Počas šiestich dní všetkých osem vydarených predstavení navádzali návštevníkov baviť sa, uvažovať, cítiť a myslieť. A práve to je aj jedným z najdôležitejších zámerov divadla. Treba vylákať ľudí von z domu, ísť do spoločenstva (lebo, človek je spoločenská bytosť), pocítiť blízkosť blížneho a myslieť (veď, človek je mysliaci tvor), lebo iba s blízkosťou sa rodí láska, ktorá je hybnou silou celého života a ľudstva. Nedovoliť vzájomné odcudzovanie, uzavieranie sa do svojej ulity, kde neplatia pravidlá a civilizačné normy, kde môže vládnuť egoizmus a potom aj neláska, ktoré ďalej rodí nevraživosť, nenávisť, ktorá vie splodiť veľa zla tohto sveta. Na všetko to, už či priamo, alebo medzi riadkami, upozorňovali herci a režiséri v predstaveniach a nútili publikum konfrontovať sa s tým všetkým negatívnym a zlým. Ten výstražný červený alarm, blikajúci v mysli po každom predstavení, by mohol (a mal) byť impulzom k novým pozitívnym zmenám: nestať sa marionetou v rukách zlostníkov, nebyť stádom poháňaným psychopatmi, ctiť si blížneho, rešpektovať názor a city iných, nehľadať útechu v alkohole, protiviť sa vojne...