Dané sú nám talenty. Sme nimi poverení, ale aj povinní rozvíjať a presadzovať tie danosti. Ak je niekomu daný talent „pera", treba s radosťou a zodpovedne brať ten dar, zdokonaľovať ho a cibriť. "Vysloviť seba a byť tvar slova,/zrkadlo vody, korienok semena,/ston zeme v kŕči/Venušinho lona;/vysloviť seba a kožu odhodiť..." Kožu odhodiť, pritom však májový ošiaľ v srdci stále nosiť a trebárs aj niekedy namiesto soli, do polievky lásky, prisýpať slané, pálivé slzy... lebo, "človek je od nepamäti/na zemi,/na pleciach nesie/ zrkadlá vesmírov;/až raz padne na kolená,/záhadou podlomený." Záhadou bývame podlomení a zraňovaní, no predsa ten život, prírodu, dar lásky a ľudí si treba vážiť, lebo „zem duní, zem sa otriasa,/hromží a vyhráža;/zápasia blesky divoko,/pšenica hrivou potriasa;/je pokorná sťa roľníkova túžba:/sypať a žiť-/žiť a sypať... Túžime žiť, no príroda je mocná, dokáže nás raz pokoriť, inokedy však potešiť, sypať a nasýtiť... Treba si v každej situácii vážiť ten „vzácny, celistvý, krehký svet"... Všetky tieto filozofické úvahy a rady do života nachádzame v tvorbe Viery Benkovej, ktorá v týchto dňoch oslavuje životnú osemdesiatku a ktorá dodnes úspešne rozvíja svoj dar „pera". Nech jej to trvá. Široké pole do ďalších rokov!