gledaj Tota kako radi. Tako mu i treba." Už som sa nemohol zdržať. Postavil som sa za svoju česť. Tento ľudový komisár však vytiahol revolver, oprel mi ho k čelu, ale moja hodina ešte nebola. Náboj nevystrelil. Počul som len tupý zvuk spúšťa na chybnom náboji. Utekal som kadiaľ bližšie. Ešte raz som počul jasný zvuk spúšťa na tom chybnom náboji. Zase mu to nevystrelilo."

„Nejaký tam Slovák, Zátroch sa volal, prišiel ma narádzať, aby som vstúpil do strany. Pravda, komunistickej. Za ten podpis hneď aj dostanem až 8 jutár zeme. Odmietol som ho a dodal, že tých 8 jutár ja si viem aj poctivo zarobiť. A aj som zarobil. Reku, ja do takej strany kde berú aj takých darebákov, ponevárov a opilcov, ako si ty, nepôjdem. A zase som bol v kaši. Zahlásil ma UDBE (vnútorná bezpečnosť). Až z Nového Sadu prišla komisia vyšetriť, čo som to ja za protiľudové nebezpečie. Na šťastie, vedúci tej vyšetrovacej komisie bol jeden náš lokálny Srb, kolonista z vlny po I. sv. vojne a dobre ma poznal ako z predvojnových, tak aj vojnových rokov. Vedel, že nie som žiadny „protištátny element" , žiadny agitátor, sabotér a pod. Vedel, že som len robotný muž, čo sa s politikou nehrá, ale ona s nim. Keď sme si vymenili zopár slov, mňa prepustili a toho podnapitého udavača odohnali domov."

„Roky mieru sme teraz trávili v Šíde a gazdovali sme. Jeden syn a dcéra sa osamostatnili. Našli si svojich životných druhov a keďže jablko nepadá ďaleko od stromu, aj im sa darilo. Ten mladší, ešte neženatý, vždy bol nejak nepokojnej povahy a jedného dňa aj zmizol. Dostal sa až sem do Austrálie a písal, že sa mu dobre vodí. Za nim, ale už legálnejšou cestou, vybral sa aj najstarší syn s rodinou a aj dcéra s rodinou. Za peniaze čo získali odpredajom majetkov v Šíde, hneď si tu nakupovali domy a pochvaľovali si, že im je dobre. Roboty mali slušné a hlavne, že vraj majú aj duševný pokoj. Synovia sú stolári, nuž o robotu nebol tu žiadny problém. Pokoj sme však nemali my so starkou. Deti nám chýbali. Najmä vnúčatá. Raz, bolo to v nedeľu, keď starká navarila obed a keď sme si ku stolu sadali len sami dvaja, hlasne som povedal, o čom som už dlhšie, potajomky uvažoval a vypadá, že podobne to robila aj starká. „Takýto život nemá cenu. Predávajme všetko a poďme aj my do sveta, za deťmi." Predali sme velikánsky dom, rozpredali role a synovi, tomu čo zostal v Šíde, kúpili sme jeden menší dom. So zvyškom peňazí sme šli do sveta. Do Austrálie. Aj my sme tu hneď kúpili rodinný dom, no tento, kde teraz bývame sme si už sami stavali a zvyšok peňazí sme rozdelili deťom."

„V Juhoslávii, ako mäsiar, odrobil som si celých 32 rokov a tu, v Austrálii, v mäsokombináte „DON", tam kde robia skoro všetci naši Slováci, odrobil som si ešte 8. Ani teraz, ako penzistovi, nie mi je zle. Keď si človek zvykne s peniazom hospodáriť, aj penzia stačí na slušný život, len moja starká mi strašne chýba. Už dávno odpočíva v tejto novej zemi. Nezadlho tam pôjdem aj ja. Hádam nás už konečne nikto nebude vyháňať zo svojho, preháňať a nadávať. Nikomu nebude vadiť, že sme Slováci a ako takí, nechceme rozumieť tým pánskym politickým hračkám. Hrob, miesto kde budeme, nebude nikomu chýbať a budem si odpočívať tam, kde sú skoro všetci naší Slováci. Na cintoríne v Brooklyne, či teraz je to vraj v Altone. Nebude nám už dlhá ani večnosť."

„Dosiaľ som už prežil mnoho kráľov a prezidentov. Minul sa Franz Josef. Minuli sa králi Juhoslávie, minul sa aj Ante Pavelić a minul sa aj Tito. Žije ešte len táto moja posledná kráľovná, Elizabeta II. Ja som sa v tom mojom živote už dosť natĺkol a to ako cez monarchie, tak aj republiky, len nikdy som nepocítil, čo je to mať aj svoj vlastný štát. Ako sa žije vo svojom štáte. V takom štáte, kde by som už konečne nebol ani Tót a ani prisťahovalec. Tú skúsenosť nemám. Na Slovensku som nikdy nebol, ale aj na ten druhý svet, predsa len pôjdem ako Slovák. Ak aj tam majú včely, aj tam budem včeláriť. Možno aj so svojim otcom".

„V Austrálii mám dvoch synov a jednu dcéru. Mám aj šesť vnúčat a len zatiaľ aj 11 pravnúčat. Keď ma tak občas navštívia, vidím, že za sebou predsa len niečo zanechávam a som šťastný."

„Bezbožný som nikdy nebol. Ani v čase, keď nám tam v Šíde chceli zo slovenského evanjelického chrámu urobiť sýpku na pšenicu. Chrámu som sa držal aj v mladosti, aj v Šíde a aj tu. Ako financiami, tak aj dobrovoľnou prácou prispel som ako pri výstavbe nášho slovenského chrámu, tak aj spolkového strediska. Na Dolnej zemi pri živote nás držala jedine naša evanjelická cirkev a naše slovenské spolky. Každý na svojom poli. Táto zdedená, vyskúšaná skúsenosť vplýva na mňa aj teraz. Viem si rozhraničiť, kto má orať na ktorom poli. Ako všetci, tak som sa aj ja zapojil do snažení našich vodcov a verím, ak to tu nikto nesprple, takže na juhu južných morí Slovák bude ešte dlho žiť."

„Futbalovať, cvičiť, to už nemôžem. Voľakedy som však bol aj aktívnym členom lokálneho Sokola. Sily mi postačujú ešte len na občasné návštevy do kostola a v spolku som už rokmi nebol. Nech to robia mladší. Keď tak vidím dorastajúcu Slovač, občas sa zamyslím: „I vedľa všetkých otrasov a trampôt čo mi život priniesol, predsa som ešte stihol vyorať aj brázdu a zasiať nejaké semiačko aj na poli národnom. Pozri sa človeče okolo seba a uvidíš. Oplatilo sa ti žiť. Aj keď ti iní brali, ty si na cudzie nesiahol. Tvoje mozoľnaté dlane dorobili ešte aj na rozdávanie. Aj to je životný úspech a spokojný som."

...........................

Ján Kulík – 1995.

• Tento rozhovor s apkom Peškovým som mal v 1995. roku. Od vtedy sa toho veľa nezmenilo. Zostarel. Je nevládny a museli ho dať do ošetrovne. Potrebuje 24 hodinovú opateru, ale duševne je ešte vždy čulý. Nedá sa. Kedy si ľahne vedľa svojej starkej a kedy spolu s otcom začnú včeláriť, len sám Pán vie.

• Medzičasom dorástli vnukovia. Obaja zakončili vysoké a dorastajú aj pravnúčatá. Aj títo postupne odchádzajú na vysoké, takže starký môže byť spokojný. Jablká nepadajú ďaleko od stromu. Na dôvažok, zatiaľ mu aj všetci pravnuci celkom plynule hovoria aj po slovenský. Niekoľkí sú aj umelecky nadaní, nuž o takých 10 rokov uvidíme, koľko sa aj Austrália spozná s priezviskom tohto poctivého Slováka, čo v živote nevidel Slovensko.

..............................

Ján Kulík – 2006.

• V 1990. roku, mi starký Peška predal dva úle včiel. Prišiel s nimi na farmu do Torrumbarry. Tu sme ich vyložili do eukalyptového lesa a čakali, kedy budeme mať med. Trochu ma vtedy priučil včelárstvu a mimochodom, zabili sme aj jedného pol tonového býčka. Naučil ma, ako sa robia rezne... Ďakujem mu. Tieto dva úle o pár rokov „prerástli" až na sedem, takže sme nevedeli čo robiť s medom. Predávanie sa neopláca, lebo med je tu lacný, nuž nosili sme ho už či do spolku, alebo do kostola a tu si s nim robili „poriadok" členky ženského združenia. Predávali ho. Takto si nazbierali do svojej pokladni... no a to im dobre prišlo. Boli peniažky na dobročinné akcie.

P.S. V XXI. storočí, presnejšie 2012. roku, ako 100 a pol ročný, aj starký Peška sa pobral do večnosti. K storočnici mu blahoželala aj kráľovná Elizabeta II. prostredníctvom generálneho guvernéra Austrálie.

Ján Kulík – 2018..

Dívajúc sa na životnú púť starkého Pešku, každý vidí, že tento pracovitý a poctivý človek i vedľa všetkých úderov, nikdy nerezignoval. Vždy sa znovu a znovu staval na nohy a až niekoľkokrát začínal od nuly. Vždy si staval nový dom, vždy si zvažoval majetok a vždy sa staral aj o rodinu a vždy vyplával z biedy. Posledný dom si staval už v Austrálii a tu mu je už aj posledné miesto oddychu.

Inšpiruje vás jeho žilovatosť, jeho životný zápas? Mňa ÁNO.

 

Starký Peška (sprava) so susedom, ktorý je pôvodom Škót

 

Starký Peška (sprava) so susedom, ktorý je pôvodom Škót

 

Starký Peška a Vladko Sľúka..

 

Starký Peška a Vladko Sľúka..

 

Vnuk starkého, Ing. Vladimír Peška s rodinou v centrálnej Austrálii, pri monolite Uluru. Manželka mu je z Petrovca, dievčenským menom Anna Speváková. Na fotke sú len dvaja synovia, no majú ich však štyroch.

 

Vnuk starkého, Ing. Vladimír Peška s rodinou v centrálnej Austrálii, pri monolite Uluru. Manželka mu je z Petrovca, dievčenským menom Anna Speváková. Na fotke sú len dvaja synovia, no majú ich však štyroch. O tom sme viac písali TU: http://www.kulpin.net/22-aktuality/aktuality/10183-jablko-nepada-daleko-od-stromu

 

„Klán" Peškových – rodina najstaršieho syna, Jána

 

„Klán" Peškových – rodina najstaršieho syna, Jána

 

P.S. V XXI. storočí, presnejšie 2012. roku, ako 100 a pol ročný, aj starký Peška sa pobral do večnosti. K storočnici mu blahoželala aj kráľovná Elizabeta II. prostredníctvom generálneho guvernéra Austrálie.

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť
SEM VNESTE TEXT Z OBRÁZKU (AK NEMÔŽETE PREČÍTAŤ TEXT STLAČTE OBNOVIŤ)

Náhodný obrázok

Letmo

Paľo Bohuš
Jesenná duma (úryvok)
...
Ja mám rád Sejky,
tekvice žlté, ako slnká,
jesennú hrču smútku
v hrdle,
peniaze listov, čo sa
míňajú
topole pri Begeji
a sladkú, šíru tichosť...

Strácanie hľadám
v kukuričných lesoch,
šuchotavé strácanie
v krvavej vinici
hrozná zabudnutia.
Dym môjho ohňa
po zemi sa stelie.
...

 

Posledné komentáre

Posledné články

fotogaleria

cirkevna matrika

kalendar menin

mena

okienko

velka noc

pamatnicek

kucharka

kovacica

gjk

pocasie

autobus